Polievka z kolíka od klobásy

1) Polievka z kolíka od klobásy

„To bol včera výborný obed!“ hovorila stará myš inej myši, ktorá sa na hostine nezúčastnila. „Sedela som na dvadsiatom prvom mieste od starého myšieho kráľa, to predsa nie je nijako podradné miesto! A keby som Vám teraz mala rozprávať o jedlách, no, tie boli zoradené veľmi dobre! Splesnivený chlieb, slaninová kôra, lojová sviečka a klobása a potom to isté zase znova. Akoby sme mali obed a večeru dohromady. Bola tam dobrá nálada a príjemná zábava, ako v rodinnom kruhu. Nezostalo tam po nás nič, okrem kolíkov od klobás. O tých sme hovorili a pritom vznikol nápad urobiť z kolíka od klobásy polievku. Veď už o tom počul kdekto, ale nikto takú polievku ešte neokúsil, nieto aby ju vedel uvariť. Vynálezcovi bola vzdaná pocta pekným slávnostným prejavom a hovorilo sa o tom, že by mal byť otcom chudobných! Povedzte, nebolo to vtipné? A potom vstal starý myší kráľ a povedal, že tá mladá myš, ktorá túto polievku uvarí najlepšie, stane sa kráľovnou. Rok a deň dal všetkým na rozmyslenie.“
„To nie je tak celkom najhoršie,“ povedala druhá myš. „Ale ako sa tá polievka robí?“
„No veru, ako sa robí! Tak sa pýtali aj všetky myši, staré i mladé. Každá by bola najradšej kráľovnou, ale veľmi nerada by sa vydala do širokého sveta, aby sa to naučila. Však to bude potrebné! A každá tiež nedokáže opustiť rodinu a staré známe kúty. Tam, vo svete, si nemôže ísť každý deň na kôrku zo syra a necíti slaninovú kôru, kdeže! Hlad tam môže zakúsiť, a dokonca ju môže zaživa zjesť mačka!“
Tieto myšlienky odradili iste aj väčšinu myší, aby sa vydali na skúsenosti. Len štyri sa chystali na cestu, mladé a čulé, ale chudobné. Chceli sa vydať každá do jedného zo štyroch kútov sveta, potom by predsa záležalo len na šťastí; a každá si so sebou vzala kolík od klobásy, aby mala stále na pamäti, prečo sa do sveta vydala. Kolík jej mal byť zároveň pútnickou palicou.
Začiatkom mája sa rozišli do sveta, začiatkom mája budúceho roku sa vrátili, ale len tri. Štvrtá o sebe nedávala správy a teraz už nadišiel rozhodujúci deň.
„Do najväčšej radosti sa vždy takto primieša trochu smútku,“ povedal myší kráľ, ale prikázal, aby boli pozvané všetky myši z ďalekého okolia. Mali sa stretnúť v kuchyni, tri myši cestovateľky tam stáli v rade osobitne. Namiesto štvrtej, ktorá neprišla, vztýčili kolík od klobásy, zahalený čiernym flórom. Nikto nesmel prehovoriť, kým by neprehovorili tie tri a kým by kráľ nepovedal, čo sa má ďalej povedať.
Tak teraz niečo začujeme!

2) Čo na ceste videla a čomu sa naučila prvá myška

„Keď som sa chystala do sveta,“ hovorila myška, „myslela som ako toľkí iní v mojom veku, že som zjedla všetku múdrosť sveta. Ale tak to nie je, na to je vždy ešte potrebný rok a deň. Hneď som sa vydala na more, plavila som sa na lodi, ktorá mierila na sever. Počula som, že na mori si kuchár iste bude vedieť rady a ja že sa od neho priučím. Ale kuchárovi na lodi nič nechýba, keď tam má plno slaniny a súdkov so soleným mäsom a zásoby splesnivenej múky; tam sa žije vybrane! Ale nikto sa tam nenaučí, ako by uvaril polievku z kolíka od klobásy. Plavili sme sa mnoho dní i nocí, užili sme si dosť kolísania i vody. A keď sme dorazili tam, kde bol cieľ cesty, opustila som loď. Bolo to ďaleko na severe.
Je to zvláštne, keď sa tak náš človek dostane z domáceho kútika na loď a pláva sa na nej, veď je to tiež taký kútik, a keď sa potom ocitne stovky míľ ďaleko a je zrazu v cudzej krajine. Boli tam divoké lesy s jedľami a brezami, ktoré tak silno voňali! Nemám to rada! Divoké bylinky mali takú korenistú vôňu, že som kýchala a spomínala na klobásu. Boli tam aj veľké lesné jazerá, ktoré mali zblízka čistú vodu, ale zďaleka vyzerali čierne ako atrament. Po nich plávali biele labute. Najprv som si myslela, že je to pena, tak ticho sedeli na vode, ale potom som ich videla letieť a chodiť a spoznala som ich. Patria k tomu istému rodu ako husi, to som poznala podľa ich chôdze, nikto predsa nemôže poprieť svoje príbuzenstvo! Ja som sa držala svojich, pridružila som sa k lesným a poľným myšiam, ktoré vôbec vedia strašne málo, až je to hanba, a najmä o hostinách. Preto som sa predsa vydala do cudziny! Vôbec nápad, že by sa dala uvariť polievka z kolíka od klobásy, sa im zdal nápadom tak mimoriadnym, že sa to hneď rozkričalo po celom lese. Vyriešenie tejto úlohy však všetky myši považovali za nemožné, a tak som si ani zďaleka nepomyslela, že tam budem dokonca hneď prvú noc zasvätená do toho, ako sa polievka robí. Bolo horúce leto, preto vraj les tak voňal, preto vydávali bylinky takú korenistú vôňu a jazerá boli také čisté i tmavé s bielymi labuťami na hladine. Na kraji lesa vztýčili medzi troma-štyrmi domčekmi tyč, vysokú ako hlavný sťažeň na lodi, z ktorej hore viseli vence a stuhy, bola to májka. Okolo nej tancovali chlapci s dievčatami a spievali o závod s huslami muzikanta. Veselo tam bolo pri západe slnka aj za mesačného svitu, ale ja som sa na tom nezúčastnila, lebo čo by robila myška na tanečnej slávnosti v lese? Sedela som tam v mäkkom machu a držala svoj kolík. Mesiac svietil najmä na čistinku, kde stál strom, porastený machom tak jemným, no, nebála by som sa skoro povedať, že bol jemný ako kožúšok myšieho kráľa, ale zelený, že to robilo dobre očiam. A z ničoho nič sa tam objavil sprievod stvorení, ktoré mi nesiahali ani po kolená. Vyzerali ako ľudia, ale mali súmernejšie tvary. Volali sa elfovia a boli oblečení v jemných šatách z kvetových lístkov, posiatych mušími a komárimi krídlami, celkom pekné to bolo. Hneď som poznala, že asi niečo hľadajú, ale nevedela som čo. Tu ich niekoľko prišlo ku mne, najvznešenejší ukázal na môj kolík a povedal: ‚Niečo práve takého potrebujeme. Výborne, je dokonca špicatý!‘ A ako sa pozeral na moju pútnickú palicu, bol stále viac a viac nadšený.
‚Požičať si ju smiete, ale nechať nie!‘ povedala som.
‚Nechať nie!‘ opakovali všetci, chopili sa kolíka, ktorý som ja pustila, a odtancovali s ním na tú krásnu čistinku, porastenú machom, a tam ho postavili do zelene. Chceli mať tiež svoju májku a tá, ktorú mali teraz, sa k nim aj hodila, bola ako stvorená pre nich. Potom ju vyzdobili ..... ako nádherne vyzerala!
Malí pavúčikovia ju opradli zlatými vláknami, ovesili viajúcimi závojmi a zástavami, tak jemne tkanými a na sneh vybielenými v mesačnom svite, že ma to až bodalo do očí. Farbu si vzali z krídel motýľov a pokvapkali ňou biele plátno, zažiarili na ňom kvety a diamanty, že som svoj kolík nespoznávala. Taká májka iste nemala sebe rovnú na celom svete. A až potom prišla naozaj veľká spoločnosť elfov, tí boli všetci bez šiat a tak to bolo tiež najkrajšie. Pozvali ma, aby som sa na tú nádheru pozerala, ale z diaľky, lebo som im bola príliš veľká.
Tu sa rozozvučala hudba tak plno a silno, akoby zvonili tisícky sklenených zvončekov. Myslela som si, že to spievajú labute, skutočne, zdalo sa mi, že počujem aj kukučku a drozda, nakoniec akoby sa rozospieval celý les, ozývali sa tam detské hlasy, zvuk zvonov a vtáčí spev, najkrajšie melódie. A všetka tá nádhera znela z májky elfov, to bola celá tá zvonková hra a bol to len môj kolík. Nikdy by som si nebola myslela, že by sa z neho dalo vylúdiť niečo také, ale iste záleží na tom, komu sa dostane do rúk. Naozaj, zmocnilo sa ma také pohnutie, že som od radosti plakala, ako len myška môže plakať.
Noc bola príliš krátka, v tomto období však na severe nebýva dlhšia. Pri svitaní začal vať jemný vetrík, hladina lesného jazierka sa zvlnila, všetky tie jemné, rozviate závoje a zástavy odleteli preč, hojdavé kiosky z pavučín, visuté mosty a balustrády, a ako sa to všetko volá, ktoré spájali list s listom, odleteli ako nič. Šiesti elfovia mi priniesli môj kolík a pýtali sa ma, či nemám želanie, ktoré by mi mohli splniť. Tak som ich poprosila, aby mi povedali, ako sa uvarí z kolíka od klobásy polievka.
‚Ako to robíme my,‘ povedal so smiechom najvznešenejší z nich, ‚to si práve videla! Iste si svoj kolík sotva spoznala!‘
‚Takto to myslíte Vy,‘ povedala som a rovno som im povedala, prečo som sa vydala na cestu a čo od nej doma očakávajú. ‚Aký by z toho bol prospech,‘ spýtala som sa, ‚pre myšieho kráľa a celú našu mocnú ríšu, že som túto krásu uzrela! Nemôžem ju predsa vytriasť z kolíka a povedať: Pozrite sa, tu máte kolík, teraz tu bude polievka! Aby sa niekto nasýtil, treba predsa vždy niečo prestrieť!‘
Tu ponoril elf svoj malý prst do modrej fialky a povedal mi: ‚Dávaj pozor, natieram Ti teraz Tvoju pútnickú palicu, a keď sa vrátiš na zámok myšieho kráľa, dotkni sa palicou teplých kráľových pŕs. Tu rozkvitnú na palici fialky, aj keby bola najkrutejšia zima. Tu máš teda niečo so sebou domov a ešte maličko navyše!‘“
Ale skôr než myška povedala, čo to ešte má, dotkla sa palicou kráľových pŕs a naozaj! ..... rozkvitla na nej nádherná kytica fialiek voňajúcich tak opojne, že myší kráľ hneď prikázal, aby myši, ktoré stoja najbližšie komína, okamžite strčili chvostíky do ohňa, aby bolo cítiť trochu pripáleniny. Lebo vôňa
fialiek vraj nebola k vydržaniu a nebolo to nič obľúbené.
„Ale čo ešte tá maličkosť, o ktorej si hovorila?“ spýtal sa myší kráľ.
„No, to je niečo, čomu sa iste hovorí efekt,“ povedala myška a obrátila kolík. A už nebolo vidieť žiadne kvety, len holý kolík, a ten myška pozdvihla ako taktovku.
„Fialky sú pre zrak, čuch a hmat, povedal mi elf, ale ešte niečo zostáva pre sluch a chuť!“ povedala myška a mávla do taktu. A hneď sa ozvala hudba, nie taká, aká znela pri lesnej slávnosti elfov, ale taká, akú možno počuť v kuchyni. Pane, to bola pohroma! Zrazu sa ozývali zvuky, akoby vo všetkých komínoch kvílil vietor, kotlíky a hrnce vreli, lopatka na uhlie bubnovala na mosadzný kotlík, a potom, celkom znenazdajky, nastalo zase ticho. Bolo počuť len tlmené bzučanie kanvice na čaj, celkom zvláštne, že nikto nevedel, či prestáva, alebo začína; malý hrniec varil, veľký tiež varil, jeden nedbal na druhého, akoby nemysleli. A myška mávala taktovkou prudšie a prudšie, v hrncoch sa to penilo, bublalo a utekalo, vietor hučal, komín pískal ..... húúi, húúi! Bolo to všetko také strašné, že myške vypadla palica z ruky.
„To bola ťažká polievka,“ povedal starý myší kráľ. „Dostaneme ju už na stôl?“
„To je všetko!“ povedala malá myška a uklonila sa.
„Všetko! Tak si vypočujme, čo povie ďalšia,“ prikázal kráľ.

3) Čo rozprávala druhá myška

„Narodila som sa v zámockej knižnici,“ povedala druhá myška. „Nie som z rodiny jediná, ktorá nikdy nepoznala to šťastie, akým je dostať sa do jedálne, nieto do špajze. Až na cestách a dnes som uzrela kuchyňu. V knižnici sme často mávali hlad, ale dostalo sa nám mnohých vedomostí. Tam k nám dolihla správa o kráľovskej cene, vyhlásenej za umenie uvariť z kolíka od klobásy polievku, a tu moja stará babička vytiahla rukopis, ktorý nevedela prečítať, ale ktorý čítať počula, a tam bolo: ‚Keď je niekto básnik, dokáže uvariť polievku z kolíka od klobásy.‘ Pýtala sa ma, či som básnička. Cítila som sa nevinná a babička teda povedala, že sa musím postarať, aby som sa ňou stala; ja som sa jej však spýtala, čo je na to potrebné, pretože dopátrať sa toho bolo pre mňa rovnako ťažké ako naučiť sa variť polievku. Babička však počúvala, keď sa rukopis čítal, a povedala, že nutné sú tri podstatné veci: rozum, fantázia a cit! ‚Keď teraz pôjdeš a získaš ich, bude z Teba básnička, a potom si iste budeš vedieť rady aj s kolíkom od klobásy,‘ povedala.
Tak som sa vydala na západ do širokého sveta, aby sa zo mňa stal básnik.
Vedela som, že rozum je vždy najdôležitejší, tých ostatných dvoch vecí som si toľko nevážila! Tak som sa najprv vydala za rozumom. Ibaže, kdeže len býva? ‚Choď k mravcom a uč sa múdrosti!‘ povedal kedysi jeden veľký kráľ Židovskej ríše, to som vedela z knižnice. Tak som sa nezastavila, kým som sa nedostala k veľkému mravenisku, a začala som mravce pozorovať, aby som zmúdrela.
Mravce, to je národ, ktorý si zaslúži úctu, to je skutočný rozum sám. Všetko je u nich ako správna počtárska úloha, ktorá dobre vychádza. Pracovať a klásť vajíčka, to znamená žiť v prítomnosti a starať sa o budúcnosť, a aj to tak robia. Delia sa na mravce čisté a na špinavé. Poradie je určené číslami, mravčia kráľovná je číslo jedna a jej mienka je jediná správna. Zjedla všetku múdrosť, a to bolo tiež dôležité vedieť. Takú spúšť toho nahovorila a všetko to bolo také múdre, že sa mi to zdalo hlúpe. Hovorila, že ich mravenisko je tá najvyššia vec na celom svete, ale tesne vedľa stál strom, ktorý bol oveľa, oveľa vyšší; to sa nedalo poprieť, a tak sa o tom nehovorilo. Raz večer tam jeden mravec zablúdil, liezol hore po kmeni, ani nie do koruny, ale predsa oveľa vyššie, než sa predtým niektorý mravec ocitol. Keď sa obrátil a našiel cestu domov do mraveniska, rozprával tam, že vonku je niečo ešte ďaleko vyššie. Ale to pokladali všetky mravce za urážku celej svojej spoločnosti, a tak bol odsúdený na nosenie náhubku a trvalú samotu. Ale netrvalo dlho a dostal sa na strom iný mravec, vykonal tam rovnakú cestu a ten istý objav. Ten o tom hovoril veľmi rozvážne a nejasne, a pretože to bol tiež uctievaný mravec, jeden z čistých, uverili mu to, a keď zomrel, postavili mu ako pomník vaječnú škrupinu na dôkaz toho, ako si vážia vedu. Videla som,“ pokračovala myška, „že mravce stále behajú s vajcami na chrbte. Jeden z nich svoje vajce stratil, s veľkou námahou sa ho pokúšal znova vziať na chrbát, ale nedarilo sa mu to. Tu k nemu dvaja iní pribehli a zo všetkých síl mu pomáhali, že by skoro boli stratili svoje vajcia. Ale vtedy tiež hneď prestali pomáhať, pretože bližšia košeľa ako kabát.
A mravčia kráľovná povedala, že toto bol prejav srdca a rozumu. ‚Tieto dve vlastnosti nás stavajú najvyššie medzi bytosti obdarené rozumom. Rozum má a musí prevažovať, a ja mám rozum najväčší!‘ Keď to hovorila, postavila sa na zadné nohy. Bolo ju tak zreteľne vidieť, že som sa nemohla pomýliť. A tak som ju prehltla. Choď k mravcom a uč sa múdrosti! Teraz som mala kráľovnú!
Šla som potom k tomu veľkému stromu, o ktorom som počula. Bol to obrovský dub s vysokým kmeňom, košatou korunou a veľmi starý. Vedela som, že tam býva živá bytosť, dryáda sa volá, so stromom sa narodí a s ním umiera. Počula som o tom v knižnici. Teraz som videla taký strom a aj dievča s ním spojené. Strašne vykríkla, keď ma uzrela tak blízko. Ako všetky slečny, bála sa myší, ale mala pre svoj strach aj väčší dôvod než ostatné, pretože ja by som predsa bola mohla strom prehrýzť a na tom záležal jej život. Priateľsky a srdečne som na ňu začala hovoriť, dodávala som jej odvahy a dryáda ma vzala do svojej jemnej ruky. Keď sa dozvedela, prečo som sa vydala do širokého sveta, sľúbila mi, že azda už ten istý večer sa mi dostane jedného z dvoch pokladov, ktoré ešte hľadám. Rozprávala mi, že Phantasus je jej veľmi dobrým priateľom, že je krásny ako boh lásky a že často odpočíva pod hustým lístím bohatej koruny stromu, ktorý sa nad nimi oboma ešte bohatšie rozšumí. Rozprávala, že ju nazýva svojou dryádou a strom svojím stromom, pretože mohutný, sukovitý, krásny dub je strom podľa jeho želania. Koreňmi je pevne a hlboko zapustený do zeme, kmeň a koruna sa dvíhajú v sviežom vzduchu vysoko k nebu a poznajú snehové vločky, ostré nápory vetra i teplé slnko, ako je potrebné ich poznať. Dokonca mi hovorila aj toto: ‚Hore spievajú vtáky a rozprávajú o cudzích krajinách, na jedinej suchej vetve si postavil hniezdo bocian; dobre sa tu vyníma a aspoň sa tak niečo dozviem o krajine pyramíd. To všetko sa Phantasovi veľmi páči, dokonca mu to ani nestačí, ešte mu musím sama rozprávať o živote v lese od rokov, keď som bola malá a dubček ešte celkom útly, že by ho bola žihľava skryla, až do dnešných čias, keď tak narástol a zmohutnel. Posaď sa len pekne tu pod marinky a dávaj pozor. Až Phantasus príde, iste ho budem môcť štipnúť do krídla a vytrhnúť mu maličké pierko. To si vezmi, žiaden básnik nedostal lepší dar. ..... To Ti bude stačiť!‘
A Phantasus prišiel, dryáda mu vytrhla pierko a ja som ho chytila,“ povedala myška, „a držala ho tak dlho vo vode,
kým nezmäklo. Veľa práce mi dalo, kým som ho strávila, ale rozhrýzla som ho dobre! Vôbec nie je ľahké nejako sa prehrýzť k básneniu, príliš veľa sa toho musí prehrýzť. Teraz som teda mala dve veci, rozum a fantáziu, preto som aj pochopila, že tú tretiu nájdem v knižnici, lebo jeden veľký muž hovoril a napísal, že niektoré romány sú tu len preto, aby človeka oslobodili od zbytočných sĺz, že sa teda podobajú akejsi hubke, ktorá do seba saje city. Pamätala som sa na niekoľko takých kníh, vždy sa mi zdali celkom milé, a boli od neustáleho čítania tak ohmatané, že do seba iste pojali obrovské množstvo citov.
Vrátila som sa domov do knižnice a hneď som jeden román zjedla skoro celý: totiž jeho mäkkú časť, to najdôležitejšie; obal a väzbu som tam nechala. Keď som teda tento román strávila a po ňom ešte druhý, hneď som cítila, ako sa mi to vo vnútri hýbe. A tak som uhlodala ešte kúsok tretieho románu, a bol zo mňa básnik. Hovorila som si to sama a potvrdzovali mi to aj iní. Bolela ma hlava, bolelo ma vnútro a ani neviem, aké bolesti ma ešte prenasledovali. Premýšľala som teraz o tom, aké príhody by sa dali spojiť s kolíkom, a spomenula som si pritom aj na laty, palice, tyče, trámy a brvná a ešte iné podobné veci, pretože mravčia kráľovná mala rozum skutočne nezvyčajný. Spomenula som si na to, že kolík má dva konce a jaternica sedem, kto chce psa biť, palicu si vždy nájde, že sa palica dá nad niekým zlomiť, potom na to, že niekto vidí triesku v oku svojho blížneho a nie brvno vo vlastnom, skrátka zaoberali sa tým všetky moje myšlienky. Čo sa tu dá napísať básní, keď je niekto básnikom! A ja básniť viem, napriek všetkým ťažkostiam som sa k tomu dopracovala! Každý deň v týždni Vás môžem pohostiť novou príhodou o kolíkoch a podobne ..... to je moja polievka!“
„Vypočujme si teda tretiu!“ prikázal myší kráľ.
„Pi! Pi!“ ozvalo sa v tú chvíľu v kuchynských dverách a vbehla nimi štvrtá myška, tá, ktorú pokladali za mŕtvu. Prevrhla kolík ovinutý čiernym flórom, noc a deň behu mala za sebou, išla po železnici nákladným vlakom, keď sa jej naskytla príležitosť, a aj tak by bola ešte prišla neskoro. Pretlačila sa dopredu, bola poriadne strapatá, stratila svoj kolík, ale nie výrečnosť, a hneď začala hovoriť, akoby všetci čakali len na ňu a chceli počuť len ju, všetko ostatné jej bolo celkom jedno. A hneď začala rozprávať a vyrozprávala sa. Jej vystúpenie bolo také neočakávané, že nikto nemal čas pozastaviť sa nad ňou a nad jej rečou. Vypočujme si, čo hovorila.

4) Čo rozprávala štvrtá myš, ktorá začala hovoriť namiesto tej tretej.

„Vydala som sa rovno do najväčšieho mesta,“ hovorila, „ale na meno si už nespomínam, mám na mená vôbec zlú pamäť. Z železnice som sa dostala so skonfiškovaným tovarom na radnicu a tam som bežala k žalárnikovi. Hovoril o svojich väzňoch, najmä o jednom z nich, ktorý vyslovil nerozvážne slová, a o tých sa tam neustále hovorilo, čítalo a písalo. ‚Všetko je to len polievka z kolíka od klobásy!‘ povedal žalárnik, ‚ale táto polievka ho bude stáť hlavu.‘ Tak som sa začala o toho väzňa zaujímať a pri najbližšej príležitosti som vkĺzla k nemu do cely. Za zamknutými dverami je predsa vždy ešte myšia diera! Bol bledý, mal dlhé fúzy a veľké, lesknúce sa oči. Lampa čadila, ale steny na to boli zvyknuté a ani už nečerneli. Väzeň si tam kreslil obrázky a písal verše, tie som nečítala. Myslím, že sa nudil, a bola som mu vítaným hosťom. Lákal ma omrvinkami chleba, pískaním a láskavými slovami, takú mal zo mňa radosť. Nadobudla som k nemu dôveru a spriatelili sme sa. Delil sa so mnou o chlieb a o vodu, dával mi syr a klobásu, dobre som sa tam mala. Dovolil mi, aby som mu behala po ruke a po ramene, až hore do rukáva, mohla som mu vyliezť aj do fúzov. Nazýval ma svojou malou priateľkou a ja som ho mala veľmi rada ..... také city sú predsa vzájomné! Zabudla som na svoju úlohu v širokom svete, v škáre na podlahe som zabudla aj svoj kolík, ktorý tam leží dodnes. Chcela som tam zostať, pretože keby som bola odišla, nemal by väzeň na svete už nikoho, a to je predsa len príliš málo! Zostala som tam, ale väzeň tam nezostal! Tak smutne ku mne hovoril naposledy, dal mi dvakrát toľko chleba a syrových kôrok ako inokedy a potom mi poslal prstami bozk. Odišiel a už sa nevrátil. Nepoznám jeho príbeh. ‚Polievka z kolíka od klobásy,‘ povedal žalárnik. Odišla som teraz teda k nemu. Ale nemala som mu veriť: vzal ma síce do ruky, ale strčil ma do klietky, do takého šliapacieho mlyna, to bolo strašné! Tam aby náš človek stále len behal a behal, nikam sa nedostane a všetkým je len na smiech!
Žalárnik mal vnúčika, krásne dieťa s kučeravými plavými vláskami a s očami rovnako veselými ako jeho ústa, ktoré sa stále len smiali. ‚Úbohá myška!‘ povedal, pozrel sa do mojej škaredej klietky, vytiahol železnú zástrčku a ja som skočila na okno a do odkvapu. Myslela som len na to, že som slobodná, a nie na cieľ svojej cesty!
Už bola tma, nastávala noc a ja som sa uchýlila do starej veže, aby som mala strechu nad hlavou. Býval tam nočný strážnik a sova. Nikomu som neverila, najmä nie sove; sovy sa podobajú mačkám a majú jednu veľkú chybu, že totiž požierajú myši. Ale každý sa môže pomýliť, a ja som sa tiež pomýlila. Toto bola úctyhodná sova, nanajvýš vzdelaná a už dosť stará, vedela toho oveľa viac než strážnik a práve toľko ako ja. Mladé sovičky robili z každej maličkosti veľký rozruch a stará sova hovorila: ‚Nerobte hneď z kolíka od klobásy polievku!‘ To bolo aj jej najprísnejšie napomenutie, toľko predsa lipla na vlastnej rodine. Nadobudla som k nej takú dôveru, že som v štrbine, kde som sedela, tichúčko zapískala. Táto moja dôvera sa jej páčila a sova ma uistila, že som pod jej ochranou. Hovorila, že mi žiadne zviera nebude smieť ublížiť a že to bude platiť aj v zime, keď býva nedostatok potravy.
Vo všetkom si viedla úplne múdro. Dokázala mi, že nočný strážnik môže trúbiť len na roh, ktorý mu visí po boku. ‚Strašne si na tom zakladá, myslí si, že je sovou vo veži,‘ hovorila mi. ‚Má to byť niečo veľkolepé, ale je to v skutočnosti strašne málo. Čistá polievka z kolíka od klobásy!‘ Prosila som ju, aby mi na ňu dala predpis, a tak mi to sova vyložila: ‚Polievka z kolíka od klobásy je len ľudské úslovie, dá sa mu rozumieť rozmanito a každý si myslí, že práve jeho výklad je najsprávnejší. Ale nie je to všetko vlastne vôbec nič!‘
‚Vôbec nič!‘ opakovala som. Teraz sa mi rozjasnilo! Pravda nie je vždy príjemná, ale nad ňu niet nič vyššie. Tak to tiež hovorila stará sova. Premýšľala som o tom a dospela som k názoru, že keď prinesiem domov tú najvyššiu hodnotu, bude to oveľa viac než polievka z kolíka od klobásy. Tak som sa ponáhľala domov, aby som sa vrátila ešte včas a priniesla najvyšší a najlepší dar, pravdu. Myši sú osvietené tvory a nad nimi nad všetkými je myší kráľ. Môže ma urobiť kráľovnou za pravdu.“
„Tvoja pravda je lživá,“ povedala myš, ktorá ešte nedostala dovolenie, aby prehovorila. „Viem polievku urobiť a aj ju uvarím!“

5) Ako sa polievka varila

„Ja som nikde necestovala,“ povedala tretia myš. „Zostala som doma a tak je to najsprávnejšie. Nemusíme sa vydávať na cesty, keď máme všetko doma. Zostala som tu! Neučila som sa svojmu umeniu od nadprirodzených bytostí, neprehrýzla som sa k tomu, ani som nehovorila so sovami. Vlastným premýšľaním som k tomu dospela. Len teraz pekne postavte na kachle kotlík naplnený až po okraj vodou a rozkúrte oheň! A oheň nech horí, kým sa voda nezačne variť, a musí sa variť poriadne! Potom tam hoďte kolík! Potom nech ráči myší kráľ vstrčiť do vriacej vody chvostík a polievku zamiešať! Čím dlhšie bude miešať, tým bude polievka výdatnejšia. Nič to predsa nestojí, žiadnych prísad nie je potrebné, stačí len miešať!“
„Nemohol by to urobiť iný?“ spýtal sa myší kráľ.
„Nie,“ povedala myška, „len chvostík myšieho kráľa má tú silu!“
A voda sa prudko varila a myší kráľ sa postavil vedľa kotlíka, že to bolo skoro nebezpečné. Potom natiahol chvostík ako myš v mliečnej komore, keď chce zhrabnúť z krajáča smotanu a chvostík si oblizať. Ale on ho strčil len do horúcej pary a už zoskočil dolu:
„Samozrejme,“ povedal, „Ty si moja kráľovná! S polievkou počkáme až na našu zlatú svadbu, aspoň budú mať chudobní v mojej ríši na čo sa tešiť a bude to výdatná radosť!“
Potom oslavovali svadbu; keď sa však niektorá z myší vrátila domov, hovorila:
„Nemalo by sa tomu hovoriť polievka z kolíka od klobásy, ale skôr polievka z myšieho chvostíka!“
Leccos z rozprávania, ktoré počuli, sa im zdalo celkom dobre podané, ale celé to mohlo byť predsa úplne inak! „Ja by som to bola rozprávala takto a takto ..... !“
To bola kritika, ktorá si vždy veľmi múdro vie rady ..... keď je už po všetkom!
Ten príbeh potom šiel celým svetom a zostal v tejto podobe, hoci sa mienky o ňom líšili. Tak je to vždy aj najsprávnejšie, vo všetkom, aj v polievke z kolíka od klobásy. Len za ňu nečakajte nejaké ďakujem!