Keď s dieťaťom lomcujú emócie

Možno ste vy sama predtým, než ste mala prvé a ďalšie dieťa, bola presvedčená, že s deťmi nebudete mať žiadne „problémy“. Alebo aspoň nie pred pubertou. Vo všeobecnosti rodičia a predovšetkým mamičky túžia po podpore v rôznych etapách vývinu dieťaťa, pričom sa často nejedná o disciplinárne prehrešky. Či už rodičia vyhľadávajú poradňu, siahnu po knihe o výchove, zaplatia si nejaký kurz alebo sa len obrátia o pomoc v diskusii na internete, riešia tak nejako tie isté veci dokola. Pri malých bábätkách rodičov trápia koliky, častý plač, rast zúbkov, problémy s dojčením, odmietanie príkrmov. Všetko má riešenie, treba sa však obrniť veľkou dávkou trpezlivosti, pri malých bábätkách to chce predovšetkým čas. S mnohými trápeniami nám pomôže kontaktné rodičovstvo. Radu nájdete nielen v našich Článkoch, ale aj v Diskusii a Poradni.

Pri starších deťoch už tu môže byť obdobie vzdoru, nechce sa prebaľovať, čistiť si zuby, nechce sa obliekať, nechce jesť, plače v škôlke, trápi sa v škole a pod. Nápomocné vám môžu byť aj články Ako sa ráno s deťmi vypraviť včas a v pokoji, veľmi užitočný môže byť článok Vytvorte si s dieťaťom hlboký vzťah. Ak dieťa nechce spať alebo plače, možno sa vám bude páčiť článok o spoločnom zaspávaní. Ako na záchvaty zúrivosti sme písali v tomto článku, o nastavení hraníc tu, tento článok je zase o tom, ako viesť deti k samostatnosti.

Svojím spôsobom sú vyššie spomenuté ťažkosti len malým oriešokom, najťažšie problémy je už potrebné riešiť individuálne, najlepšie aj v terapii. Ide o sebapoškodzovanie, šikanu, úzkosti a ďalšie problémy. Vždy je potrebné vážne problémy rozoberať od základov a pátrať po príčine, radšej sa obráťte na odborníka, ktorý vám poradí alebo navrhne pravidelné terapie.

Ako príklad si uveďme situáciu, ktorú zažívame každý deň, často aj niekoľkokrát. Potrebujete sa vypraviť včas, do škôlky, k lekárovi alebo len na ihrisko či na návštevu. Keď sa niekam ponáhľame a naliehame na dieťa, väčšinou to neprebieha v pokoji. Nám záleží na tom vypraviť sa včas, a tak sa ponáhľame a myslíme si, že nám to dieťa robí naschvál. Ale nie je to tak, ono ešte toľko nerozlišuje čas, nepremýšľa dopredu, nerobí naschvály a pod. Ak je to len trochu možné, dajte dieťaťu priestor a neponáhľajte sa. Ak vám o 20 minút ide autobus, oblečte dieťa sami, ale ak idete len tak na zmrzlinu, niet kam sa ponáhľať. Občas, aj keď idete do škôlky, robte, akoby ste šli na ihrisko, a doprajte si viac pokoja.

Nie sú potrebné zdĺhavé zbytočné diskusie, deti cítia naše emócie a stres. Ak sa viac upokojíme a budeme pôsobiť sebaisto, aj dieťa bude pokojné a lepšie spolupracovať. Starším deťom jednoducho povieme: „Veľmi sa ti dnes nechce obliekať, však. Je už však potrebné ísť. Zaviažeš si topánky sám, alebo ti mám pomôcť?“ Vždy len popíšeme, čo vidíme, nehodnotíme, povieme, čo potrebujeme my, a vyzveme na spoluprácu. Podobne to funguje aj pri čistení zúbkov, jedle alebo aj učení.

Ak vás rodičia veľa bili alebo stále kričali, necítili ste sa pri tom dobre a možno ste si predsavzali, že vy dieťa nikdy neudriete, alebo nikdy nezakričíte. Lenže vy nič iné neviete a vo vyhrotených situáciách reagujete podobne ako vaši rodičia. Ide o čiernobiely výchovný prístup, ktorý je pre dieťa mätúci. Raz je rodič veľmi dobrý, inokedy veľmi prísny. Zaužívaný spôsob výchovy v nás zostane, my si musíme pomôcť sebareflexiou. Vedieť sa zastaviť a reagovať tak, ako by sme chceli. Naučiť sa pracovať so stresom. Ak „uklzneme“ a mrzí nás to, uznáme chybu, ospravedlníme sa. Sami v pokoji alebo aj s deťmi si znovu prehráme situáciu a povieme, ako by sme to chceli vyriešiť nabudúce.

Robte všetko pre spokojnosť dieťaťa a zároveň aj vlastnú, myslite aj na seba. Myslite na to, že dieťa má nárok na vlastné emócie, vztekať sa, plakať. To nie je o správaní, ale o tom, ako (ne)vie spracovať svoje emócie. Keď mu poviem „prestaň plakať, vztekať sa“, zaberie to? A na vás by to fungovalo? Radšej sa ho opýtajte, čo by mu pomohlo, uznajte jeho emóciu: „viem, že si tú sušienku veľmi chcel, ale mrzí ťa, že ti spadla na zem“. V túto chvíľu dieťa potrebuje vašu podporu, niekedy bez slov, stačí, že ste nablízku a ponúknete mu svoje náručie. Rešpektujte svoje dieťa aj seba, rovnako by vás mal rešpektovať aj okolie, čo sa často nedeje.

Keď vaše dieťa nechce ísť, alebo sa vzteká či dokonca leží na zemi, nejeden okoloidúci naň hovorí: „ja si ťa zoberiem, čo ti mamička urobila, ty si ale škaredý chlapček“. Na podobné komentáre aj všadeprítomné pohľady nereagujte, aj keď je to niekedy ťažké. Myslite na seba a svoje dieťa, tak ako keby ste boli úplne sami. Niekedy je potrebné vziať dieťa do náručia, chytiť za ruku a ísť a doma v pokoji sa o všetkom porozprávať. Čo ste potrebovali obaja, prečo dieťa plakalo, ako by sa to dalo urobiť nabudúce lepšie. Je v pohode, keď sa dieťa vzteká, ale v pohode nie je, keď napríklad kope do dverí alebo dokonca do vás. Tu už je potrebné nastaviť hranice. A v neposlednom rade myslite na to, že aj vy máte právo vztekať sa. Brániť sa emóciám je väčšie zlo, ale je potrebné držať na uzde vaše reakcie.

Čo ste po narodení a v živote vašich detí riešili vy? Čo vám pomohlo? Ako ste na tom teraz? Ako zvládate emócie vašich detí a ako tie vaše?

• Linka detskej istoty — Linka pre deti a mladých ľudí, nonstop a bezplatne 116 111
• Linka detskej istoty — Rodičovská poradňa, bezplatne 0800 500 500
• Linka detskej istoty — Linka pre nezvestné deti, 116 000
• Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR — Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela