Znovuzrodená Soňa Kolmanová

Mala som to šťastie, že som sa zoznámila s úžasnou mamičkou dvoch detí, Soňou Kolmanovou, ktorá mala odvahu prekročiť svoj vlastný strach a začať robiť veci inak. Prešla si dlhým náročným obdobím hľadania a našla sama pre seba odpovede. Prvé dieťa porodila v pôrodnici, a hoci spätne svoj zážitok nehodnotí ako vyslovene negatívny, rozhodla sa už druhýkrát do pôrodnice nechodiť. Svoje druhé dieťa priviedla na svet doma a celkom sama, bez prítomnosti pôrodnej asistentky a dokonca aj bez prítomnosti manžela. Bol to pre ňu veľmi silný zážitok. Natoľko silný, že sa rozhodla o svojej ceste a premene napísať knihu.

Rada by som vám teraz Soňu a jej knižku predstavila trochu bližšie v exkluzívnom rozhovore pre ProMaminky.cz. Dúfam, že vás jej príbeh zaujme rovnako ako mňa. Ak áno, máte možnosť získať knihu za nazbierané púpavy v rámci nášho Vernostného programu.

Markéta: Soňa, o čom je tvoja knižka a prečo by si ju mali prečítať ostatné mamičky?
Soňa: Je o premene ženy na matku. Keď sa to deje postupne, často tá premena nie je taká markantná, ale v mojej knihe čitateľ vidí, aký zásadný ten zvrat bol. Asi som nikdy nemusela tak rýchlo zmeniť celý svoj život. V reakciách na moju knihu mi ženy píšu, že kniha je o ženskej sile, prekonaní strachu, dôvere v intuíciu a vlastné telo. Mnohé mi tiež písali, že sa pri čítaní knihy veľmi zamýšľali nad svojím životom, prípadne sa pri nej rozhodli pre zmenu. Je to taká pozvánka do vnútorného života ženy, toho života, o ktorom sa často mlčí aj medzi najbližšími.

Markéta: Nebojíš sa ísť takpovediac s kožou na trh v českom prostredí, ktoré domáce pôrody tvrdo odmieta a potláča, a dokonca otvorene hovoríš aj o orgazme, ktorý si prežila pri pôrode? Aké sú reakcie okolia, nemáš strach z verejného odsúdenia?
Soňa: Zásadné rozhodnutie bolo neísť do pôrodnice a odvtedy už s tým stigmatom žijem. Moja kniha nie je len o domácom pôrode, je o situácii, v ktorej sa ocitne žena, ktorá verí, že dokáže porodiť svoje dieťa, a prvým pokusom stratila vieru, že v pôrodnici bude mať pokoj. Celé toto leto som strávila tým, že som chcela súbor s knihou vymazať. Uvedomujem si, aká je tu atmosféra. Podpora mnohých žien a krásne spätné väzby čitateliek mi však dávajú odvahu knihu vydať. Zdá sa, že autentický príbeh je niečo, po čom mnohé ženy túžia. Zaujímavé je, že knihu veľmi dobre prijali aj ženy, ktoré sú proti domácim pôrodom. Po prečítaní pochopili, že nás niečo spája - je to strach. Všetky sa bojíme a chceme pre svoje deti to najlepšie, len sa na to pozeráme inak a volíme iné riešenia. Odsúdenie, pohoršenie a urážky je niečo, s čím rátam. (smiech) A teším sa na tie diagnózy a posudky svojej osobnosti. (smiech)
Keby som nemala vieru v zmysluplnosť svojho konania, tak by som si v pokoji žila ďalej svoj súkromný život.

Markéta: Prečo si sa rozhodla rodiť doma? Ako si bojovala so strachom a nesúhlasom okolia?
Soňa: Verila som, že dokážem porodiť, a chcela som mať na pôrod pokoj, ale nevedela som, kam ísť rodiť. Môj prvý pôrod prebehol v pôrodnici a spätne som ho hodnotila ako vydarený. Nemala som v pláne druhýkrát rodiť inak. V druhom tehotenstve sa mi ale začali vracať spomienky, pocity a strach, že mi do pôrodu bude niekto zasahovať. Túžila som po jedinom, mať na pôrod pokoj. Moje ego sa s tým však nechcelo zmieriť. Nechcela som byť nálepkovaná
ako militantná ekomatka, niesť sama všetku zodpovednosť, musieť sa obhajovať. Bol to veľký vnútorný boj. Niekoľko mesiacov som si v hlave neustále prehrávala za a proti. Neviem ani spočítať, koľko nocí som preplakala. Nazvala by som to duševným očistcom. S okolím som to neprebierala. Tušila som, čo by nasledovalo, a nechcela som sa vysiľovať. Mrzelo ma, že musím hmlisto odpovedať alebo priamo klamať, ale v súčasnej spoločenskej atmosfére to bolo rozumnejšie riešenie.

Markéta: Ako si sa na domáci pôrod pripravovala a aký vnímaš najväčší rozdiel medzi ním a pôrodom v pôrodnici?
Soňa: Najlepšie rady som dostala od skúsených žien, ktoré samy už doma porodili, čítala som knihy a chodila na kurzy. Najväčší rozdiel medzi tými dvoma pôrodmi bol v odovzdaní kontroly. V pôrodnici som ju odovzdala pôrodnej asistentke a lekárovi. Doma som ju odovzdala svojmu telu, ktoré ma bezpečne viedlo. Domáci pôrod bol veľmi nežný a šetrný ku mne aj k dieťaťu, žiadna veľká námaha. Porodila som a hovorila som si, to je všetko? Prečo som sa na to tak pripravovala?
Bolo to veľmi intuitívne až primitívne. Až spätne som si uvedomovala, čo sa asi v tú chvíľu dialo.

Markéta: Zmenil ťa nejako domáci pôrod? Ako vnímaš seba predtým a potom?
Soňa: Zmenil ma aj prvý pôrod (smiech), ale domáci pôrod ma utvrdil v tom, že intuícia je omnoho lepší nástroj na komplikované životné rozhodnutia. Som sama sebe vďačná, že som ju poslúchla. Mám v sebe pokoj, pre mňa to bolo správne rozhodnutie.

Markéta: Aký vplyv mal podľa teba spôsob pôrodu na tvoje deti a tvoj vzťah k nim?
Soňa: To je veľmi boľavá otázka. Mám k nim iný vzťah. Snažím sa to vyrovnávať rozumovo, ale nedarí sa mi to. Môže v tom byť viac faktorov, ale po pôrode v pôrodnici som necítila tú zamilovanosť ako po pôrode doma. Tie pocity sa našimi vzťahmi ťahajú ďalej. Dnes ma mrzí, že som dcéru neporodila lepšie, dovolila som jej odnesenie, hoci len na chvíľu. Mám voči nej dlh. Vo vzťahu k synovi mám v duši pokoj.

Markéta: Bol domáci pôrod začiatkom tvojej cesty k alternatívnemu rodičovstvu alebo jej prirodzeným vyústením? Čo všetko pri druhom dieťati ešte robíš inak?
Soňa: Niekedy v dvadsiatichpiatich som si prečítala knihu Koncept kontinua a povedala si, to je ono. Na cesty von síce používam kočík, ale inak som deti vždy nosila na rukách, dojčila podľa potreby, obe so mnou spia v posteli, nenechávam ich plakať, uspávam dojčením alebo túlením a hladkaním, neviem používať postieľku, odsávačku ani elektronickú pestúnku. Asi by sa dalo povedať, že inklinujem ku kontaktnému a intuitívnemu rodičovstvu. Synovi dávam viac dôvery, nesledujem, čo by mal alebo nemal robiť, nechávam ho, nech si vývin riadi sám. Vďaka staršej sestre má dostatok podnetov a je to celé uvoľnenejšie.

Markéta: Ako všeobecne vnímaš materstvo? Čím ťa obohacuje?
Soňa: Mrzí ma, keď sa materstvo znevažuje, je to veľmi náročná rola. Ešte predtým, než som si deti zaobstarala, nepripadalo mi to nijako zaujímavé. Keď som sa na túto cestu vydala, veľmi rýchlo som si kládla otázku, ako to tie iné ženy robia. Zdalo sa mi, že musia byť všetky nesmierne šikovné, múdre, rýchle, odvážne. Dnes mám ku každej mamičke rešpekt, pretože viem, aké náročné to je. Čím ma materstvo obohatilo? Na túto tému som napísala celú knihu (smiech). Vďaka deťom mám inú životnú perspektívu, viac si vážim samu seba, svoje telo, svoju intuíciu. Moje deti sú úžasní učitelia, urobili zo mňa lepšieho človeka.

Markéta: A aké posolstvo by si chcela odovzdať svojim deťom?
Soňa: Intuícia je váš najlepší pomocník a radca, vedie vás dobre a spoľahlivo. Majte odvahu stať sa sami sebou.

Markéta: Soňa, veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem veľa šťastia s vydaním tvojej knižky. Mamičky, ak vás Soniin príbeh a postoj zaujal a chceli by ste vedieť trochu viac, neváhajte sa v diskusii pod článkom Soni na čokoľvek opýtať.