Pôrod v Ráji

Všetky deti som rodila v Karvinej-Ráji, som veľmi rada, že to takto krásne dopadlo, aspoň si navzájom nezávidia. Začnem od konca, respektíve od posledného pôrodu, narodenia našej najmladšej dcérky Helenky Marie. Podľa USG som mala termín 25.2. ( tento dátum mi vypočítava aj kalkulačka podľa dátumu počatia, a to viem presne, pretože manžel v noci veľmi často nebol doma) podľa MS 27.2. Keďže som, ako mnohé viete, mala tehotenskú cukrovku, ktorá skýtala mnohé výhody, nenechal ma doktor prenášať a termín vyvolania pôrodu stanovil na 26.2. Manžel bol celý víkend v práci, ja s deťmi sama, dosť som sa modlila, aby som ho nemusela odvolávať z práce. Úprimne, nerada by som rodila doma s vystrašenými deťmi za chrbtom, veď predsa len, chcela by som byť raz babička. Helenka vydržala, manžel prišiel o 20 hod. a vydýchla som si, pustili sme si film, manžel odpočíval po náročnom víkende a ja som sa pripravovala na pondelkový plánovaný pôrod. O 22 hod. sa zobudila dcéra, asi mala škaredý sen. Upokojila sa a zaspala. Ja som nemohla spať, dokoukala som film, manžel len povedal, že to má ešte druhý diel. Po polnoci ma maličko začalo bolieť brucho, mala som zápchu, tak som tomu nijako nevenovala pozornosť a zaspala som. Okolo pol druhej ma zobudili pidi mini kontrakcie, tak som vstala a upravila som sa, pre istotu, čo keby a vliezla som si do postele, tam mi bolo dobre. Potom som vstala na WC a zistila som, že trochu krvácam, to už mi bolo jasné, že by bolo asi dobré vydať sa do pôrodnice, veď predsa len Streptokok a 40 km do pôrodnice. Zobudila som manžela, zavolala matke. Manžel nemohol vstať, točila sa mu hlava, asi bol unavený. Mamka dorazila dosť rýchlo, asi spala v oblečení. Manžel ešte musel škrabať auto, vonku mínus 15, bola mi strašná zima. Manžel mi zabudol vziať vodu, tak sme sa cestou zastavili na benzínke, zamknuté, obsluha asi spala, manžel zvonil a potom celú večnosť vyberal vodu. Mne bolo prekvapivo dobre, občas pidi mini kontrakcie. Do pôrodnice sme dorazili po 4 hod. Klasika prezliecť sa do košele, monitor, milión otázok prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát,..., asi test, či mám pojem o priestore a čase.., potom prišiel lekár-fešák, vnútorné vyšetrenie (som na štyri) a potom milión otázok prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát..., ultrazvuk, potom sa pýta na moje želania.. (v duchu som si hovorila byť mladá a slobodná). Potom infúzia s atb, sestry sa pýtali, či mám kontrakcie, ja, že áno, dosť sa čudovali, že to zvládam s prehľadom. Sestra sa ma pýtala, či chcem klystír, keďže som mala zápchu, s vďakou som prijala. To potom bola úľava... MANŽEL už čakal na sále, úbožiak vyzeral hrozne, nechala som ho tak, lietala som na záchod a potom predychávala kontrakcie a riešili sme, či dcéra pôjde do školy taxíkom alebo zostane doma, medzitým som volala mamke, nech ju nechá doma a potom sa ďalej venovala kontrakciám. Tak som už mala pocit, že by sa Helenka mohla narodiť, manžel zvoní na pôrodnú asistentku, vyšetruje ma a hovorí, máte pravdu a ideme na to. Lenže kontrakcie skoro žiadne, tak som sa do toho aj tak oprela a vytlačila som ju von, s kontrakciami by mi to bolo lepšie. Menila sa služba, doktor na chodbe čakal prezlečený na chodbe a ja som žartovala, že úbožiak kvôli mne nemôže domov. Potom na sálu prišiel doktor z ambulancie, potom primár (trochu som sa hanbila), detská sestra, pozerali... Helenka sa narodila o 7:05, krásne ružová, hneď som ju dostala na brucho a na mne ležala dve hodiny, stihla ma aj pokakať. Manžel fotil, písal SMS, do toho telefón z mojej bývalej práce, že potrebujem k daniam čestné vyhlásenie... Po dvoch hodinách Helenku na sále odvážila a odmerala pôrodná asistentka za mojej asistencie. Cítila som sa perfektne, ako keby som vôbec nerodila, len si do pôrodnice išla po bábätko...