Diamantová sekera

Rúbal jeden chudák drevo na brehu rieky a zrazu mu sekera vyskočila z toporiska a rovno do vody. Potopila sa, to sa rozumie. Chudák sa dal od žiaľu do plaču. „Ach, to je nešťastie! Ach, to je bieda!“ nariekal. „Ako ja budem bez sekery drevo rúbať? Ako bez dreva uživím rodinu?“
Zrazu v kroví niečo zašuchotalo, zašušťalo, hop a dup, hop a dup, z lesa sa vybelhal krívajúci dedko. Namiesto fúzov mal sivý mach, namiesto fúzikov borovicové vetvičky a namiesto nosa borovicovú šišku.
„Prečo plačeš, dobrý človeče? Prečo nariekaš?“ spýtal sa.
„Ako by som neplakal?“ odpovedal chudák. „Spadla mi do vody sekera. Čím teraz budem rúbať drevo? Čím nakŕmim deti?“
„Na tú biedu sa dá ľahko pomôcť,“ povedal starec. Zhodil zo seba kožuch, vyzul črievice a žblnk do rieky. Chudák ani nestihol okom mrknúť a starček už liezol z vody von. V ruke držal zlatú sekeru.
„Tu máš,“ povedal. „Je to tvoja sekera?“
„Nie, tá nie je moja,“ odpovedal chudák.
Starček sa znova ponoril. Keď vyplával, podával chudákovi striebornú.
„A táto je tvoja?“
„Ani tá nie,“ odpovedal chudák.
Starček sa ponoril po tretí raz a vytiahol železnú.
„A čo táto?“ pýtal sa.
„Tá je moja!“ vykríkol chudák.
Chytil sekeru a chcel utekať domov, ale starček ho nepustil:
„Počkaj, vezmi si aj tieto dve. Keď ty nie si hamižný, ani ja nebudem odpočítavať.“
„No keď je to tak, ďakujem ti,“ povedal chudák. „Nikdy ti to nezabudnem.“
A išiel domov. Na pleci niesol všetky tri sekery: zlatú, striebornú aj železnú.
Počul o chudákovom šťastí bohatý sused a chytila ho taká závisť, že ani nemohol zaspať.
Idem aj ja k rieke, povedal si, možno sa to podarí aj mne. Vzal starú sekeru a vybral sa do lesa. Došiel až na to miesto ako chudák. Švihol celkom raz, sekera sletela z toporiska a žblnk do vody.
„Oj, ja nešťastník, ja úbožiak!“ vykríkol boháč.
Zrazu v kroví niečo zašuchotalo, zašušťalo, hop a dup, hop a dup, z lesa sa vybelhal krívajúci dedko. Namiesto fúzov mal sivý mach, namiesto fúzikov borovicové vetvičky a namiesto nosa borovicovú šišku.
„Kto to tu kričí?“ spýtal sa. „Koho to postihlo nešťastie v mojom lese?“
„Ja kričím,“ povedal boháč. „Mňa postihlo nešťastie. Rúbal som drevo a zrazu buch a sekerka mi zletela z toporiska rovno do vody. Kto mi ju teraz vytiahne?“
„Možno ja,“ povedal starček.
Zhodil zo seba kožuch, vyzul črievice a hop do vody. Ešte sa kruhy po vode nerozbehli a starec už bol vonku. V rukách držal železnú sekeru.
„Je tvoja?“ pýtal sa boháča.
„Nie, tá nie je moja,“ odpovedal boháč. „Moja bola lepšia.“
Starček zmizol pod vodou. Keď vyliezol, podával boháčovi striebornú.
„A čo táto?“ spýtal sa starček.
„Ani tá nie,“ povedal boháč. „Moja bola ešte lepšia.“
Starček sa ponoril pod vodu po tretí raz a vytiahol zlatú sekeru.
„A táto?“ spýtal sa boháča.
„Tá je moja!“ zvolal boháč. „Už z diaľky som ju spoznal. Sem s ňou rýchlo!“
Ale starček nedal.
„Nemýliš sa?“ pýtal sa. „Na dne leží ešte diamantová. Možno to bude tá tvoja.“
„Máš pravdu,“ povedal boháč. „Táto sa nejako zablysla na slnku, až som myslel, že je diamantová.“
Starec pokrútil fúzmi a zmizol pod vodou. Zlatú sekeru vzal so sebou. Zmizol pod vodou, ale späť sa už nevrátil.
A boháč? Sedí na brehu dodnes. Asi čaká, kým mu starček prinesie tú diamantovú sekeru.