Matylda a Papagáj – Shejrnka

Na brehu jazera Loch Ness žila príšerka, ktorá sa volala Matylda. Nebola to len tak obyčajná príšerka, ako by sa na prvý pohľad zdalo, táto Matylda bola kúzelná. Ona to však o sebe zatiaľ nevedela. Dnes sa na jazere Loch Ness vlnky ligotali v žiari letného slnka, ale Matylda tomu nevenovala žiadnu pozornosť. Práve si totiž veľmi zúfala. „Vraj som škaredá.“ Fňukala a kopýtkom postrčila kamienok, ktorý v piesku urobil ryhu. „Môžem ja za to?“ Zrazu jej nad hlavou preletel papagáj. „Fí, fí, fí.“ Posadil sa na strom, kúsok od Matyldy, a hneď si začal pospevovať.

„Som ja veľmi pekný vtáčik, kto mi na to ruku dá… La la lalal la…“ Ten sa má, pomyslí si Matylda, je taký farebný a krásny. „Aj ja by som si spievala, keby som bola taká krásna ako ty.“ Povie Matylda smerom k papagájovi, ktorý jej do tejto chvíle nevenoval žiadnu pozornosť. Papagáj v tej chvíli prestal spievať a so zvedavosťou si Matyldu prezerá. Nerozumie, čo sa tejto malej štvornohej príšerke stalo? Jemu prišla celkom milá. V prvej chvíli si myslel, že je srna, taká bola chudá a drobná, ale tá nemá taký dlhý krk. A tie zvláštne škvrnky na jej bielej srsti mu pripomínali zebru, ale ani to nebola. Zebry majú pruhy. Táto malá príšerka má fliačiky, ako keby na ňu spadla plechovka s čiernou farbou. Napadlo papagája. Aj napriek tomu bola vcelku pekná, táto takmer zebra s dlhým krkom. A tak jej vraví. „A čo ti bráni?“ „To nevidíš? Nie som taká pekná ako ty.“ Odpovie mu a pritom sa zatočí dookola, aby ju mal možnosť vidieť zo všetkých strán. „Všetci mi hovoria, že som veľmi chudá…“ Vzlykne, odtrhne zo stromu list a strčí si ho do papuľky. „Ani tie fliačiky,“ mľask, „nemám dosť veľké.“ Mľask. „To je mi teda fňukanie, ja som videl veľa príšeriek a ty mi teda zasa až taká strašná nepripadáš… Ehm, chcel som povedať… Pripadáš mi celkom pekná.“ Matylda sa na neho neveriacky pozrie. „Naozaj?“

„No jasné. Ako vravím, videl som horšie.“ „Hm, aha…“ Prikývne Matylda a kopýtkom kreslí do piesku kolieska. Zrazu kúsok od nich započuli nejaké zvuky. Papagáj sebou mykol, až mu odpadlo jedno z pierok, ktoré vietor odniesol na hladinu jazera. „To sú lovci!“ Skríkol papagáj. „Utekáááj!“ Vzniesol sa a bežal preč. Matylda celá rozochvená utekala smerom, kam letel papagáj. Čo si počnem, kam sa skryjem. Honilo sa jej hlavou, keď sa potkýnala lesom. Snažila sa niekde nad stromami zazrieť papagája, ale ten už bol asi kdovie kde. Keď jej už začínal dochádzať dych, uvedomila si, že hlasy zoslabli natoľko, že by mohla na chvíľu zastaviť a oddýchnuť si. „Mali by sme ísť ďalej.“ Ozvalo sa jej nad hlavou. Hoci spoznala hlas papagája, zľakla sa tak, že takmer urobila salto vzad. „Papagáj.“ Zvolala s úľavou, že ho vidí, a hneď ho zasypala otázkami. „Kto to bol? Prečo nás prenasledujú?“ Papagáj preletel na vetvičku bližšie k Matylde, azda aby ich nikto nepočul. „To boli lovci. Nás papagájov chytajú a zatvárajú do klietok.“ „Do klietok? Prečo?“ Čudovala sa Matylda. „No pretože sa im páči, ako vyzeráme. Ľudia si nás skrotia a chovajú nás v zajatí pre svoju zábavu.“ Matylda mlčala, bolo jej z toho smutno a nemohla pochopiť, čo sú títo ľudia zač a prečo sa takto správajú. Veď papagáj bol dobrý, nikomu neublížil. Keď došli k rieke, Matylda začínala mať nepríjemný pocit. Vedela, že keď pôjde v smere toku rieky, zavedie ju domov, ale nechcela tu papagája nechať samého. „Kde vlastne bývaš, papagáj?“ Spýtala sa ho. „Kvôli lovcom sa musím často sťahovať,“ povedal, „tak vždy inde. Ale ja nedokážem byť dlho na jednom mieste.“ V tej chvíli sa popri Matyldinej hlave prehnal vietor. Papagáj vykríkol. S úľakom si všimla, že papagáj je uväznený v sieti, ktorá jej pred chvíľou prefrčala popri hlave. „Uteč!“ Volal na ňu. A to už Matylda nečakala a vzala nohy na plecia. Utekala lesom, hlasy ju prenasledovali. „Utekééj!“ Počula papagájove hlasy v hlave. „Utííííkééj!“

A tak utekala. Kopýtka jej cinkala o vetvičky a šišky popadané v lese. Počula za sebou hlasy, ale tentoraz sa zdalo, že sa približujú. Pridala ešte trochu do tempa, pálilo ju na pľúcach, ale utekala, čo jej sily stačili. Zrazu si uvedomila, že vetvičky ani šišky na kopýtkach necíti, pozrela sa dole a zistila, že letí vzduchom. Nemusela ani hýbať nôžkami a letela ako vietor. Bola taká prekvapená, že si ani nevšimla, že jej v ceste stojí starý dub, a narazila priamo do neho a pristála tvrdo pod ním. „Au.“ Stonala, keď sa po chvíľke dvíhala celá dobolená. Posledné, čo si z tej chvíle pamätala, bolo, že sa nad ňou niekto skláňa a ten niekto bol lovec. Keď sa prebudila, stále bola v lese, zatvorená v klietke. Aj papagáj mal svoju vlastnú klietku, zavesenú nedaleko jej. Lovci sedeli neďaleko, okolo ohňa, značne posilnení alkoholom, hovorili jeden cez druhého. „Mrzí ma, že ťa chytili.“ Vraví papagáj. „Čo so mnou asi urobia?“ Spýtala sa ho Matylda, ale ani nečakala nijakú odpoveď. Pri klietke sa zrazu objaví jeden z lovcov. Sotva stojac na nohách, snaží sa odomknúť klietku, čo sa mu nakoniec podarilo. Matylda od strachu ani nedýchala. Pritisla sa tesne k zadnej stene klietky a vyčkávala. „Poď, ťu ťu ťu.“ Kolísal sa vo dverách lovec a načiahol k nej ruku, v ktorej držal konskú ohlávku. „Poď!“ Vyzve ju znovu a vrávoravým krokom vojde do klietky. Matylda zadrží dych. Spomenie si na chvíľu, keď letela vzduchom tam v lese, kým ju chytili. Muž je skoro o dve hlavy vyšší než ona, napriek tomu si je zrazu istá, že keď to zvládla raz, zvládne to aj druhýkrát. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Ešte zazrela jeho prekvapený výraz, keď sa vyrútila priamo na neho. Nebolo ťažké zhodiť ho na zem, sotva stál na nohách. Vybehla von a po chvíľke už cítila, že letí vzduchom. Rýchlo namierila k papagájovi, ktorý nevládal uveriť vlastným očiam. „Cha cha, kto to kedy videl, takmer zebra lieta, cha chá, cha chá.“ Matylda rýchlo schmatla jeho klietku do papuľky a hurá preč. Leteli nad hlavami zmätených lovcov, ktorí pobiehali sem a tam. Niektorí sa križovali, niektorí len neveriacky žasli. Keď doleteli dostatočne ďaleko, aby si boli istí, že sú v bezpečí, Matylda vyslobodila papagája z klietky a spoločne sa vydali späť na pláž. Tam vyčerpaní, ale šťastní, že unikli, si konečne vydýchli. „Vidíš,“ povedal papagáj, „nie je úplne výhoda byť krásny.“ A Matylda mu musela dať za pravdu.