O psíkovi a mačičke: Ako si robili k meninám tortu

Psík mal mať zajtra meniny a mačička narodeniny.

Deti to vedeli a chceli psíka a mačičku nejako na meniny a narodeniny prekvapiť. Rozmýšľali, čo by psíkovi a mačičke dali alebo urobili; potom si spomenuli a povedali: „Viete čo, deti? Urobíme psíkovi a mačičke k meninám tortu!“

Ako povedali, tak urobili. Vzali si na to formičku a ulepili psíkovi a mačičke z piesku krásnu tortu; navrch dali päť pekne bielych kamienkov, tie boli ako mandle, a torta bola ako pravá.

Doniesli ju mačičke a psíkovi. „Tu máte, doniesli sme vám na meniny a narodeniny tortu. Je veľmi dobrá; môžete si ju celú zjesť.“

Psík s mačičkou si tortu vzali, robili nad ňou „Ňamňamňam, je dobrá, tá sa vám podarila,“ a robili, ako keby ju jedli. „Ďakujeme vám,“ povedali deťom, „takúto tortu sme ešte nikdy v živote nejedli.“ Deti z toho mali radosť a išli domov.

„Škoda, že psy a mačky piesok nejedia,“ povedal psík mačičke, keď deti odišli, „takú krásnu tortu, to by som si na nej nejako pochutil! Veď vieš, že som pri nej dostal nesmiernu chuť na nejakú pravú tortu. Ale musela by byť pravá, hovorím!“

„Aj ja som dostala chuť na pravú tortu,“ povedala mačička. „Vieš čo, keď mám zajtra narodeniny a ty meniny, mali by sme si nejakú tortu urobiť! Len neviem, ako sa taká torta robí.“

„To nič nie je,“ povedal psík, „to je ľahké, ja viem, ako sa taká pravá torta robí! Do takej torty sa dá všetko, čo je na jedenie najlepšie, všetko, čo najradšej ješ, a potom je tá torta najlepšia. Keď tam dáš takých najlepších jedál päť, tak je päťkrát dobrá, keď ich tam dáš desať, tak je potom desaťkrát dobrá. Ale my ich tam dáme sto a budeme mať stokrát dobrú tortu!“

„To je pravda,“ povedala mačička, „urobíme si takú najlepšiu tortu.“

Psík a mačička si vzali zástery a pustili sa do varenia.

Vzali múku, mliečko a vajíčko a miešali to dohromady. „Torta musí byť sladká,“ povedala mačička a nasypala do toho cukor. „A trochu slaná tiež,“ povedal psík a dal tam soľ. „A teraz tam dáme maslo a zaváraninu,“ povedala mačička. „Zaváraninu, tú nie, tú ja nemám rád,“ hovoril psík, „dáme tam namiesto zaváraniny syrček, ten mám veľmi rád.“ Tak tam dali niekoľko syrčekov. „Mne sa zdá, že je málo mastná,“ povedala mačička, „musíme tam dať niekoľko slaninových kožiek.“ – „A oriešky, aby sme nezabudli,“ povedal psík a nasypal tam kornút orieškov. „Oriešky sú dobré,“ schválila to mačička, „ale mala by tam určite prísť aj uhorka,“ a dala tam uhorku. „A kosti,“ volal psík, „musíme tam predsa dať nejaké kosti!“ Tak do tej torty dali veľa kostí. „A predsa nejakú myš, myši ja mám tak veľmi rada!“ spomenula si mačička a dala do torty štyri myši. „Tak, a teraz niekoľko veľmi korenených klobás, to je niečo pre mňa,“ povedal psík a dal tam niekoľko klobás. „A to hlavné!“ hovorila mačička, „predsa šľahačku tam musíme dať!“ Dali tam plný hrniec smotany. „A trochu cibule,“ povedal psík a dal tam cibuľu. „A čokoládu,“ povedala mačička a pridala do toho čokoládu. „A omáčku!“ napadlo psíkovi, a tak tam dali omáčku.

Tak do tej svojej torty dávali a miešali všetko možné, a dali tam aj cesnak a čierne korenie a namiešali tam masť a cukríky, oškvarky a škoricu, krupicovú kašu a tvaroh, perník a ocot, kakao a kapustu, jednu hlavu z husi a hrozienka, no všetko možné do tej torty dali, len chlieb tam nedali, pretože psy a mačky chlieb veľmi radi nejedia.

Keď to všetko zmiešali a rozmiešali, bola z toho torta taká veľká ako koleso od voza. „Ale ale, to bude veľká torta, to sa poriadne najeme!“ chválili si to, „a teraz to dáme piecť.“

Dali tortu piecť a tešili sa, kedy bude upečená. Dymilo sa z toho, bublalo to, prskalo a syčalo, škvarilo sa to, syčalo to a išla z toho para, smažilo sa to a pripaľovalo, kypelo to a pretekalo a čmudilo to, ako keby sa pálili staré handry.

Keď sa im torta zdala dosť upečená, dali ju pred dvere, aby vychladla. „Vieš čo,“ povedala mačička psíkovi, „a keď boli tie deti také dobré, že nám doniesli tú svoju tortu, tak my ich zase pozveme na tú našu tortu.“

„Tak poď,“ povedal psík, „pôjdeme tie deti pozvať.“

Vzali sa za ručičky a išli tie deti pozvať. Deti boli v záhradke pred domom a hrali sa tam s guľôčkami. Psík s mačičkou ich pozvali na tortu a chvíľu sa s nimi pohrali s guľôčkami a potom ešte s loptou a trochu s kockami.

Ale zatiaľ išiel okolo tej torty jeden zlý pes, a ako tá torta vychládala, zavoňalo mu to do nosa všelijako. „Ha ha haf,“ pomyslel si ten zlý pes, „tu mi to nejako vonia, to bude asi niečo na môj zub!“

Čuchal, čuchal, čuchal, až sa tej psíkovej a mačičkinej torty dočuchal. „Ha ha!“ povedal, keď sa tej torty dočuchal, „tu to je, to si dám!“

A tak sa ten zlý pes pustil do tej torty. Hltal a hltal, až mu v očiach slzy stáli, ako bola tá torta vnútri ešte horúca, hltal, až sa pri tom niekoľkokrát zakašlal, hltal a hltal, až ju celú dohltal. Potom na to vypil ešte celú konvu vody a odvalil sa preč.

Keď sa psík a mačička s deťmi dosť pohrali, spomenuli si na tú tortu. Tak sa chytili všetci za ruky a išli sa pozrieť, či už tá torta dosť vychladla. „Ale ale, to si, deti, pochutíme,“ povedali psík s mačičkou, „to ani neviete, čo všetko dobré sme tam dali!“

Došli: pozerajú sa a – čo to? – torta je preč! „Jemine,“ povedali psík s mačičkou, „torta je preč, niekto nám ju vzal!“ Pozerajú sa a pozerajú, a hľa! tamto pod kríkom leží veľký zlý pes a veľmi stená. Veľmi sa tou tortou prejedol a teraz mu je zle. Strašne ho bolí brucho. „To to bolí, to to bolí!“ nariekal ten zlý pes, „to som si dal, čo ono to bolo v tej torte všetko namiešané, že z toho mám takú strašnú bolesť!“

„Tak ti treba, to máš z toho,“ povedal psík, „mal si to nechať, keď torta nebola tvoja!“

„Vieš, psíku, ja si z toho nič nerobím, že nám ten zlý pes zjedol tú tortu,“ povedala mačička, „možno by nám po tej našej torte tiež bolo zle a meniny a narodeniny by sme mali pokazené.“

„To je pravda,“ povedal psík, „len nech narieka a stená, ten zlý pes, patrí mu to, ale ja mám hlad, veľmi by som jedol, nech je to čokoľvek! Ale my doma celkom nič na jedenie nemáme, všetko sme dali do tej torty. A ja by som predsa len na svoje meniny nechcel mať hlad.“

„Nič si z toho nerobte, psíku a mačička,“ povedali deti, „poďte k nám a my vám dáme z nášho obeda.“

Tak išiel psík s mačičkou k deťom na obed. „Poďte, deti, jesť!“ volala na ne už maminka, a deti povedali: „Maminka, tu ten psík má meniny a mačička narodeniny, musíme im tiež niečo na obed dať.“ Tak dali mačičke a psíkovi z obeda; dali im polievočku a bolo aj mäsko a zemiakové knedličky. A ešte kúsok koláča od včera niekde pre nich maminka vyhrabala.

Mačičke a psíkovi to veľmi chutilo. Poďakovali deťom za obed a išli spokojne domov. „To sme sa na naše meniny a na naše narodeniny mali dobre!“ pochvaľovali si. „Taký dobrý obed! A ani trošičku nás po ňom bruško nebolí.“

Došli domov a ten veľký zlý pes tam ešte v húštine stenal a nariekal. Oni išli po tom dobrom obede spať a pochvaľovali si, ako sa im tie meniny a narodeniny predsa len nakoniec vydarili.

A ten zlý pes po ich torte stenal a nariekal v tej húštine ešte celých štrnásť dní.