Žltá rozprávka

Kedysi dávno, predávno bola doba, keď ešte nijaké farby neboli. Svet sa len rodil a bol bezfarebný ako voda, ako číre sklíčko, ako vzduch a ako samo nič. Nad Záhradou plávalo smutné Slniečko a strašne sa nudilo. „To je pohľad!“ myslelo si. „No toto, ten svet je ale na zlosť! Kde nič, tam nič. Kto sa má na to pozerať? Je to otrava!“ A samozrejme, malo pravdu: bola to hrozná otrava. Na bezfarebnej jabloni viseli bezfarebné jablká a do bezfarebných jabĺk kluvali bezfarební vtáci bezfarebnými zobákmi. „Toto má byť nejaká Záhrada?“ povedalo Slniečko nazlostene. „To je len huspenina, a nie Záhrada!“

A nudilo sa to tam a späť, znudene tam a otrávene späť, bolo mu dlho, šklbilo sa a celý široký svet ho netešil. „Mohlo by som sa aspoň s niečím pohrať,“ rozhodlo sa potom. „Tak s čím? Aha! Urobím vietor, zahrám sa na naháňačku a možno bude trochu veselo.“ A urobilo vietor. Vietor lietal Záhradou ako šteňa, šuchotal listím, naháňal vodu… Lenže ani vietor nemal farbu a s ním to bola ešte väčšia otrava ako predtým. „Dosť!“ zavrelo oči Slniečko. „To nebol dobrý nápad. Nie, to bol veľmi mizerný nápad. Urobím to inak. Spustím hmlu a budem sa hrať na schovávačku!“ Spustilo hmlu. Ale to bol nápad ešte mizernejší. Záhrada zmizla ako v kaši a svet teraz vyzeral tak stratene a na nič, že sa nad ním až Slniečko dalo do plaču. „Ne, ja tu debudem!“ hundralo cez slzy. „Je tu duda! Je to dajdudnejší svet zo všetkých dudných svetov a ja tu adi chvíľku debudem!“

Nad Záhradou vzápätí spustil lejak, hotová prietrž mračien, až sa konečne Slniečko vyplakalo a utrelo si nos. „Ako to bluvím?“ okríklo sa prísne. „Totiž: ako to rozprávam?“ vysmrkalo sa rýchlo. A keďže bolo na svete samo a ešte nemalo s kým hovoriť, muselo si samo dávať rozumy. „Fuj! Ty si ale plačka!“ povedalo poučne a pohrozilo samo sebe prstom. „Slniečko! Hneď prestaň revať ako tur a radšej vymysli niečo!“ Usmialo sa, zažmurkalo cez iskrivú slzu – a zrazu sa stalo čosi nevídané. Po oblohe sa rozklenula dúha, prvá dúha sveta, a bola jednoducho nádherná. Hrala siedmimi farbami, mihotala siedmimi svetlami a stála nad bezfarebným svetom ako zázrak. Slniečko na ňu civelo ako teliatko. Ale potom sa rozsvietilo a poriadne sa buchlo do čela.

„Jasné!“ vykríklo. „Jasné, to je ono! Ja som ale Slniečko truhlík, že ma to nenapadlo dávno, čo?“ Spletlo si z hrsti lúčov vrkoč a zo zlatého strapca vrkoča urobilo štetček. Skúšobne ho omočilo v červenej a na začiatok omaľovalo pár mráčikov. „Skvelé!“ povedalo, keď si prezrelo svoje dielo. „To vôbec nevyzerá zle. Budem im asi hovoriť červánky.“ A potom si omočilo v oranžovej, pretrelo marhule a broskyne, žltou postriekalo púpavy, zelenou lístočky a trávu, bledomodrou pocarbalo oblohu, tmavomodrou rybník, až napokon si namočilo len vlások a zvlášť jemnučko a nežne vyfarbilo fialky. To sa vie, bola to driina. Slniečku boleli ruky. Prsty malo zamazané, bolo celé udychčané, ale nedalo si pokoj, kým nedostal svoju farbu každý lístoček. „Tak!“ povedalo potom pyšne a umylo si štetec. „Došlo mi to! Vidíš! Nie som hlúpe Slniečko. Je to paráda.“ Hrdo sa pozeralo po farebnom svete a celý svet sa mu zdal báječný. Ale tak to býva. Každému sa svet zdá veľmi krásny, keď si ho predtým krásnym urobí. „Konečne je na čo pozerať!“ vyhlásilo Slniečko, ale potom sa rozpamätalo na čas a ľaklo sa. „Páni!“ vyjachtlo potichu. „To je hodín! Ako to, že mi čas tak ušiel?“ Ale hneď sa ťuklo do zlatého čela: „Aha! Veď ja som pracovalo. Kto by to bol do mňa povedal? Nikto, čo?“ A tak vznikli farby. A tak vznikla snaha urobiť svet krajším (a tá je veľmi dôležitá!). Slniečko naposledy obhliadlo Záhradu, ktorá naozaj bola o veľa krajšia, a kotúľalo sa dolu k obzoru. „Ráno zase prídem,“ zívlo z polospánku. Stuhlo lúče, zatrblietali sa v nich všetky farby sveta, a potom Slniečko zhaslo nebo, zhaslo seba a išlo spať.