Od popôrodnej depresie k sebapoznaniu

Volám sa Veronika, mám 30 rokov a celý svoj dospievajúci život som si priala deti. Aj sa mi to podarilo. S manželom máme dve úžasné a krásne deti. S prvým dieťaťom ma však stretlo niečo, s čím som rozhodne nepočítala. Prešla som si popôrodnou depresiou a úzkostnými stavmi, čo som zistila až po niekoľkých mesiacoch. Dovtedy som netušila, čo sa so mnou deje. Nikdy by ma ani nenapadlo, že si niečím podobným môžem prejsť, pretože som bola presvedčená, že môj život je v poriadku, ale ako som vďaka depresii zistila, nebol.

Veronika, vaša kniha vyšla práve vďaka vášmu osobnému príbehu. Bol to váš sen, že niekedy v budúcnosti napíšete knihu?

Aby som bola úprimná, nebol vždy mojím snom vydať knihu. Odjakživa som písala príbehy. Vždy som to však robila pre radosť a nikdy ma vlastne nenapadlo, že by som práve ja mohla napísať a vydať knihu. Až popôrodná depresia, alebo skôr až čas, keď som sa z nej dostávala, ma vrhla do levelu, v ktorom som začala premýšľať úplne inak. Začala som seba vidieť inak, oveľa hodnotnejšie ako v čase pred depresiou. Zrazu som počas prekonávania tohto popôrodného stavu bola schopná pripustiť si, že dokážem všetko, čo si zaumienim, a prvá vec, ktorá ma napadla, bola využiť to, čo som celý život nezištne robila – písala. Potom čo som si zvykla na nejaký režim a disciplínu – denne si sadnúť a písať – ktoré som si za celý svoj život nepestovala, zo mňa vety padali jedna za druhou s tou víziou, že chcem skúsiť objasniť a trochu zmierniť obavy a strach žien, ktoré toto alebo niečo podobné postihne. Takže písanie mi bolo blízke vlastne od mladosti, ale vydať knihu ma chytilo až po prekonaní popôrodnej depresie.

Pre koho je kniha určená a prečo by si ju ľudia mali prečítať?

V prvom rade je mojím zámerom smerovať knihu k mamičkám, ktoré si popôrodnou depresiou prechádzajú. Chcem svojimi aj príbehmi ostatných žien ukázať jednak to, že v tom nie sú samy, a tiež hlavne to, že čím skôr si uvedomia, čo sa s nimi deje, tým skôr sa stav začne riešiť. Určite verím, že bude mať rovnaký efekt u nastávajúcich mamičiek, ktoré sa nežiaducich popôrodných stavov obávajú. Môže ich to pripraviť na to, že keď niečo podobné začnú cítiť ony, budú presne vedieť prečo a čo to je. Mnohé z nás totiž dlhé týždne ani nevedeli, čo sa v nás odohráva, čo podľa mňa predĺžilo čas priznania si pravdy a riešenia situácie. A v neposlednom rade by som chcela knihu cieliť aj na členov rodiny, ktorí pozorujú u čerstvej mamičky niečo neobvyklé – prehnanú plačlivosť, podráždenosť, apatiu... Občas sa aj nepriamo so svojimi pocitmi zverí členom rodiny, ale nestretne sa s veľkým pochopením, preto by som naše príbehy odporučila prečítať aj v týchto prípadoch ľuďom, ktorých by sa situácia mohla týkať nepriamo. Môžu si tak urobiť predstavu o tom, že nejde o nič ľahkovážne.

V knihe je okrem vášho príbehu ešte jedenásť ďalších príbehov. Vidíte v zdieľaní skúseností práve pomoc ostatným a ukázanie skutočnosti, že nie na všetko sú ľudia sami?

Ja rozhodne vidím v zdieľaní zážitkov a príbehov prínos. Prečítanie si skúseností ostatných môže byť pre ženu, ktorá sa v popôrodnej depresii alebo úzkostiach ocitla, prvým a vlastne z môjho pohľadu tým najdôležitejším krokom. A síce – zistiť, že s ňou nie je všetko v poriadku, a zbaviť sa strachu priznať si to a riešiť to. Po tomto prvom kroku už stačí len chcieť a nájsť si to správne riešenie. Ja som odjakživa veľmi komunikatívny človek, teda prevažne v rodine a medzi dobrými priateľmi. Pre mňa je zverovanie sa s vážnymi vecami, ktoré treba riešiť, veľmi dôležité a v rozprávaní príbehov vidím obrovský zmysel. Dôležité je však pri rozprávaní aj pri počúvaní skúseností ostatných uvedomiť si, že každý sme unikátny a jedinečný. Je teda dôležité príbehy rozprávať, ale nepresviedčať, a pre poslucháča je zase podstatné počúvať, ale predsa sa vedieť rozhodovať, čo je pre každého z nás to pravé. Každý myslíme, vidíme a cítime inak. Preto som tiež dala priestor toľkým ženám vyjadriť sa do podrobností o tom, čím si prechádzali a ako si z toho hľadali cestu von.

Vaša kniha mala najprv vyjsť pomocou crowdfundingovej kampane. Bohužiaľ sa cieľová suma nezvládla vybrať. Vy ste sa napriek tomu rozhodli knihu vydať sama. Aké boli vaše pocity a cesta k vydaniu až po okamih, keď ste knihu držali fyzicky v ruke?

Bolo to elektrizujúce. Naozaj, ten, kto si prečíta moju knihu, pochopí, čím som si prechádzala ešte aj pred samotnou depresiou a úzkosťami, koľko sa vo mne prekopalo a ako veľmi som sama na seba zmenila pohľad. Som na seba tretíkrát v živote takto veľmi hrdá (prvýkrát a druhýkrát to bolo po pôrode mojich detí). Do čias pred depresiou som si v sebe pestovala skôr pocit, že som neschopná, a teraz je to naopak, takže vlastne o to väčšiu cítim radosť, pretože som konečne bola schopná niečo také veľké a pre mňa naozaj cenné dotiahnuť do samotného konca.

Psychické choroby sú často opomínané, a hoci sa v poslednom čase o nich stále viac rozširuje povedomie, informácií pre verejnosť stále nie je dostatok. Bol práve toto tiež dôvod, prečo knihu vydať? Kde ste hľadala pomoc vy?

Rozhodne to bol tiež jeden z hlavných dôvodov, prečo knihu vydať. Zistila som totiž s prekvapením, koľko žien si týmito stavmi prechádza, a najhoršie bolo zistenie, že to tajia, boja sa to niekomu povedať práve preto, že sa stretnú s nepochopením. Našťastie sa to naozaj otvára. A musím povedať, že som z toho veľmi šťastná. Vznikajú diskusie a spolky. Napríklad spolok Úsměv mámy, ktorý vznikol na podporu psychického zdravia matiek. Ja sama som hľadala východisko z nežiaducich popôrodných stavov v sebe. Neprešla som si odbornou pomocou, preto som bola absolútne za to, aby v mojej knihe boli prevažne ženy, ktoré si odbornou pomocou prešli. Nechcem totiž byť absolútne zástancom jedného postupu pri zdolávaní. Chcem, aby bolo naprosto zrejmé, že neexistuje jediná správna cesta, no pri popôrodnej depresii je dôležité obrátiť sa na lekára alebo iného odborníka. Dôležité však je skutočne začať vec riešiť.

Za čo ste vo svojom živote naozaj vďačná?

Dnes som vďačná za všetko. Predovšetkým za moju krásnu rodinu - manžela a skvelé deti. Za moju výchovu, za moje úspechy aj nezdary a paradoxne aj za moje popôrodné stavy. Dostali ma do úrovne vedomia, o ktorej som nevedela, že som jej schopná. Dnes skutočne beriem život naprosto inak. Prirodzene. Snažím sa veci veľmi neriešiť a krotiť sa, keď mám chuť niečo ovplyvňovať silou. Nechávam veci plynúť prirodzene. Pocítila som aj celkom nový pohľad na celý svet. Hlavne som rada, že som vstúpila na úplne novú cestu, ktorá vedie cez množstvo nových poznaní a zážitkov, ktorých sa už nebojím ako predtým.

Kde si čitatelia môžu knihu zakúpiť?

Knihu môžete zakúpiť na FB stránke o knihe alebo priamo na stránke knihy v e-shope.

Užitočné zdroje na Slovensku

• IPčko — Krízová linka pomoci IPčko, nonstop a bezplatne 0800 500 333
• Liga za duševné zdravie — Linka dôvery Nezábudka, nonstop a bezplatne 0800 800 566