Môj prvý pôrod od prvých minút hrôzy až po pocit úľavy a neuveriteľného šťastia

Musím povedať, že celé tehotenstvo mi prebiehalo naozaj famózne a bez problémov. Žiadne pocity na zvracanie, žiadna nechuť do jedla, ani opuchy... Len ku koncu bolesti chrbta (čo je asi normálne). Ale okrem chrbta by som o tehotenstve naozaj nevedela...
TP mi bol stanovený na 3.2.2015 (iný som nemala, oba termíny podľa USG a menštruácie som mala v ten istý deň).
Mala by som ďalej pripomenúť, že som sa snažila, aby som nemala vyvolávaný pôrod, z ktorého som mala naozaj hrôzu.... takže chôdza po schodoch, upratovanie, ricínové kokteily, sex... vymenujte čokoľvek, vyskúšala som to. Nič. Dievčatko jednoducho von nechcelo.
Ešte 4.2. ráno sa nič nedialo, takže som mohla ešte nakupovať, šoférovať, riešiť posledné pracovné povinnosti, manikúru, pedikúru... no parádny stredajší deň.
Večer som si s manželom išla ľahnúť okolo 22:30. Manžel zaspal ako zabitý a ja som si ešte čítala... Zhasla som asi po polhodine a už skoro zaspávam a vtom som pod sebou pocítila strašné teplo...
Hovorím si: no konečne! Plodová voda! Budem rodiť spontánne... Opatrne som vstala a šla som na záchod, naozaj potichu, aby som nezobudila manžela. Z múdrych kníh som predsa vedela, že do pôrodnice sa ide až vtedy, keď sú kontrakcie po 5 minútach.
Došla som na záchod a rozsvietila. V tú ránu som dostala absolútny hysterický záchvat. Nebola to plodová voda... ale krv. A veľa krvi. S prepáčením... ako z vola.
Manžel vyletel ako postrelený, v priebehu minúty sa obliekol a bežal po auto. Ja som medzitým cez veľký plač, keď som myslela na najhoršie, brala do ruky čistú bielizeň, hygienické potreby a išla som opatrne dolu.
Cesta autom bola pre mňa nekonečná... strašne som revala. Toľko krvi nebolo dobré znamenie.
Dorazili sme do Podolskej pôrodnice v Prahe asi za 15 minút. Na príjme ma hneď dali na monitor. Hneď ako som počula srdiečko, upokojila som sa.
Lekár mi povedal, že bábätko a placenta sú v poriadku. A aj keď si nevedeli vysvetliť to krvácanie, dali ma na pôrodnú sálu. Nič sa však nezmenilo, takže som ráno išla na rizikové oddelenie. Bol štvrtok.
Cez deň som sa cítila skvele, krvácanie stále bolo, ale keď som už bola pod dohľadom, bola som pokojná.
V piatok ráno ma chceli pustiť domov... z toho som už nervózna bola. Ale po chvíli zmenili názor a povedali mi, že radšej až v sobotu. Manžel mal šichtu, a tak ma v sobotu ráno mala vyzdvihnúť sestra.
Ak by som to do 4 dní neporodila, pôrod mi vyvolajú.
Mala som už zbalenú tašku a išla som na poslednú kontrolu. Lekár mi povedal, že mám málo plodovej vody, že ma nikam nepustí, a dal mi vyvolávaciu tabletku. Tú, ktorej som sa chcela vyhnúť. Bolo 8:30.
Takže som sa vrátila späť na izbu a čakala.
Až okolo tretej popoludní som začala cítiť niečo inak... bruško pobolievalo, ale tak „príjemne“. Večer prišiel manžel s mojou sestrou. Dali sme si večeru. Odchádzali okolo 22. hodiny.
Potom prišla sestrička s tým, že mi dá na noc čapík, aby som sa ešte vyspala. Že to bude asi na dlho. Ale bolesti som už mala. Stále však neboli extra bolestivé.
Mala som si prísť o 23:00 po čapík. O 22:50 som pod sebou pocítila teplo, tak som sa zľakla. To už bola plodová voda :) Sestrička mi čapík už teda nedala a hovorila, že sa už nevyspím.
Problém bol, že bolesti mi silneli, ale vôbec som sa neotvárala a ani nijako „nepripravovala“.
Okolo pol jednej v noci mi urobili klystír... akurát keď som šla na záchod, prišiel manžel - komická a pre mňa veľmi trápna situácia. Teraz sa tomu smejem :)
Po klystíre mi prepichli vodu, to bolo asi štvrť na 2. Vtedy sa začalo pravé peklo. Tak často som chodila do sprchy, že som tam potom už zostala... sedela... a plakala. Lopta mi už nepomáhala, sprchy potom tiež nie. Stále som volala na sestričku, že chcem epidurál (ktorý som zásadne odmietala). Ale čakalo sa na kontrakcie po minútach. Ja som ich mala „len“ po 2.... Už som nemohla ani dýchať. Stále som zvonila na zvonček, chcela som skočiť zo 4. poschodia, alebo sa obesiť v sprche... O 5. ráno mi povedali, že sa uvidí o 7. Predstava ďalších 2 hodín ma skoro zdrvila... manžel už nevedel, ako mi pomôcť. Len na mňa bezvládne pozeral a držal ma za ruku. Čas ubehol a po mojom naliehaní zavolali lekára. O 7:15 teda prišiel anestéziológ a pichol mi epidurál. Vôbec nič som necítila, takže lekár bol skvelý.
Opýtala som sa, za ako dlho to zaberie... Vraj tak 15-20 minút. Ja som však po 5 minútach cítila tlak na konečník... Nedalo sa to zastaviť. A sestrička len: No, tak ideme tlačiť! Na rad prišiel môj muž, ktorý mi držal chrbát a nohu, stláčal k sebe... ja som už nemala silu. Keď mi sestrička povedala, že vidí hlavičku a že je maličká, takže nebudeme nastrihávať. Prekvapilo ma, že do poslednej chvíle s nami bola len pôrodná asistentka... Lekárka prišla fakt na posledné 3 minúty. Potom som sa naprosto uvoľnila a malá bola vonku... Nepopísateľný zážitok. Bolo 8:20 v nedeľu ráno. Mala 49 cm a 3330 gramov. Krásne veľké očká a dlhé mihalnice. Hneď mi ju dali na bruško a ona sa hneď prisala :) No bolo to nádherné. Potom som ešte raz zatlačila kvôli placente. Akurát ma museli vycievkovať, pretože som bola napuchnutá a nebola som schopná sa vycikať. Keď ma po hodine chceli dať do sprchy, tak som omdlela... vďaka epidurálu. Všetko sa točilo. Na nohách som stáť nemohla :( takže na sále som bola ďalšie 3-4 hodiny. Manžel potom odišiel domov trochu sa vyspať. A mňa odviezli na izbu, aby som si tiež odpočinula. Ale nutkanie vidieť malú bolo silnejšie. Nechceli mi ju dať, kým nebudem sama schopná dôjsť si na záchod a do sprchy. Ja som to s pomocou sestričky trénovala asi hodinu. A okolo 15. hodiny popoludní som ju už mala pri sebe...
Potom prišla popoludní moja sestra, moji rodičia a svokra. A od tej doby sa len kocháme.
Je neuveriteľná... Za 4 dni jej bude 9 mesiacov a robí nám len radosť :)
Aj keď ju milujem nadovšetko, tak u mňa ešte nefunguje hormón zabudnutia. Respektíve ho asi nemám. Plánovali sme druhé dieťatko 2 roky po Kristýnke. Ale odložíme to. Už sa cítim psychicky lepšie, ale nie je to ešte ono. Popôrodná depresia to nie je. Ale z pôrodu mám traumu doteraz.
Každopádne viem, že sa toho zbavím... Kristýnka za to všetko stála!