Sedem kozliatok

V jednom malom domčeku,
medzi modrým zvončekom
žila bola jedna koza,
tá sa volala Józa.

Mala sedem dieťatok,
skackavých kozliatok.

Raz z rána koza vstala,
svojim kozliatkam hovorila:
„Dneska máme pondelok,
musím na trh po kapustu.
Navarím vám kapustovú kašu,
aby sme sa dobre mali.“
Kozliatka sa radovali.
„Len aby ste neotvárali!“

Potom si nový klobúk vzala,
zásteru si uviazala,
vrátka pekne na zámok:
„Buďte dobré ..... mek mek mek!“
A kozliatka sľúbili.

Koza Józa išla a išla
a takto si spievala:
„La la la ..... mek mek mek,
mám ja sedem kozliatok.
Prvé biele, druhé čierne,
tretie pekne dvojfarebné,
štvrté celé strapaté,
piate strakaprestrakaté,
šieste ..... to je kozliačik,
siedme mamin maznáčik.“

Len čo Józa zašla za les,
chlpatý vlk z lesa vyliez,
spustil hlasom, vlčím basom:
„Kozliatka, moje dieťatká,
otvorte trošičku,
vrrvrr, vrátka nevrátka,
nesiem dobrú kapustičku.“

Ale kdeže kozliatka!
Len mrknú cez vrátka,
uvidia tam vlka stáť,
začnú sa mu takto smiať:
„Ty si čudná mamička!
Naša má biele fúzy,
na bradičke si ich nosí ..... !“

Keď to vlk započul,
zvesil uši, išiel späť, však sa opýta v lese líšok.

„Vezmi si páperie z púpav,“
radili mu tetky líšky.
Tak má z púpav fúzy.
Chvíľu si ich pyšne nosí,
pane ..... tomu hovorím brada!
Tak a hneď späť ..... tradá!
Hneď späť za kozliatkami:

„Otvorte, kozliatka milé,
to som ja, bradička biela.
Nesiem sladkú kapustičku,
tak otvorte trošičku!“

Ale kdeže kozliatka!
Len pozrú cez vrátka vlk má bradu ako mrak.
Na moju dušu ..... je to tak.

„Ty si čudná mamička!
Bradu máš a kde máš rohy?“

Vlk hneď naťahuje nohy.
Hneď späť do lesa.
„Čo radíte, tetky líšky?“
„Daj si za uši dve šišky.“
To je nápad. A hneď späť,
rohatý zasa za kozliatkami.

Spustí hlasom, vlčím basom:
„Otvorte, kozliatka milé,
to som ja, bradička biela,
pekné rožky mám,
kapustičku vám dám!“
Ale kdeže kozliatka!
Len sa smejú cez vrátka:

„Naša mamička má hlások,
ako keď spieva trasochvost,
a v tebe to všetko škrípe,
ako keď kamenie sa sype!
Bradu máš ..... rohy máš,
no ty ale vyzeráš!“
Vtedy najmenšie kozliatko
nastavilo zrkadielko.
Vlk sa zazrel, od strachu mek,
hneď sa dal na útek.
Ten vám ale uháňal!
Ako keď naň z flinty pália.
Poľom, lúkou, po ceste,
podľa plotov cez dedinu,
všetci sa mu posmievali.
A ako bežal, zakopol, spadol,
plesk! a rovno do rybníka.
Smiala sa mu aj tá šťuka.
To vám bolo divadlo!
Utopil v ňom obe šišky
aj tie fúzy z púpavy.
A ako to ďalej dopadlo
s veselými kozliatkami?
Keď sa Józa vrátila,
kozliatka už dávno spali.
A čo ráno? Ráno vstala,
kapustovú kašu spapala.