O psíkovi a mačičke : Ako to bolo na Vianoce

„Heč,“ povedala mačička psíkovi, „ja niečo viem.“ – „A čo také?“ čudoval sa psík. „Heč,“ vraví mačička, „ja viem, že pán Čapek má napísať na Vianoce nejaké rozprávanie pre tie malé deti, zase niečo o nás, o mačičke a psíkovi.“ – „Hehe,“ tešil sa psík, „ale len aby to tam o mne pekne napísal!“ – „Veru nie,“ povedala mačička, „on nemôže na nič prísť, sedí za tým stolom, stále rozmýšľa a stále nevie, čo by napísal. Sedí a sedí, a stále nič.“ – „To je chyba,“ vyhlásil psík, „potom ho azda nič správne nenapadne a napíše o nás nejaké hlúposti.“ – „No práve,“ vravela mačička, „aj ja sa toho trochu bojím. Mali by sme mu niečo poradiť. Mne ani nie je tak o toho pána Čapka, ale o tie deti, čo im to budú čítať.“

„To je pravda,“ povedal psík, „akože by tie detičky prišli k tomu, aby mali na Vianoce o nás nejaké zlé rozprávanie? Poď a poradíme tomu pánovi Čapkovi niečo!“ – „Tak pôjdeme,“ rozhodla sa mačička, „ale zadarmo to neurobíme, sú Vianoce a my tu nemáme ani kúsok vianočky; musí nám za tú radu niečo dať.“

Tak sa psík s mačičkou pobrali a šli dať radu pánovi Čapkovi, ktorý nevedel, čo o nich na tie Vianoce napísať deťom. „Ja už viem,“ vraví psík cestou, „ja už viem, čo mu poradím! Poviem mu, aby napísal rozprávanie o tom, že ty si začarovaná princezná a ja že som začarovaný princ.“ – „Akýpak začarovaný princ,“ smiala sa mu mačička, „keď máš blchy! To princovia nemajú, kto by ti tomu veril, princovia nemajú blchy, tie majú len psy.“ – „Veď ty si tiež nijaká začarovaná princezná,“ povedal psík, „veď som práve nedávno videl, že si sa škrabala.“ – „Prečo by som sa neškrabala,“ povedala mačka, „keď ma to štípalo! Ale keby som chcela, mohla by som napríklad pánovi Čapkovi povedať, že ja som začarovaná princezná a tie blchy že sú začarované komorné.“ – „A ja by som mohol povedať,“ chválil sa psík, „že tie moje blchy, to že sú začarovaní rytieri, a že ich mám celé vojsko.“ – „No, vieš, psík, toto rozprávať nebudeme,“ usúdila mačka, „ten pán Čapek by nám to ešte možno uveril, ale tie deti by tomu iste neverili a povedali by, že to napísal zle. Poradíme mu radšej niečo šikovnejšie, čo by nám bolo dobré, keď sa s nami detičky chcú hrať. Veď vieš, niekedy to býva trápenie, ako nás tie detičky ťahajú. Tak nech o tom pán Čapek deťom niečo napíše a my z toho budeme mať osoh.“ – „Veru, to je pravda,“ povedal psík, „od niektorých detí som zažil veľa, až som radšej ušiel.“

Tak si psík s mačičkou rozprávali, až došli k pánovi Čapkovi.

Pán Čapek sedel za stolom, pero držal v ruke, nemohol na nič prísť a nevedel, čo písať. „Ach, bože môj,“ vraví si, „čože ja mám na Vianoce napísať tým deťom o psíkovi a mačičke, keď ma nič nenapadá? Keby mi tak niekto prišiel poradiť!“

Vtom niečo zaklopalo na dvere, vstúpili psík s mačičkou a povedali: „Pán Čapek, my vám ideme poradiť.“ – „Ďakujem vám,“ zvolal pán Čapek radostne, „vy ste ma vyslobodili! V krajine, ktorá sa volá Redakcia, panuje zlý obor menom Klíma, ktorý sídli za deviatimi dverami v jaskyni, čo sa volá Šéfáreň. Ten mi uložil preťažkú prácu, aby som rýchlo napísal Vianočné rozprávanie pre deti, ale ja stále neviem čo, a nič ma nemôže napadnúť. Tak si tu lámem hlavu a rozmýšľam už sedem dní a sedem nocí, a stále ma nič nemôže napadnúť a stále neviem, čo by som tým deťom o psíkovi a mačičke napísal. ‚Ak nenapíšeš,‘ rozkázal mi strašným hlasom obor Klíma, ‚premením ťa na stĺp z tvarohu a budeš tak pri písacom stole rozmýšľať až do konca sveta a budeme ťa tým deťom ukazovať na hanbu za vstupné päťdesiat halierov.‘ Tak tu teda, milý psík a mačička, sedím a neviem čo, až vy ste prišli poradiť mi. Vyslobodili ste ma od toho strašného osudu, že by som sa mal stať sochou z tvarohu, a preto vám za to dám, čo len budete chcieť.“

„Urobíme vám to, pán Čapek, lacno,“ vraví na to mačka, „hoci teraz na Vianoce všetko zdražilo. Tak ja vám radím, aby ste napísal, že mačka má chvost.“ – „To viem,“ čudoval sa pán Čapek, „ale čo s tým?“ – „Ó, pánko, s tým je veľa,“ povedala mačka, „mačací chvost je pre mačku tá najväčšia ozdoba. Ako by to na svete vyzeralo, keby mala mačka chvost kravský alebo konský a kôň alebo krava mali chvost mačací? Ale ono je to na svete napodiv všetko tak správne zariadené, že mačka má chvost mačací a žiadny iný, a preto si ho váži a je naň hrdá. Keď si mačka sadne alebo si ľahne, založí si ho pekne okolo seba, keď mačka kráča, nesie ho tak vznešene za sebou, že sa každý obzerá, ako jej to krásne pristane. A keď sa mačka hnevá, tak tým svojím chvostom tak prísne máva, že sa každý zľakne. Na toto všetko, pane, má mačka svoj chvost.“

„To tiež viem,“ vraví pán Čapek, „veď vám, mačkám, tiež nikto ten váš chvost neberie. Aspoň som nič také v novinách nečítal, a čítam ich predsa denne.“

„Akože neberie?“ povedala mačka, „malé deti nás za neho berú! Nedávno sa chcelo jedno dievčatko so mnou hrať a chytilo ma za chvost, ako keby to bolo držadlo od panvice na lievance. Nepýtajte sa, ako som sa o ten chvost bála a ako to bolelo! Tak ma za neho ťahalo, že som naozaj myslela, že mi ho utrhne. Ja som vám najprv plakala, potom som vrčala, potom skučala a nakoniec syčala, a keď som si už nevedela rady, tak som ho labkou sekla. Len trochu, ale to svet nevidel, aký krik to dievča narobilo! Tak by ste mal, pán Čapek, do tých vianočných novín napísať, aby deti neťahali nás mačky za chvost, lebo sa s nimi nikdy nebudeme hrať.“ „Máme to my zvieratká vôbec niekedy s deťmi trápenie,“ pripojil sa psík. „Nás, psíkov, zas ťahajú za uši, a to vás bolí, že sa to ani povedať nedá. Pes má uši na strážnu službu, stále len počúva, kde sa čo zašuští, aby to tak nebol zlodej alebo lupič; pes má, pánko, ušká nejako citlivé! A teraz si predstavte, že príde taký chlapec, sám má uši možno neumyté, a teraz vás ťahá za ušká a cmúľa ich, ako keby to bola nejaká handra. A ešte vám pritom možno stúpi na nohu, až to kvíkne. To potom, pane, ako som dobrák od kosti (ja najradšej takto tie mäkšie, z hydiny alebo teľacie), to potom prestávajú všetky žarty a vrhnem sa na chlapca a zrevem naňho: ‚Ideš, strať sa, strať, lebo by som ťa haf!‘ – no a potom chlapec uteká a plače, že bol pes naňho zlý.

Tak to tiež by ste mal, pán Čapek, do tých vianočných novín napísať, aby deti neťahali psy za ušká a nestúpali im na labky.“

„A to tam zároveň napíšte, aby aj mačkám nestúpali na labky a neťahali ich za ušká,“ pripojila sa mačka, „nás to tiež bolí, práve tak ako psy.“ – „A psíkov nech tiež neťahajú za chvost, to my tiež nemáme radi,“ povedal pes. „Tak teraz to všetko napíšte a dajte nám niečo za dobrú radu.“

Tak teda pán Čapek dal mačičke za dobrú radu kus vianočky a – pretože sú Vianoce – k tomu rybí mechúr. Psovi – ten figy, datle ani pomaranče neje – dal poriadny koniec salámy, tri syrčeky a niekoľko kociek cukru. „Tak vidíte, vašnosť, dali sme im tú radu lacno,“ povedali pes s mačičkou, „práve sme si niečo také na zub priali. Tak im ďakujeme, moja úcta a veselé Vianoce! A nech je to v tých novinách napísané všetko tak, ako sme to povedali!“

Odišli spokojne domov a pán Čapek si sadol za stôl a všetko to teraz začal písať, ako to bolo, až to všetko napísal, ako mu to mačička a psík povedali.

Napísal on to tak dobre, ako mu to mačička a psík povedali? Či on to nenapísal inak, ako to bolo? My to dobre vieme, ako mu to ten psík s mačičkou všetko povedali! vravia deti. Ak to akurát tak nenapísal, nech je z neho stĺp z tvarohu a my sa naňho budeme chodiť pozerať za päťdesiat halierov. – No tak, deti, keď viete, ako to bolo, a pán Čapek to teraz práve dopísal, tak si to musíte prečítať znova, aby ste sa presvedčili, či to napísal práve tak, ako to viete, ako to bolo s pánom Čapkom, psíkom a mačičkou.