Unáhlený Menetbek a rozvážna Akyldžan

Pred dávnymi časmi žil mocný chán a ten mal syna Menetbeka a dcéru Akyldžan. Akyldžan bola krásna, ale aj rozvážna a múdra. Aj Menetbek bol švárny mládenec, lenže bol unáhlený a múdrosti sa v jeho peknej hlave tiež veľa nenarodilo.
Raz lovil Menetbek pri jazere kačice a zrazu jeho sokol nechal kačice kačicami a odletel. Menetbek sa rozbehol za ním a uvidel, ako vták vletel do osamelej jurty. Keď však Menetbek vstúpil dnu, nikoho nezbadal.
„Býva tu niekto?“ opýtal sa.
„Ja,“ ozval sa čudný hlas.
„Tak mi vráť môjho sokola!“
„Kto si ty, že tak rozkazuješ?“ znova ten hlas.
„Som chánov syn,“ odpovedal Menetbek.
A čudný hlas sa zasmial:
„Keď si chánov syn, choď tu cez tie hory do mesta Uzůr. Tam vládne chán, ktorý má prekrásnu dcéru Džannat. Tú si vezmi za ženu a mňa nechaj na pokoji!“
Menetbek sa vrátil domov ako vymenený. Nejedol, nespal, nehovoril, myslel len na Džannat.
„Čo sa ti stalo, bratček, že si taký smutný?“ opýtala sa ho Akyldžan. „Nie si azda chorý?“
„Som chorý, sestrička,“ pokýval hlavou Menetbek. „Som chorý láskou k chánovej dcére Džannat z mesta Uzůr. Vyberiem sa tam a vezmem si ju za ženu.“
Akyldžan zaplakala a začala brata prehovárať:
„Nechoď do mesta Uzůr! Džannat je síce krásna, ale už mnoho ženíchov kvôli nej stratilo hlavu. Vezme si za muža len toho, komu sa podarí trikrát za noc ju prinútiť, aby prehovorila. A to sa ešte nikomu nepodarilo.“
„Možno sa to podarí mne,“ odvetil Menetbek a vydal sa na cestu.
Videla Akyldžan, že brata neprehovorí, a tak sa prezliekla do mužských šiat a vyrazila za ním, aby o tom nevedel.
Deväťdesiat dní išiel Menetbek širokou stepou, kým prišiel do mesta Uzůr, a verná sestrička stále za ním.
Keď vstúpil Menetbek do Uzůru, hneď sa dal ohlásiť u chána a požiadal ho o ruku krásnej Džannat.
„Škoda tvojej hlavy, mládenče,“ povedal chán. „Veď vieš, že moju dcéru dostane len ten, kto ju prinúti, aby v noci trikrát prehovorila.“
„Viem,“ povedal Menetbek. „A pokúsim sa o to.“
A tak zaviedli Menetbeka do komnaty krásnej Džannat. Keď ju mládenec uzrel, celkom stratil reč. Taká bola krásna. Celú noc sa na ňu len pozeral a obaja mlčali. Ráno odviedli Menetbeka do väzenia a chán vyhlásil, že zajtra podvečer bude popravený.
Keď to začula Akyldžan, ktorá medzitým tiež dorazila do mesta, len si povzdychla a išla k chánovi, že sa chce tiež pokúsiť získať jeho dcéru za ženu. A tak aj ju zaviedli do Džannatinej komnaty. Nikoho ani nenapadlo, že Akyldžan je dievča, v mužských šatách vyzerala ako skutočný junák.
A Akyldžan začala hneď Džannat rozprávať čudný príbeh:
„Raz sa vydali na cestu štyria priatelia: rezbár, klenotník, krajčír a učiteľ. Išli dlho, až prišli do hlbokého lesa a povedali si, že tam budú nocovať. A pretože v lese bolo plno divej zveri, rozhodli sa, že jeden po druhom budú držať stráž. Prvý strážil rezbár. Aby nezaspal, začal vyrezávať z vyvráteného stromu dievčenskú postavu, a keď potom

zobudil krajčíra, aby ho vystriedal, stálo pri ohni drevené dievča ako živé. Aj krajčír sa hneď pustil do práce a za čas svojej hliadky ušil tomu dievčaťu krásne šaty. Keď držal stráž klenotník, zhotovil dievčaťu náhrdelník, prsteň, náramok a zlaté gombíky na šaty. A potom prišiel na rad učiteľ a ..... ver tomu alebo never ..... naučil dievča rozprávať. Ráno sa priatelia pohádali, komu krásavica patrí. Nemohli sa dohodnúť, a vybrali sa preto k múdrym aksakalom, aby ich rozsúdili. A aksakalovia ako jeden muž povedali, že krásavica patrí rezbárovi, pretože ten ju vyrezal. Čo na to hovoríš, krásna Džannat?“
„To nie je správne!“ zvolalo dievča, ktoré celý príbeh vypočulo s nesmiernym záujmom. „Dievča patrí učiteľovi, ten jej dal život.“
A vtom sa ozval mocný úder zvona.
Akyldžan začala rozprávať druhý príbeh:
„Žil raz jeden človek a ten mal troch synov. A všetci sa zaľúbili do jedinej krásavice. Nikto nevedel, ako ich rozsúdiť, ani krásavica nevedela, ktorého by si mala vybrať. A tak dal otec každému synovi po tisíc zlatých a prikázal im, aby kúpili krásavici nejaký dar. Kto prinesie dar najnevídanejší, ten ju dostane za ženu. Synovia odišli do ďalekého mesta, tam sa rozišli a vyberali dary. Mali šťastie. Jeden kúpil lietajúci koberec, ktorý ho ako blesk rýchlo zaniesol, kam chcel. Druhý kúpil zrkadlo, ktoré mu ukázalo všetko, čo chcel vidieť. A tretí kúpil jablko, ktoré mohlo uzdraviť každú chorobu. A keď sa zase stretli, chvastali sa jeden druhému, čo kúpili. Ale keď sa pozreli do zrkadla, čo robí ich nevesta, s hrôzou uvideli, ako umiera na lôžku. Rýchlo si sadli na lietajúci koberec a ako blesk leteli k dievčaťu. Už vypúšťalo dušu, ale po zázračnom jablku otvorilo oči, usmialo sa a bolo zdravé ako predtým. A bratia sa začali hádať, komu patrí uzdravená krásavica. Zašli tiež k múdrym aksakalom, a tí svorne vyhlásili, že si ju má vziať ten so zrkadlom. Nebyť jeho, nikto z bratov by ani nevedel, že dievča umiera. Je to správne, krásna Džannat?“
„Nie je!“ zvolalo dievča. „Krásavicu má dostať ten, ktorý ju uzdravil.“
A zvon zaznel druhýkrát.
Potom Akyldžan začala rozprávať tretí príbeh:
„Stretli sa na ceste zlodej, zápasník a bežec a prišli spolu do jednej dediny. Tam začuli hrozný nárek. To plakalo mladé dievčatko, ktoré násilím chceli vydať za bohatého starca. Pocestní si povedali, že dievča oslobodia. Zlodej najprv ukradol dievčenské šaty, prezliekol sa a tajne dievča vyviedol z jurty. Potom ho schmatol bežec a utekal s ním ako vietor preč. To sa rozumie, v dedine čoskoro spozorovali, že dievča zmizlo, a hneď nasadli na kone a pustili sa za bežcom. Ale zápasník sa im postavil, všetkých zrazil z koní a nikoho nepustil ďalej. A tak dievča zachránili. To sa vie, že sa zase začali hádať, ktorému z nich patrí, a pretože sa nemohli dohodnúť, zase zašli po radu k múdrym aksakalom. A tí rozhodli, že dievča patrí zlodejovi. Čo na to hovoríš, krásna Džannat?“
„Čo na to hovorím? Že aksakalovia sú hlúpi ako poleno!“ hnevala sa chánova dcéra. „Dievča patrí bežcovi. On ho niesol celú cestu na rukách a tak ho zachránil.“
A zvon sa rozozvučal tretíkrát.
Chán dal hneď rozhlásiť, že sa konečne našiel junák, ktorý prinútil jeho dcéru, aby trikrát za noc prehovorila, a že v ten istý deň bude svadba.
A vtedy povedala Akyldžan chánovi:
„Mám k tebe prosbu, mocný chán!“
„Splním ti každé želanie, ak to bude v mojej moci,“ súhlasil chán.
„Daj mi toho nešťastného mladíka, ktorý má byť dnes popravený, pretože nedokázal prinútiť tvoju dcéru, aby za noc trikrát prehovorila.“
„Nech sa páči,“ povedal chán. „Ale čo ti na ňom záleží?“
„Záleží. Je to môj brat a ja som jeho sestra,“ usmiala sa Akyldžan, zložila čapicu a na chrbát jej spadli krásne, čierne vrkoče.
S hrôzou pozerali chán i krásna Džannat na Akyldžan.
„Beda! Čo teraz budeme robiť?“ nariekal chán.
Ale múdra Akyldžan si vedela rady.
„Popravu môžeš zrušiť, mocný chán, ale svadbu nie. Daj teda svoju dcéru môjmu bratovi a ja sa vrátim namiesto neho domov.“
Aj keď chán premýšľal, ako premýšľal, nič múdrejšie nevymyslel. A tak sa stalo podľa Akyldžaninej rady.
A rozpráva sa, že unáhlený Menetbek po tých trpkých skúsenostiach zmúdrel a panoval dobre v meste Uzůr.