Kocúr v čižmách

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden mlynár a ten mal na tomto svete troch synov, k tomu mlyn, osla a kocúra a bolo mu to na osoh. Synovia pracovali v mlyne, osol nosil vrecia s obilím a odnášal vrecia s múkou a kocúr? No, ten predsa chytal myši! Keď mlynár zomrel, rozdelili si synovia dedičstvo, ten najstarší dostal mlyn, ten prostredný osla a ten najmladší? No, ten predsa dostal kocúra! Nič iné naňho aj tak nezostalo!
„Také dedičstvo by nikomu neprinieslo radosť. To som dopadol.“ povedal si ten najmladší: „Dostal som to najhoršie! Najstarší brat má mlyn a môže mlieť, prostredný má osla a ten mu je tiež na osoh, ale čo si ja počnem s kocúrom? Dám si z jeho kožušiny urobiť rukavice a bude to!“
„Počúvaj,“ ozval sa kocúr, ktorý rozumel všetkému, čo sa povedalo: „kvôli tomu, aby si mal z mojej zodratej kožušiny pár zlých rukavíc, ma zabíjať nemusíš. Nechaj mi radšej urobiť pár čižiem, aby som vyzeral dobre a mohol sa ukázať medzi ľuďmi, a hneď ti budem na osoh.“
Mlynárov synček sa naozaj podivil, že kocúr hovorí, ale keďže popri mlyne práve šiel obuvník, zavolal ho dovnútra a dal kocúrovi odmerať mieru na pár čižiem. Keď boli hotové, kocúr si ich natiahol, vzal vrece obilia, hore zaviazal šnúru, akoby ho chcel ťahať po zemi, potom si ho hodil na chrbát a išiel po dvoch nohách ako človek do lesa.
V tom čase vládol v tej krajine kráľ, ktorý veľmi rád jedával jarabice, ale na trhu ich bolo také málo, že to bolo na trápenie. Kráľovské lesy boli jarabíc plné, ale boli také plaché a opatrné, že sa nedali ani uloviť, ani nachytať do pascí, a poľovníci sa vracali s prázdnymi rukami. Ale kocúr sa rozhodol ísť na to z inej strany. Keď prišiel na čistinu, položil vrece na zem, otvoril ho a časť obilia rozsypal do trávy. Slučku, ktorou bolo vrece zaviazané, viedol za jeden krík, kde sa potom sám ukryl a čakal a čakal. O nejakú chvíľu pricupkali zvedavé jarabice, našli zrno a dali sa do zobania zob! zob! a jedna po druhej zaliezla za obilím až do vreca. Keď kocúrovi prišlo, že ich je vnútri už pekný rad, utiahol slučku a bolo to! Uväzneným jarabiciam potom jednej po druhej zakrútil krkom, vrece si hodil na chrbát a vydal sa rovno cestou na kráľovský zámok. Tam sa mu do cesty postavila kráľovská stráž:
„Stoj! Kamže?“
„Ku kráľovi.“ odvetil.
„Ty si mi vtipkár! Kocúr a ku kráľovi?“ smial sa strážca.
„Len ho nechaj ísť.“ povedal druhý vojak a potom takmer zarýmoval: „Pánu kráľovi býva dlhý čas, kocúr ho azda rozptýli práve včas.“ A bolo to!
Pred kráľom sa kocúr hlboko poklonil a povedal:
„Môj pán, gróf,“ k tomu titulu pronesol ešte akési dlhé a urodzené meno, ktoré si už nikto nepamätá, „sa odporúča pánu kráľovi a posiela mu jarabice, ktoré práve ulovil.“
Kráľovi sa zbiehali slinky, keď tie guľatučké vtáčatá spevavce uzrel, a nedal inak, než že musia tomu kocúrovi z pokladnice naložiť do vreca toľko zlata, koľko len unesie.
„To zanes svojmu pánovi a poďakuj mu mnohokrát za darček.“ Veď kocúr tiež nečakal nič iné a pochodoval rovno do mlyna, kde sedel ten najmladší pri okne v chalupe s hlavou v dlaniach, lebo si robil výčitky, že posledný groš minul na to, aby zadovážil čižmy pre kocúra, svet väčšieho hlupáka nevidel! Z toho zamyslenia ho vytrhol kocúr, ktorý mu zhodil k nohám vrece, a keď ho rozviazali, bolo v ňom samé zlato.
„Tu máš niečo za tie čižmy, pán kráľ ťa dáva pozdraviť a mnohokrát ďakuje.“
Z takej reči chlapec nezmúdrel, ale to zlato ho potešilo, nech sa vzalo, odkiaľ sa vzalo. Kým si kocúr po ľudsky vyzúval čižmy, rozprával mu všetko, čo a ako bolo, a nakoniec povedal:
„No, zlata máš teraz síce dosť, ale pri tom nemôžeme zostať! Ráno si zase natiahnem čižmy a poobzerám sa, ako z teba urobiť niečo iné. Veď som pánu kráľovi povedal, že si gróf.“
Na druhý deň sa kocúr vybral opäť na lov a kráľovi priniesol bohatý úlovok. Tak to išlo aj tretí deň a štvrtý aj ten desiaty a každý deň priniesol domov zlato a nielen to, kráľ si kocúra v čižmách obľúbil, mohol sa potulovať po zámku, ako chcel, a nebolo nikoho, kto by mu chcel skriviť vlások. Raz sa zase kocúr vyhrieval pri peci v kráľovskej kuchyni, keď tu prišiel kočiš a nadával:
„K čertovi s kráľom aj s princeznou! Chcel som ísť do krčmy, dať si niečo na pitie, zahrať si karty a namiesto toho s nimi musím k jazeru!“ Ako to kocúr započul, uháňal do mlyna a povedal svojmu pánovi:
„Ak chceš byť bohatý a k tomu gróf, poď so mnou von k jazeru a vlez do vody.“
Mládenec nevedel, čo si s takým nápadom počať, ale keďže bolo zatiaľ všetko, čo kocúr urobil, na dobrý osoh, poslúchol a šiel s ním. Pri jazere sa vyzliekol a skočil do vody. Kocúr vzal jeho šaty a niekde ich schoval. A už tam bol kráľ aj princezná, prišli v krásnom koči a pod kolesá sa im vrhol kocúr, ktorý lamentoval a nariekal:
„Ach, najurodzenejší kráľu, bol tu zlodej a môjmu pánovi, urodzenému grófovi, ktorý sa tu v jazere kúpal, ukradol šaty! Teraz je úbohý gróf vo vode a nemôže von a ak tam ešte nejakú chvíľu zostane, určite prechladne a zomrie.“
Len čo to kráľ započul, dal zastaviť a jeden z jeho ľudí musel na zámok, aby priniesol kráľovské šaty. Keď si pán „gróf“ tie nádherné šaty obliekol, vyzeral naozaj ako zo škatuľky, to sa páčilo kráľovi aj princeznej a nedali inak, než že si musí sadnúť k nim do koča.
Kocúr bežal napred po svojom a ocitol sa na jednej obrovskej lúke, kde vyše sto koscov kosilo seno.
„Čiapak je tá lúka, ľudkovia?“ spýtal sa.
„Jedného mocného čarodeja.“ odvetili mu.
„Počúvajte, onedlho tadiaľto pôjde kráľ a keď sa vás bude pýtať, komu patrí tá lúka, radšej mu odpovedzte, že pánovi grófovi, inak sa kráľ nepozná od hnevu a všetkých vás zabijú.“
Potom bežal kocúr ďalej a dorazil na obrovské žitné pole, kde žalo dvesto žencov obilie.
„Komu patrí to žito, ľudkovia?“ spýtal sa.
„Jednému mocnému čarodejovi.“ odvetili.
„Počúvajte, onedlho tadiaľto pôjde kráľ. Keď sa vás bude pýtať, komu patrí to pole, radšej mu odpovedzte, že pánovi grófovi, inak sa kráľ nepozná od hnevu a všetkých vás zabijú.“
A bežal ďalej, až dobehol do hustého čierneho lesa, kde rúbalo tristo drevorubačov mohutné buky.
„Komupak patrí ten les, ľudkovia?“ spýtal sa.
„Jednému mocnému čarodejovi.“ odvetili.
„Počúvajte, onedlho tadiaľto pôjde kráľ. Keď sa vás bude pýtať, komu patrí ten les, radšej mu odpovedzte, že pánovi grófovi, inak sa kráľ nepozná od hnevu a všetkých vás zabijú.“
Kto by odporoval kocúrovi, ktorý chodí svetom v čižmách a k tomu ešte aj hovorí?
Kým sa ľudia radili, čo to všetko má znamenať, dorazil kocúr na čarodejov zámok a hneď sa hnal dovnútra. Čarodej sa tváril nevľúdne a povýšenecky sa pýtal, čo tu hľadá. Ale kocúr sa hneď uklonil a zalichotil:
„Počul som, že sa vieš premeniť na akékoľvek zviera, aké len na svete je, vraj na psa, líšku alebo vlka. No, tomu by som aj veril! Ale premeniť sa na slona, to sa mi zdá celkom nemožné, a preto som prišiel, aby som sa sám presvedčil.“
Čarodej povedal pyšne:
„To je pre mňa maličkosť.“ A bol tu slon!
„Hm, to je dobré! A čo takto na leva? To by si tiež vedel?“
„To tiež nič nie je.“ uškrnul sa čarodej a bol tu lev! Kocúr zostal od strachu bez seba a zvolal:
„To je neuveriteľné a nevídané! Niečo také by som si ani vo sne nepomyslel. Ale čo malé zvieratko, napríklad myš, to by si dokázal tiež? To by si bol potom naozaj ten najväčší čarodej na svete!“
Čarodeji si radi priložia k perám poháre lichôtok a tento bol takmer opitý:
„Ó áno, milý kocúrik, aj to viem.“ A bola tu myš! No, nie nadlho. Kocúrovi stačil jeden skok a bolo po nej, len sa oblizol, ako to už kocúry robia.
Tá vybraná spoločnosť medzitým prišla k lúke.
„Komu patrí to seno, ľudkovia?“ spýtal sa kráľ.
„Pánovi grófovi! Pánovi grófovi!“ volali nakoniec všetci, ako im kocúr poradil.
„Máte pekný kúsok zeme, pán gróf.“ povedal kráľ. Potom prišli k žitnému poľu.
„Komu patrí to obilie, ľudkovia?“
„Pánovi grófovi! Pánovi grófovi!“ znelo jednohlasne.
„Máte veľký a krásny lán, pán gróf.“ povedal kráľ.
A pri lese to bolo podobné.
„Komu patrí to drevo, ľudkovia?“ pýtal sa kráľ.
„Pánovi grófovi! Pánovi grófovi!“ volali všetci. Kráľ sa podivil ešte viac a povedal:
„Vy musíte byť naozaj bohatý muž, pán gróf, nemyslím si, že ja sám mám taký nádherný les.“
Konečne prišli k zámku, kocúr stál na schodoch, a keď dolu zastavil koč, otvoril dvere a povedal:
„Pán kráľ, prišli ste na zámok môjho pána, je to pre nás tá najvyššia česť.“
A ten zámok bol väčší a krajší než kráľovský zámok, a tak kráľ urobil to najlepšie, čo mohol, a dal grófovi princeznú za ženu.
Keď kráľ zomrel, stal sa gróf kráľom a kocúr? No, ten bol predsa jeho prvým ministrom!