Dvaja kohúti

Boli dvaja kohúti, jeden na hnojisku a jeden na streche, a obaja boli veľmi domýšľaví. Ale ktorý z nich dokázal najviac? Povedz nám svoj názor, my si však aj tak ostaneme pri svojom.
Kurník bol plotom oddelený od druhého dvora, na ktorom bolo hnojisko, a na tom hnojisku rástla veľká uhorka, ktorá si bola vedomá toho, že jej údelom je rásť na parenisku.
„S tým sa už rodíš!“ hovoril jej vnútorný hlas. „Nie všetci sa môžu narodiť ako uhorky, na svete musia byť aj iné stvorenia! Sliepky, kačky a všetok dobytok zo susedného dvora sú tiež tvorovia. Vidím teraz kohúta z dvora na plote, ten má, samozrejme, iný význam ako kohút na korúhvičke, ktorý sedí tak vysoko a nevie ani zavŕzgať, nieto ešte zakikiríkať! Nemá sliepky ani kurčatá, myslí len sám na seba a je pokrytý medenkou! Ale kohút z dvora, to je predsa kohút! Pozrite, ako si vykračuje, priam tancuje! A počúvajte, ako kikiríka, to je hudba, to je hudba! Kam príde, všade si môžete vypočuť, aký je to trubač! Keby prišiel sem, keby ma zjedol aj s listami a stonkami, keby som zahynula v jeho tele, bola by to blažená smrť!“ túžila uhorka.
Neskoro v noci sa strhla strašná búrka. Sliepky, kurčatá a s nimi aj kohút hľadali bezpečný úkryt. Vietor zvalil plot medzi dvormi a plot sa s veľkým rachotom položil na zem. Škridly padali zo striech, ale kohút na korúhvičke sedel pevne, ani raz sa neotočil, nemohol; a bol predsa mladý, čerstvo odliaty, no pokojný a rozvážny. Už sa narodil ako starý, nepodobal sa poletujúcim nebeským vtákom, vrabcom a lastovičkám, tými pohŕdal. „Nerobia nič iné, len štebotajú, sú takí maličkí a obyčajní.“ Holuby boli veľké, leskli sa a trblietali ako perleť, vyzerali ako taký kohút na korúhvičke; boli však tlstí a hlúpi, ich jediná myšlienka bola, ako dostať niečo dobré do vola, ako hovoril kohút na korúhvičke, boli to nudní spoločníci. Sťahovavé vtáky sa tu tiež zastavili na návštevu, rozprávali o cudzích krajinách, o vzdušných karavánach a o strašných príbehoch s dravými vtákmi, bolo to nové a zaujímavé ..... na prvýkrát; ale neskôr už kohút na korúhvičke vedel, že sa opakujú, že je to vždy jedno a to isté a že je to nudné! Boli nudní a všetko bolo nudné, s nikým sa nedalo poriadne porozprávať, všetci boli protivní a nezábavní.
„Svet nestojí za nič!“ hovoril. „Všetko je nezmysel!“
Kohút na korúhvičke bol, ako tomu hovoríme, blazeovaný, a to by ho určite urobilo zaujímavým v uhorkiných očiach, keby to bola vedela. Ale uhorka videla len seba v kohútovi z dvora a ten bol teraz práve u nej na dvore.
Vietor zvalil plot, ale hromy a blesky už prešli.
„A čo hovoríte na to kikiríkanie?“ oslovil kohút z dvora sliepky a kurčatá. „Bolo to príliš surové, chýbala tomu elegancia.“
Sliepky a kurčatá vstúpili na hnojisko a kohút ich rytiersky sprevádzal.
„Záhradná rastlina!“ povedal uhorke. A v týchto iba dvoch slovách cítila uhorka celé jeho vzdelanie a zabudla, že sa kohút do nej zaťal a že ju zobe.
„Blažená smrť!“
Sliepky pribehli, pribehli kurčatá, keď beží jeden, druhý beží s ním, a kvokali a pípali a pozerali na kohúta, boli naňho hrdé, bol z ich rodu.
„Kikiriký!“ kikiríkal. „Kurčatá sa hneď stanú veľkými sliepkami, keď to poviem ja v nebeskom kurníku!“
A sliepky a kurčatá potom zase kvokali a pípali.
Kohút zvestoval veľkú novinu:
„Kohút môže znášať vajcia! A viete, čo v tom vajci tkvie? Tkvie v ňom bazilišok! Pohľad naň nikto nevydrží! Vedia to ľudia a teraz to viete aj Vy, viete, čo vo mne tkvie! Viete, aký ja som chlapík? Som najzdatnejší kohút zo všetkých kurníkov, čo ich je po svete!“
A potom kohút z dvora zamával krídlami, zdvihol hrebienok a znova zakikiríkal. A sliepkam i kurčatám pritom príjemne zamrazilo, boli strašne pyšné na to, že jeden z nich je taký chlapík, najzdatnejší zo všetkých kurníkov, čo ich je vo svete. Kvokali a pípali, až to musel počuť kohút na korúhvičke. Veď to aj počul, ale ani sa pritom nepohol.
„Všetko je nezmysel!“ hovoril si v duchu. „Kohút z dvora nikdy neznesie žiadne vajce a mne sa nechce! Keby som chcel, zniesol by som veterné vajce! Ale svet nie je hoden môjho vajca! Všetko je nezmysel! Teraz sa mi už ani sedieť nechce!“
A tak sa kohút na korúhvičke utrhol, ale nezabil kohúta z dvora, „hoci to bolo tak vypočítané!“ hovorili sliepky. A aké z toho plynie poučenie! Je predsa lepšie kikiríkať než byť blazeovaný a utrhnúť sa.