Zvládnite záchvaty zlosti rýchlo a efektívne

Predstavte si situáciu: cez víkend upracete celý dom a naozaj si dáte záležať. Je vytreté pár minút a po celom dome prejde manžel v špinavých ponožkách a zanecháva za sebou ihličie, pretože práve prišiel z lesa. Aj vy cítite, ako vo vás bublá hnev, len to čítate? Cítiť hnev je normálne! Prečo hovoríme deťom, že zlostiť sa nie je pekné, že sa to nerobí, nech sa hneď upokoja, keď aj my samy občas cítime hnev? A teraz si predstavte, ako na vás manžel začne kričať, nech sa okamžite upokojíte. Nepríjemné, však? Veď vás tak nahneval! Nehovoriac o tom, že ako hovorí Jaroslav Dušek, hneď sa upokojiť nedokáže ani skúsený jogín. Ako to potom má vedieť malé dieťa?

Cítiť hnev je úplne v poriadku a je jedno, či je to kvôli špinavej podlahe alebo zlomenému keksíku. Ide len o to, ako svoj hnev vyjadrujeme. To je to, čo máme dieťa naučiť. Nie nezlostiť sa, ale naučiť sa túto emóciu ovládať, mať ju pod kontrolou. Aby sme neubližovali sebe ani okoliu. Ak cítite hnev, priznajte si svoj pocit a snažte sa s ním „zatočiť“. Až potom konajte. A nezabúdajte, že o pár rokov si dieťa bude pamätať, ako sa s vami v rôznych situáciách cítilo. Nie to, či bola dokonale čistá podlaha. Rovnako vy tieto informácie úplne vypustíte, ale pocity vo vás zostanú po celý život.

Jedna časť odborníkov hovorí o pomalom dozrievaní prefrontálnej mozgovej kôry. Mozgová kôra, ktorá je akýsi strážny pes emócií, začína dozrievať až po štvrtom roku života dieťaťa. Ak dieťa prežíva nezdar, ktorý je v jeho očiach príliš veľký, dôjde k nekontrolovanému výbuchu emócií. Tento stav graduje najmä okolo 2. roku.

Druhý tábor pripisuje tieto záchvaty obdobiu vzdoru, keď si dieťa buduje vlastnú osobnosť a názory. Je dôležité, aby sa dieťa nestalo poslušnou ovečkou bez vlastného myslenia, zároveň nesmieme dovoliť, aby robilo všetko, čo si umieni. Každé dieťa toto obdobie prežíva inak. Niektoré búrlivo, iné tak pokojne, že ho rodičia ani nezaregistrujú.

Niektorí odborníci a niektoré výchovné smery tzv. obdobie vzdoru neuznávajú. Dieťa prejavuje svoj názor, buďme radi, aj keď je to niekedy ťažké. Je fajn dohovárať sa s deťmi už v kolíske a nie všetko len zakazovať a prikazovať. Mnohým vygradovaným situáciám sa dá totiž predchádzať.

Babka tvrdí, nech ho necháte revať. Posledné výskumy ale hovoria jasne - deti, ktoré sa nechávajú vyplakať osamote, majú mnohonásobne väčšie riziko ADHD (porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou).

Iní vám radia, aby ste dieťa strčili pod ľadovú sprchu. Nepríde vám to ale ponižujúce? Nehovoriac o tom, že dieťaťu to môže spôsobiť šok, keď sa nebude môcť chvíľu nadýchnuť, alebo mu spôsobiť odpor k vode.

Zavrieť ho do miestnosti a povedať mu, nech príde, keď sa upokojí? Lenže dieťa vašu blízkosť, hoci má tendenciu do vás búchať alebo vás odháňať, v skutočnosti potrebuje. Väčšinou sa samy svojich emócií desia a potrebujú cítiť lásku. Potrebujú cítiť, že ich má niekto rád aj v týchto ťažkých chvíľach.

Možno ste počula aj radu, že máte zvýšiť hlas - lenže krik je nákazlivý, ako chcete vykoreniť krik krikom? Je to liatie oleja do ohňa. A dať dieťaťu po zadku? Ani to nie je dobré pre správny vývoj dieťaťa, môžete v ňom zanechať hlboké následky. Navyše sa potom veľa rodičov diví, že dieťa plesklo po ruke alebo zbilo iné dieťa na pieskovisku. A nenaučili sa to deti práve od nás? Nie je predsa logické niečo deťom zakazovať a pritom robiť to isté.

Najlepšia je prevencia. Ak viete, že niečo vaše dieťa vždy vyprovokuje k afektívnemu záchvatu, skúste tomu predísť. Ak je jasné, že keď pôjdete okolo hračkárstva, nezaobídete sa bez hodinovej scény, skúste to vziať oklikou. Tiež sa zamyslite - nezakazujete niektoré veci vlastne zbytočne? Jednoducho len zo zvyku alebo že toto sa predsa „nesmie“?

Keď už je to znova tu, v prvom rade je bezpečie. Dieťaťa a jeho bezprostredného okolia. Ak okolo seba hádže hračkami alebo silno treská palicou, zabráňte tomu - tieto veci odstráňte, prípadne dieťa odneste do bezpečia. Potom skúste dieťa objať. Mnoho detí „zmäkne“, pretože si uvedomí, že je tu stále tá ich milovaná mamička.

Iné deti však v čase záchvatu neznesú akýkoľvek dotyk. V takom prípade buďte dieťaťu nablízku, ale nechajte ho emóciu prežiť. V žiadnom prípade svoje rozhodnutie nemeňte. Ak ste raz povedala, že mu tú čokoládu nekúpite, tak to nerobte. Ani za cenu, že by bol v okamihu späť váš anjelik. Len by ste v dieťati pestovala presvedčenie, že krikom dosiahne svoje, čo by ho podporovalo v ďalšom zlostení sa.

Keď sa dieťa upokojí natoľko, aby vás aspoň trochu počulo, pomôžte mu zorientovať sa v jeho pocitoch. „Si asi veľmi nahnevaný, že som ti tú čokoládu nekúpila, však?“. Táto skutočnosť prispieva k rýchlejšiemu odozneniu záchvatu. Keď je dieťa úplne pokojné, v pokoji si s ním sadnite, objímte ho a preberte s ním, prečo k tejto situácii došlo. Možno vám dieťa povie, čo by vás ani nenapadlo. Vy dieťaťu oznámte, prečo ste mu danú vec alebo činnosť nemohla dovoliť.

Ak je záchvat na verejnosti, asi si neželáte nič iné, než aby bol koniec. Neustupujte, nevyjednávajte, skúste si tisíce očí odmyslieť (áno, je to niečo ako zdolať Himaláje). A hlavne - neberte si scénu svojho dieťaťa osobne, ako útok na vás. Dieťa sa vám nechce pomstiť za to, že ste mu niečo nedovolila. Len sa cíti frustrované a má túžbu to vyjadriť.

Prešlo vaše dieťa obdobím zlosti alebo stále trvá? Ako silno to u vás prebiehalo a ako ste si v takýchto situáciách poradili? Máte nejaké tipy, ako záchvatom zlosti predchádzať a ako ich prekonať, keď už sú tu?