Malá morská víla

Na samom morskom dne, tam, kam by žiadna kotva nedosiahla a ľudské oko nedovidelo, leží podmorské kráľovstvo. Pestrofarebné ryby sa preháňajú medzi vetvami podmorských kríkov a rastlín, ktoré sa ľahučko pohupujú vo vlnách. Pred mnohými a mnohými rokmi, na najhlbšom mieste v mori stál zámok morského kráľa, v ktorom bolo sto jantárových siení s perlovými podlahami a koralovými oknami. Býval v ňom kráľ mora spolu so svojimi šiestimi dcérami. Jedna bola krajšia ako druhá, ale predsa len tá najmladšia princezná bola zo všetkých najkrajšia. Oči mala modré ako rozbúrené vlny, pleť jasnú a jemnú ako najjemnejší piesok a rovnako ako jej sestričky mala namiesto nôh rybiu plutvu.
Nad zámkom sa pohupovali modré vlny a voda bola taká priezračná, že za bezvetria bolo vidieť zapadajúce slnko, ktoré vyzeralo ako veľký purpurový kvet. Najmladšia princezná sa každý večer pozerala nahor, aby zazrela trochu toho žiariaceho purpuru. Celé hodiny premýšľala o tom druhom svete, tam hore. Poznala ho len z rozprávania svojej starej mamy, ktorá jej rozprávala povesti o stratených námorníkoch a stroskotaných lodiach. Malá morská víla by dala všetko za to, aby mohla tento svet uzrieť na vlastné oči. Chcela aspoň raz pocítiť na lícach teplé slnečné lúče a vôňu kvetov. Stará mama: Dievčatko moje, hneď ako ti bude pätnásť rokov, budeš sa smieť vynoriť z mora. Budeš sa môcť vyhrievať na slniečku na skalných útesoch a pozerať sa na veľké lode, ktoré tadiaľto preplávajú. Teraz musíš ešte nejaký čas vyčkať.

Konečne nastal deň pätnástych narodenín malej morskej víly. Stará mama jej zapletla do vlasov šnúru perál a na hlavu jej dala ľaliový veniec. Bola to najšťastnejšia chvíľa v živote mladej víly. Plávala rýchlo nahor, až sa vynorila nad vodou. Pozerala sa priamo do zapadajúceho slnka, ktorého lúče ju nežne hladili po tvári. Slnko sa jej teraz zdalo ešte krajšie než to, ktoré si predstavovala. Trblietalo sa vo všetkých odtieňoch červenej farby a oblaky okolo neho vyzerali ako nadýchaná perina.

Zrazu malá morská víla zazrela plachetnicu s bielymi plachtami s vysokými sťažňami týčiacimi sa až do oblakov. Na lodi znela hudba, ktorá bola po zotmení ešte hlučnejšia, a svetlá sa rozžiarili tisícom farieb. Morská princezná priplávala až k oknu kajuty a zo zvedavosti nahliadla dovnútra. Uvidela mnoho krásne oblečených žien aj mužov, najväčší dojem na ňu však urobil mladý princ s čiernymi vlasmi ako uhoľ. Práve dnes mal šestnáste narodeniny, na ktorých počesť sa konala tá veľká oslava. Tesne pred polnocou všetci hostia vystúpili na palubu a stovky rakiet sa vzniesli do vzduchu, na niekoľko sekúnd zažiaril nádherný ohňostroj. Malej morskej víle sa zdalo, akoby všetky hviezdy padali dole.

Náhle sa zdvihol vietor, nebo sa zatiahlo čiernymi mrakmi a začalo husto pršať. Rozpútala sa strašná búrka. Veľká loď sa hrôzostrašne húpala a obrovské vlny sa valili cez palubu. Blýskalo sa a hrmelo - vyzeralo to, že sa nahneval sám Poseidon - boh mora. Zrazu sa sťažeň zlomil a spadol dole. Loď sa prevrátila na bok a voda začala vnikať do jej útrob, až sa potopila. Uprostred bleskov a bielych balvanov obrovských vĺn bolo počuť vyľakané výkriky topiacich sa ľudí. Aj víla, ktorú len ťažko mohla taká búrka vystrašiť, sa predsa len začala báť. Myslela len na to, ako zachrániť krásneho princa. Hľadala ho medzi trámami a brvnami plávajúcimi po mori, ponárala sa hlboko, až sa konečne dostala k mladému princovi. Jeho bezvládne telo sa zmietalo vo vysokých vlnách. Chytila ho za plecia, držala mu hlavu nad vodou a s veľkou námahou plávala k pevnine. Na brehu ho položila na biely piesok a nežne ho hladila. K ránu, keď vychádzalo slnko, princ otvoril oči, líca mu zružoveli a pery sa pohli.

Keď morská víla uvidela prichádzať skupinku mladých ľudí, vyľakala sa a ukryla sa za vysokými kameňmi. Jedna mladá dievčina prišla k princovi, ktorý sa práve prebudil. Usmial sa na ňu, lebo si myslel, že to bola práve ona, ktorá ho zachránila. Zarmútená víla sa ponorila do vody a vrátila sa do podmorského zámku k svojmu otcovi.

Nemohla spať ani jesť. Bola čoraz smutnejšia a mlčanlivejšia. Neustále myslela na princa. Často, keď slnko zapadalo, vyplávala hore a pozerala sa na pláž, kde naposledy uvidela princa, ale nikdy ho tam už nezazrela. Zarmútená a nešťastná si už nevedela rady, a preto sa zverila svojim sestrám.

Jedna zo sestier: Nebuď smutná. Hneď svojho princa uvidíš. Vezmime sa sestry za ruky a stúpajme morom nahor až k slnku.

A tak aj urobili. Keď sa vynorili z vody, uvideli nádherný palác s pozlátenými vežami a veľkými mramorovými schodmi siahajúcimi až do mora. Teraz už vedela, kde princ býva. Každý večer spanilá morská víla sedávala na schodoch paláca a pozerala sa, ako pohasínajú svetlá v princových komnatách.

Deň za dňom sa jej ľudský svet stával bližším. Priala si ho poznať, pretože jej pripadal zaujímavejší ako jej podmorský svet, aj keď je krásny, predsa len tam chýba vôňa kvetov, slnečné lúče a hlavne čiernovlasý princ. Malá morská víla závidela ľuďom, že majú nesmrteľnú dušu. Morské panny žijú vyše tristo rokov, a potom sa premenia na morskú penu.

Malá morská víla: Prečo aj my nemáme nesmrteľné duše? Nechcem, aby sa zo mňa stala len pena na morskej hladine. Ja by som dala všetko za to, aby som mohla ísť po smrti do neba. Nie je možné pre to niečo urobiť?

Stará mama: Bohužiaľ nie. Iba ak by ťa nejaký človek miloval tak, ako nič iné na svete. Dal by ti kúsok svojej duše a dostala by si sa do sveta nesmrteľných.

Na druhý deň ráno, keď ešte všetci spali, malá morská víla potajomky opustila zámok a zamierila k čarodejnici, o ktorej vedela z rozprávania rybárov. Čarodejnica bývala na vzdialenej pláži, bola stará, škaredá, ale poznala veľa zaklínadiel, ktoré mali veľkú moc.

Čarodejnica: Ty sa chceš zbaviť svojej plutvy a mať dve nohy ako ľudia? Môžem to urobiť, budeš pre všetkých ľudí tým najkrajším stvorením, aké kedy videli. Rovnako ako doteraz budeš chodiť ľahučko, ale pri každom kroku pocítiš veľkú bolesť, akoby si chodila po rozbitom skle. Zapamätaj si aj to, že už nikdy nemôžeš byť morskou pannou a už nikdy nezazrieš otca ani sestry.

Malá morská víla: Áno, áno, to by som si priala.

Čarodejnica jej dala čarovný nápoj a sotva vypila len pár dúškov, pocítila strašnú bolesť a spadla na zem. Nasledujúceho dňa, hneď ako slnko zažiarilo nad morom, sa malá morská víla prebudila a uvidela nad sebou stáť princa. Ten ju chytil za ruku a zaviedol ju do svojho zámku. Tam ju dal obliecť do hodvábnych šiat. Od tých čias ho ani na krok neopustila, len pre neho tancovala úchvatne sa vznášajúc na špičkách nôh. Zakaždým, keď sa jej noha dotkla zeme, cítila pálčivú bolesť. Ale nesťažovala sa, neustále sa usmievala. Jedného dňa jej mladý princ smutne povedal:

Princ: Ty si moja najmilšia. Podobáš sa mladej dievčine, ktorá ma držala v objatí potom, ako stroskotala moja loď a potopila sa. Zachránila mi život. Len ju by som mohol mať naozaj rád. Hľadal som ju všade, ale sotva ju niekedy opäť nájdem.

Zrazu sa rozchýrilo, že mladý princ si má vziať krásnu princeznú zo susedného kráľovstva. Aj keď stále myslel na dievča, ktoré mu zachránilo život, odišiel, pretože si to želali jeho rodičia. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď uvidel princeznú, ktorú si mal vziať. Pred ním stála dievčina, ktorá mu pred rokom zachránila život, keď ležal na pobreží.

Princ: Neverím vlastným očiam, môj sen sa splnil. Našiel som ťa, moja najmilšia. Chcel by som ťa požiadať o ruku ešte dnes, aby som ťa už znova nestratil.

Princ bol najšťastnejším človekom na svete, keď držal v náručí svoju nevestu. Zabudol na morskú pannu, ktorá s očami plnými sĺz myslela len na svoju smrť. Ďalší deň sa konala veľká svadba. Malá morská víla sa premenila na morskú penu, ktorá jemne omývala schody zámku, na ktorých kedysi sedávala a vyzerala svetlo v princových komnatách.