Čarodejnica Grula

Ako sa pánovi pomstila, keď jej nechcel vyplatiť peniaze za syna, a ako mu za to začarovala, a on potom pre inú lásku zabudol na vlastnú ženu aj deti.

Kedysi sedel na hrade Sovinec Kobylka z Kobylího a na Sovinci, mali v ňom luteráni veľkého zástancu. Pán Ján tiež vyznával luteránsku vieru a k svojim poddaným bol milostivý. Postihoval ich len miernou robotou a staral sa, aby viedli bohabojný život podľa učenia biblie a poctivo pracovali. Sám pán viedol tiež poriadny život a mal s pani Annou päť detí. V klenutých sieňach bolo ticho a pokoj, len detský smiech a plač sa tu niekedy ozval. Pani Anna bola nábožná, ráno a večer sa modlievala, aby pánboh dal jej rodu všetkého hojnosť, ušetril ho všetkého zlého a dožičil im dlhého života.
Pán Ján mal tiež niekoľko lomov a hámrov. Pretože vedel dobre hospodáriť, najradšej si dohliadal na ľudí sám. Denne chodil na koni k niektorému hámru, aby sa pozrel, ako ide ľuďom práca od ruky a koľko odliali železa. Prepúšťal aj najímal ľudí a vyplácal hámorníkov.
Raz, keď sedel v hámorskej búde a počítal ľuďom peniaze, pretlačila sa k stolu starena a naťahovala tiež ruku.
„Daj mi, pane, mzdu za syna! Je akýsi chorý a dnes nemohol prísť do hámra.“ Pán Kobylka zdvihol hlavu od knižky, do ktorej si všetky mená starostlivo zapisoval. Zdalo sa mu, že tú starenu už niekde videl, ale pre istotu sa ešte spýtal:
„A ktorý je Tvoj syn?“
„No predsa Johan, Vtáčik mu všade hovoria! Poslal ma, aby som mu peniaze doniesla,“ drmolila starena veselo, ale pán sa zamračil.
„To je ten Johan, čo všetky krčmy vymetá a na dudy hrá? Tak tomu, matka, nedám ani groš! Už tu koľko dní nebol a iste zase niekde leží spitý do nemoty. Zle si ho vychovala, darmojed!“ Starena sebou trhla a na pána vyvalila oči.
„Tak Ty takto? Mne starej osobe budeš niečo vyčítať? Ty jeden luteráň! Len počkaj, aj na Teba raz dôjde! A Ty si ešte spomenieš, čo Ti dnes stará Grula predpovedala. Keď pôjdeš zase na Slunečnú, prejdeš bludný koreň a zabudneš na všetky dobré predsavzatia. Na rodinu, na boha, na všetko! Tvoja túžba bude mocnejšia ako všetko na svete a podľahneš jej celkom. Potom sa až uvidí, kto koho z nás bude súdiť!“
Keď to zo seba vykričala, vybehla starena z búdy a zmizla v lese. Hámornícy, čo stáli okolo, mlčali, akoby sa ich to netýkalo. Pán Kobylka len mávol rukou a pozrel sa, kto je ďalší na rade.
Až keď všetkých ľudí vyplatil a bol už na odchode, pritočil sa k pánovi jeden starý hámorník a vraví:
„Chybu si urobil, pane, že si Grulu nahneval! Je to stará čarodejnica, a keď tá niečo povie, vždy sa to vyplní.“
„Azda sa jej nebojíte?“ usmial sa pán. „Dobre vieš, že ten jej syn Vám bol len na škodu. Museli ste robiť za neho, a tak mu mzda neprináležala.“
„Ale Ty si daj pozor, pane!“ nedal sa odbiť hámorník. „Stará Grula behá po lese a nikto nevie, kde ju kto môže stretnúť. Keď sa jej zachce niekoho primraziť, ten nešťastník neurobí bez jej vôle ani krok. Ak príde Grula do stavenia a nedostane čo i len posledný kúsok chleba, určite kravám začaruje. Každý s ňou vychádza len po dobrom, aby mu neuškodila.“
„Dobre! Dobre, starý! Dám si pozor, ale myslím, že sa nemám čoho báť,“ povedal pán, keď sadal na koňa.
Toho dňa chcel byť skoro doma, ale akosi sa mu to nedarilo. Cestou išiel pomaly a tá starena mu nešla z mysle. Dávno už počul o čarodejniciach, ktoré sa spojili s nečistými silami a potom rôzne zlá páchali. Ale až do dnešného dňa žiadnu z nich nevidel.
Na Sovinci ho už pani čakala na obed. Všetko bolo ako každého dňa. Usadili sa okolo veľkého stola a slúžka nosila jedlo. Kým začali jesť, pomodlili sa a poďakovali bohu, potom už lyžice len cvakali. Kým pán neprehovoril, nikto sa neodvážil ani hlesnúť, lebo ho všetci na slovo poslúchali.
V polovici týždňa vyrazil pán Ján na poľovačku. Bolo to jeho jediné potešenie. Najradšej chodieval sám, len so psom a trochou jedla v taške. Potom sa celý deň túlal po lesoch a vracal sa domov až neskoro večer celý ukonaný, ale spokojný. V lese sa dalo premýšľať o všeličom.
Pánovi stále nešla z hlavy stará Grula. Stále sa mu vracali na myseľ jej slová a videl pred sebou jej uhrančivé oči. Doma sa s tým pani Anne ani nezveril. Zbytočne by mala strach a bránila by mu, aby chodil na Slunečnú.
„Keby som to bol vedel, azda by som jej tie peniaze aj dal,“ hovoril si v duchu. „Takto o mne medzi ľuďmi ešte čo-to rozkričí a ja by som pre tých pár grošov nezchudobnel. Spravodlivosť ale predsa musí byť.“
Kôň išiel pod ním zľahka, pes pobehoval okolo a plašil vtáky. Slnko chvíľami vykuklo, ale hora Slunečná sedela v šedivom mraku. Ani po poludní sa nevyjasnilo, a keď pán prešiel cez rieku Bystřicu, začalo slabo popŕchať.
„Dnes som si vybral zlý deň,“ povzdychol si pán a vôbec sa mu na poľovačku nechcelo. „Ale na Slunečnú až k tej starej borovici predsa len vyjdem!“ Umienene pohnal koňa a vyrazil vpred.
Na úbočí sa však dostal do hmly a zblúdil z cesty. Bola vlhká zima, ktorá liezla až do kostí. Lístie už zo stromov pomaly opadávalo a tráva bola miestami vyblednutá až do žlta.
„Ešte tá babizňa bude mať pravdu!“ hneval sa pán Ján. „Jazdím tu už ktorý rok, ale toto sa mi nestalo, aby som z cesty zišiel. Pôjdem ale ďalej až do dediny a potom sa až vrátim domov.“
Kôň už bol unavený a potkýnal sa, pes zlostne štekal a vyrážal na všetko živé, ale jeho pán sa k poľovačke nemal. Išiel zachmúrene, ani na psa nezavolal.
Keď vyšiel z lesa, pán spoznal, že sa dostal až do Tylova. Prudko sa rozbehol k prvej chalupe a tu zastavil. Koňa uviazal pri plote a chcel vojsť, keď sa vo dverách objavilo mladé dievča. Neznámeho pána sa zľaklo a chcelo utiecť, ale on ju chytil za ruku.
„Počkaj a neboj sa! Tu máš peniaz a daj mi napiť trochu mlieka! Mám veľký smäd.“
Dievča pozrelo na peniaz, ale nevzalo ho. Zašlo do pivnice a prinieslo plný krčah čerstvého mlieka. Pán ho vypil jedným dúškom a vrátil jej ho prázdny.
„Bolo dobré, takéto mlieko som už dlho nepil,“ povedal spokojne a znova ponúkol peniaz. „Len si vezmi, čo Ti patrí. Ak máš dobré srdce, tak ma necháš ešte trochu ohriať sa v izbe. Potom sa vydám na ďalšiu cestu.“
Dievča si zatiaľ pána dobre obzrelo. A keď chcel dovnútra, mlčky mu ustúpilo z cesty. Pes ucítil teplo a pretiahol sa pánovi popri nohách. Izba nebola veľká, ale bola tu široká pec, stôl a lavica, pod oknom truhlica a kolovrat a v rohu almarička. Všade bolo čisto a pozametané.
Pán si vyzliekol kabátik a hodil ho na žrď, sám si sadol na lavicu. Keď dievča stále stálo vo dverách a pozeralo sa na neho, spýtal sa:
„Ako Ti hovoria?“
„Róza!“ povedala potichu a v tvári jej vystúpil rumenec. Jednou rukou hladila psa a druhú mala stále na kľučke.
„Neboj sa! Nič Ti neurobím, Rózo! Len mi povedz, s kým tu bývaš!“
„S matkou, ale tá slúži u richtára a chodí domov až večer.“ hovorila a pozerala na pána, ktorý sa tu posadil ako doma a nemal chuť odísť.
Pán si Rózu tiež obzeral a páčila sa mu. V chudobnej sukni a starom kabátiku bola pekná. Spod šatky jej padali na prsia dva silné vrkoče vlasov a krútili sa ako dva hady. Oči mala jasne modré. Keď sa na neho pozrela, bodlo ho až pri srdci. Róza videla, že jej pán neublíži, dala psovi do misky niečo na zjedenie a sama si sadla ku kolovratu, aby dohnala, čo zameškala. Ak sa jej pán sám na niečo nespýtal, ani slova nepovedala. Šikovnými prstami priadla priadzu a otáčala vretenom. Zmrákalo sa, keď Róza rozsvietila kahanec, pán sa až vtedy mal k odchodu. Skôr než odišiel, položil na stôl vrecúško peňazí.
„Ďakujem Ti za všetko, Rózo! Až pôjdem okolo, rád sa u Teba zase zastavím.“ Dievča ho vyprevadilo na prah a pozeralo sa, ako sadá na koňa. Keď jej mával na pozdrav, Róza zašepkala:
„Šťastnú cestu, pane!“
A pohladila psa, ktorý sa jej stále točil okolo nôh, potom vyrazil s hlasným štekotom na cestu. Dievča dlho stálo na prahu a pozeralo sa za pánom, kým jej nezmizol z očí.
Len čo večer prišla matka domov, hneď sa dcéry pýtala:
„Koho si tu mala, Rózo? Už cestou na mňa susedka volala, že tu u Teba bol nejaký pán.“ Róza sa začervenala, rýchlo vytiahla z almarky vrecúško peňazí a dala ho matke.
„Zastavil sa tu pán a chcel trochu mlieka. Dala som mu plný krčah a toto nám tu nechal.“
„Preboha, dievča, toľko peňazí? To musel byť veľmi bohatý pán. Nevieš odkiaľ?“ Ale Róza len pokrútila hlavou a viac z nej matka nedostala.
O niekoľko dní prišiel pán Ján znova do Tylova. Vyobliekaný vo vyšívanom kabátiku a v čiapke s perom. Celý bol zahalený do tmavého plášťa podšitého kožušinou. Ako zoskočil z koňa, zablysla sa mu na krku zlatá reťaz. Bez klopania vošiel do chalupy a zavrel za sebou dvere.
Susedia vonku obzerali panského koňa, ale ďalej sa neodvážili a čakali. Dlho trvalo, kým sa pán s Rózou objavili vo dverách. V tej chvíli sa všetci rozpŕchli ako holuby. Pán Ján povedal:
„Pozajtra zase prídem, čakaj na mňa, Rózo!“ Potom sa rozlúčil a odišiel.
Na stole po ňom zostala ležať červená šatka a vedľa nej malé zlaté srdiečko z lásky a pre šťastie. Róza sa šťastne usmievala.
Pán zo Sovinca sa v poslednom čase zmenil. Bol netrpezlivý a hámre objazdil v zhone. Nikto sa mu nezavďačil, ľudí poháňal ako nikdy predtým. Pani Anna si to tiež všimla a bála sa, či nie je chorý. Preto mu varila nejaké bylinky a chcela, aby sa šetril a radšej si poležal. Keď ho chcela baliť do obkladov, vzbúril sa.
„Veď či som nejaký starec?“ kričal na ňu. „Nič mi nie je, len ma stále netrápte s tými svojimi nápadmi a nárekmi! Mám dosť svojich starostí a ešte Vy ma zlostíte!“ A keď pani videla, že sa pán teraz strojí starostlivejšie než kedykoľvek predtým, zavolala k sebe verného sluhu.
„Pozri sa na ten pekný nôž s vykladanou rukoväťou! Bude Tvoj, ak mi splníš jednu službu.“
„Ako len môžeš o mne pochybovať, že by som Tvoj príkaz nesplnil, pani moja? Verne Ti slúžim už od tvojich detských črievičkov a verne Ti chcem slúžiť až do smrti,“ hovoril starý a zaľúbene si prezeral nôž.
Pani nebola nikdy skúpa a za každú mimoriadnu službu ho vždy dobre odmenila. Teraz čakal, čo bude chcieť.
„Počúvaj, čo Ti poviem!“ povedala pani. „Vezmi si dobrého koňa a choď za pánom! Z oka ho nesmieš spustiť, kým sa nedozvieš, kam tak často chodí. Nikomu ani slova, veď rozumieš!“ A sluha pani sľúbil, že urobí, ako mu prikázala.
Tak sa stalo, že sa dostal až do Tylova, kde mu ľudia povedali, že pán chodí za dcérou chudobnej vdovy, čo slúži u richtára. Sluha sa na všetko dôkladne vypytal a išiel späť na Sovinec.
Keď sa pani Anna dozvedela, čo a ako, veľmi sa rozhnevala, ale nedala na sebe nič poznať. Musela si všetko najprv rozmyslieť, než mohla konať. A keď jedného dňa odišiel pán Ján na zemský snem, vydala sa pani Anna s verným sluhom a niekoľkými zbrojnošmi do Tylova. Na Sovinci sa všetci len čudovali, že sa pani rozhodla odísť bez pána.
V Tylove na richte sa tiež vzácnej návšteve veľmi čudovali a richtár sa pred paňou zo Sovinca klaňal čo najuctivejšie. Potom ju viedol do izby, a keď boli spolu osamote, pani mu prikázala:
„Chcem, aby si ešte dnes zvolal richtársky súd a odsúdil vdovu, ktorá u Teba slúži, aj jej dcéru Rózu z čarodejníctva. Viem, že mi obe zviedli muža a dokážu aj iným škodiť. Teraz je na Tebe, aby si urobil, čo je Tvojou povinnosťou.“
Richtár hneď nevedel, čo by pani odpovedal. Dobre poznal vdovu aj jej dcéru, ale o tom, že by tie dve čarovali, nikdy nepočul. Keď mu ale pani rytierka rozprávala, čo všetko čarodejnice dokážu, dostal strach.
„Dobre, milosť! Dám zvolať ľudí z dediny pred richtu a pošlem aj po Rózu.“ A vyšiel z izby, aby poslal pacholkov po ľuďoch. Pritom zaskočil do kuchyne, kde chudobná vdova pomáhala jeho žene.
„Počúvaj, stará! Pekne si sa nám za všetku dobrotu odvďačila. To som ale nevedel, že Ty s Rózou ste čarodejnice!“
„Pre Krista Pána, richtár! Čo to hovoríte? Ja s Rózou a čarodejnice? To nás azda len zlí ľudia ohovorili,“ nariekala vdova.
„Nič mi tu neplač! Čo ste si natropili, to si aj zaslúžite,“ povedal richtár a prikázal žene, aby zavrela starú slúžku do komory, kým si po ňu pacholok nepríde.
Čoskoro bolo pred richtou ako na púti. Všetci sa zbehli a čakali, čo sa bude diať. Keď pacholci viedli okolo Rózu, ľudia sa jej posmievali a pýtali sa, či ju povedú so slamenným vencom až na Sovinec. Róza sa za nikým ani neobzrela.
Nechala sa dovieť na richtu, kde za stolom sedela pyšná pani, a zvedavo na ňu pozrela.
„Nechaj nás, richtár, chvíľu osamote!“ prikázala pani, a keď bol richtár za dverami, obrátila sa k dievčaťu. „Tak Ty si tá Róza, čo začarovala môjmu mužovi? Škaredá nie si, to je pravda, a hlúpa tiež nie, keď sa Ti podarilo uloviť takého pána. Teraz ale tomu všetkému urobím koniec. Rozumieš?“
Róza sa pozrela udivene na rozhnevanú pani. Keď sa jej znova pýtala, prikývnutím odpovedala. Ale pani ešte nebola spokojná.
„Tak teda počúvaj! Teba a Tvoju matku odsúdi richtársky súd za čarodejníctvo. Ja sama budem proti Tebe svedčiť.“
„To je lož! To nie je pravda,“ vykríklo dievča so slzami v očiach.
„Nezaujíma ma, čo si Ty o tom myslíš. Ja som tu pani a Ty budeš ako štetka súdená ..... Richtár!“ Len čo pani zavolala, už bol richtár v izbe a pýtal sa uctivo, čo poručí. „Odveď tú čarodejnicu a začni so súdom!“
Richtár poslúchol pani rytierku na slovo. Najprv zvolal ľudí a povedal im, že majú v dedine dve čarodejnice, ktoré robia všetkým veľkú škodu. Pretože mu čoskoro nedostávalo slov, pani zo Sovinca sama povedala ľuďom, z čoho ich viní. Ľudia nevedeli, čo si o tom všetkom majú myslieť. Niektorým bolo ľúto starej vdovy aj Rózy, ale nikto sa neodvážil urodzenej pani odporovať. Nakoniec priviedli tie dve čarodejnice. Tá stará lamentovala a prosila o milosť, tá mladšia Róza mlčala. Súd ich obe odsúdil na trest smrti.
„Ešte dnes budete utopené v rybníku!“ povedal im richtár a pýtal sa pani, ako to má urobiť. Tá len pokynula svojim ľuďom a tí si už vedeli rady.
Pacholci oboma čarodejniciam uviazali na krk ťažký kameň, ktorý si museli samy doniesť až k rybníku. Tam ich hodili do vody. V rybníku bolo hlboko a kamene boli ťažké.
Keď bolo po všetkom, pani sadla na koňa a náhlivo odišla, ani sa s richtárom nerozlúčila. Sluha išiel za ňou celý skľúčený a mal strach, čo povie pán, až sa dozvie pravdu.
Ľudia pri rybníku sa dlho nemohli rozísť, ale mŕtvym už nemohli pomôcť. Keď išli na druhý deň do kostola, voda v rybníku sa začala dvíhať a vrieť, aj keď žiadneho vetra nebolo. Ako sa vracali z kostola, voda sa pred nimi vyliala z brehov. Všetci vedeli, že sa tak stalo pre tie dve nevinné duše, čo ich v rybníku včera utopili.
Nič sa ale neutají. Keď sa pán Kobylka vrátil domov, vedel už všetko. Pretože ľuďom neveril, rozbehol sa najprv do Tylova, ale chalupu tam našiel prázdnu a rybník rozliaty. Potom sa vrátil na Sovinec a od toho dňa sa začal pani Anne vyhýbať. Veľmi sa preto trápila, ale on na ňu úplne zanevrel. Ani keď jej všetky deti pomreli, nemal pre ňu slová útechy. Nakoniec sa pani utrápila na smrť.
Pán Ján ovdovel, ženu riadne pochoval a len toho ľutoval, že vtedy nemal na peniazoch šetriť a mal tej starej Grule ich dať. Tak by si bol mnohé trápenia ušetril. Zo srdca mu ale nikdy už neodišla úbohá Róza, ktorá pre jeho lásku prišla o život, a on sám nebol už nikdy šťastný.