Môj druhý pôrod

Ako každá maminka som sa na svoj druhý pôrod veľmi tešila. Prvého syna som bohužiaľ (alebo vďakabohu?) rodila cisárskym rezom, a teraz bolo bábätko pekne hlavičkou dolu, takže nám sľúbili prirodzený pôrod. Poctivo som sa pripravovala - pila som čaj z maliníka, jedla ľanové semienko a masírovala hrádzu. Aby som sa vyhla nepríjemnému nastrihnutiu. A že to bolo všetko na nič ...

V piatok mi odišla hlienová zátka, hovorím si hurá, už sa nám to blíži. Celý víkend odchádzali hlieny, pondelkový monitor bol v poriadku a doktorka si zo mňa robila žarty, že v stredu už so synom na 18M kontrolu rozhodne nepôjdem, že pôjde ocko. Koľko pravdy v tom bolo, som netušila.

V utorok o 2h ráno ma začalo pobolievať brucho, potom sa biely hlien mení na ružový a ja si hovorím, že by? Ráno celkom pokoj, tu a tam nejaká bolesť, skôr nepríjemný tlak v bruchu. O 10h dopoludnia si hovorím, sakra, asi sa mi zastavili hodiny, veď práve som mala poslíčka a hneď ďalšieho. Meriam časové odstupy ... 20 min, 15 min, 10 min ... na obed idem uložiť syna, dávam si teplú sprchu a od 13h kontrakcie síce nepravidelné, ale od 3 do 5 min, občas 6 či 7. Volám manžela, nech príde, že je to možno tu. O 16h nás prijali v Bohunickej nemocnici, urobili vyšetrenie, pôrod začína, brána na 1 palec, natočený monitor. Okolo 16:30 idem na pôrodný box. Pri kontrakcii mi praskla voda, PA mi zaviedla klyzmu a varovala ma, že teraz kontrakcie zosilnejú a budú častejšie. Leziem do sprchy a začína to. Bolesť je to pekná, manžel stále so mnou, bol mi veľkou oporou. V sprche som mala 4 kontrakcie a už sa šinem späť na box, lebo musím dostať antibiotiká. Počas toho času ďalšie 2 kontrakcie. Tie už boli šialene bolestivé. Asistentka kontroluje spodok a hovorí, že sa otváram neuveriteľne rýchlo. Už sme na 6 cm. Podáva mi zvonček a hovorí, keby prišli tlačivé kontrakcie, netlačte, zvoňte, inak prídem o 20 min. S príchodom ďalšej kontrakcie beriem zvonček a zvoním a zvoním ... tlačivá je už tu. Zbehli sa doktorky, asistentky, detská sestra ... a ja prosím o epidurál. PA sa len usmiala a hovorí, teraz už nie, mamička, zatlačte a malú máte pri sebe. Za 3 kontrakcie bola malá na svete. Zaplavilo nás neskutočné šťastie ... tak toto bola naozaj brnkačka. Ibaže ...

... Na šitie rán dorazila mladučká doktorka. Pustila sa do šitia ... to bolo horšie ako samotný pôrod. Potom mi dali malú zase na brucho a pricicala sa a odmietala sa pustiť. Mne bolo medzitým horšie a horšie, chcelo sa mi vracať, všetko začínalo viac a viac bolieť ... zavolali docenta a ten ma hneď zobral na sál. Doktorka nezašila všetko, krvácam dovnútra. Pamätám si len šialenú bolesť, strácam vedomie, budia ma, bolesť sa s pôrodom vôbec nedala porovnať, som nahá na sále, je mi strašná zima, všetko tak strašne bolí a doktor mi dáva papiere na podpis. Konečne zaspávam. Za chvíľu opäť strašná bolesť ... prečo ste ma preboha nenechali spať!!!! Odviezli ma na pôrodný box. Sťažujem sa PA na bolesti, ktoré sa nedajú vydržať. Asistentka len povie, že som dostala analgetiká pred hodinou a že hodinu určite vydržím a odchádza. Začínam kričať na celé kolo, prichádza opäť docent, vytiahne tlačiacu tamponádu, bolesť trochu ustúpila, dovolí mi ďalšie analgetiká ... všetko im trvá tak dlho. Na všetko čakám aspoň 20 min. Ale tralgit zaberá, je mi lepšie, odvážajú ma na oddelenie šestonedelia. Opäť prichádzajú bolesti, tu sú však všetci hrozne milí a ochotní a bez frfľania mi do žíl púšťajú ďalšie lieky proti bolesti. Uf, snáď je najhoršie za mnou. Zošitá som až za ušami (a tak poctivo som masírovala), dole šialený opuch. Modrina spredu až do polky zadku ... ale čo už. Mám krásne zdravé dievčatko. Toto všetko zabudnem.

Ďalšie sťažnosti na bolesť doktori ignorovali, každý mi hovorí, že ono tie opuchy, modriny a šitie jednoducho bolia ... no dobre, tak to bolí. V sobotu napoludnie ideme domov, konečne. V noci dostanem horúčky, trasiem sa ako osika. Že by sa rozbiehal zápal v prsníku? Ľadujem hlavu, prsia, hltám paralen a paralen a ešte paralen. Teplota klesá z 38.8 na 38.3 žiadny zázrak ... ale aj to je malé zlepšenie. Cez noc sa rozbolelo brucho a ráno som sa nebola schopná pohnúť. Opäť nabraný smer Bohunice. Bolesti opäť šialené, na primára som čakala 40 min, tu a tam strácala vedomie, a na moju žiadosť o lehátko mi bolo povedané, že primár tu už bude a že si ľahnem na kozu. Vtipkári. A už som opäť na ceste na sál, podpisujem papiere, opäť mám v bruchu hematóm, niekde valí krv (0,5l ju vypustili) a ako sa to mohlo stať? Vraj to mohlo krvácať už tu, ale len maličko, že to nespoznali, alebo som doma niečo zdvihla, alebo som robila nejaké iné nezvyčajné pohyby alebo že sa to jednoducho stáva.

Manžel zostáva sám s 1,5-ročným synom a 5-dňovou dcérkou. Vďaka bohu za kamarátku, u ktorej našiel na noc a deň azyl, aby mu s malou pomohla. Postaral sa príkladne. Chcela som mať malú pri sebe. Neexistuje, jedine na nadštandard a ten nie je voľný. Ale vďaka bohu sa jeden uvoľnil a manžel aj s dcérkou mohli večer už ku mne. Syna stráži babka. Adélka sa vďaka bohu po dni na fľaši pekne pricicala, je to jedlík a dáva mamke oddýchnuť.

Ochota personálu tu ale šialená. Nepožičali mi ani postieľku pre malú, všetko musím mať svoje. Malá nesmie prísť do styku s bábätkami z popôrodného, pretože už bola raz vonku ...

A ja sa už cítim lepšie. Po ďalšej revízii som ostrihaná ešte viac. Mám dole asi pekne zalátané. Ale modlím sa, nech už nemusím na žiadnu revíziu revízie ... lebo očividne je to vina na ich strane. Aj doktorka mi priznala, že keď som sa sťažovala na tie stúpajúce bolesti hrádze, že už tam mohlo niečo tiecť a keď toho natieklo dosť, tak to podráždilo už všetko a preto tá šialená bolesť.

Dúfam, že teraz už budem môcť zabudnúť, že sa tomu všetkému raz zasmejem a všetkým budem len rozprávať o krásnom pôrode trvajúcom len od 16-17.40, ktorý bol vlastne prechádzkou ružovou záhradou.