Trubač

Bolo skoro ráno. V údoliach ležala hmla ako mliečne more a lesy i hájiky v nej vyzerali ako ostrovy. Medzi domami, z ktorých bolo vidieť len strechy, akoby tiekli podivuhodné rieky a vlnili sa jazerá. Domy tu stáli ako na nejakom neprístupnom brehu a zdalo sa, že visia vo vzduchu. A v tej hmle, ktorá tlmila všetky zvuky, chcelo sa človeku volať:
„Hej, prievozník ..... hej, prievozník! Prevez ma na druhý breh!“
Z kopca do údolia kráčal lesom trubač. Jeho trúbka budila ranné ticho.
Vtáky sa prebudili vo svojich hniezdach a zatrepotali krídlami, pripravené na spev. Len slávik, ktorý v noci nespí, začal plakať a rozdávať bozky. Prečo plakať? Azda z veľkého šťastia, ktoré si ani neuvedomoval. A koho bozkávať? Slávik bol predsa na svojom kríku sám. Posielal teda bozky do vzduchu. Dopadali na chvejúce sa listy stromov a pohýnali driemajúcimi kvapkami rosy, ktoré viseli na koncoch konárov, takže stekali dole na zem spolu so zvukmi piesne. Aké štedré srdce, prekypujúce citom, musí mať v prsiach ten, kto môže posielať svoje bozky do vzduchu. Dopadli na chvejúce sa listy stromov a pohli driemajúcimi kvapkami rosy, ktoré viseli na koncoch konárov, takže stekali dole na zem spolu so zvukmi piesne. Aké krehké srdce prekypujúce citom, musí mať v prsiach ten, kto môže posielať svoje bozky do vzduchu ..... kto môže stromom, kríkom a kvetom šepkať svoje najvrúcnejšie priania! Kto zakúša tieto muky, nech radšej trpí potajomky. Ale v lese, ktorý ešte nikto nezobudil, bola táto štedrosť v každom liste stromov ako medová rosa, skrývala sa vo všetkých rozkvitnutých srdciach kvetov i v horúcich divokých hrudiach lesných zvierat.
Z kopca do údolia kráčal trubač. Jeho trúbka z diaľky otvárala ranné ticho. Slnko bozkávalo vrcholce jedlí. Hmla opadávala a z nej ..... akoby sa ťahali v ústrety ranným lúčom ..... vystupovali polia a domy. Zvuk trúbky však prenikal stále hlbšie do lesa. Znel ako výzva, ako radosť, ako sladký smútok, ako ozvena tisícich túžob. Celý les načúval.
Zvuk trúbky sa rozliehal ďaleko-široko, chladný vánok ho niesol od konára ku konáru, až sa pohli aj tie najmenšie výhonky.
Zvieratá opustili svoje nory a po zarosených lesných chodníkoch bežali za trúbkou, ktorá sa predierala húštinami, privolávala i mizla. Po stopách trubača však šiel poľovník a zabíjal tie krásne lesné zvieratá .....
V lese na pni sedelo dievča a šepkalo:
„Ach, milý poľovník, prečo len pre mňa nemáš ani jednu strelu?“ Nechala svoje pasúce sa stádo na lesnej lúke a sama blúdila lesom za zvukom trúbky, ktorú už nebolo takmer počuť. Ako omámená sa tisla k stromom a bozkávala ich chladnú kôru.
Ale trubač bol už za horami. Dostal sa až k jazeru v údolí. Jeho trúbka rozvlnila spiace vody. Ryby opustili svoje temné príbytky v hlbinách a tancovali na trblietavých vlnách. Avšak po trubačových stopách šiel hladný rybár a zovrel jasajúce rybky v nastavenej sieti. Trubač bol plne zaujatý svojou trúbkou a nič z toho nespozoroval. Kráčal po širokých poľných cestách. Zlatý peľ sa vírel pred jeho očami a včely v kvetoch mu pritakávali svojím bzukotom.
Došiel až na kopec ku kráľovskému zámku a nechal svoju trúbku zaznieť nad všetkými múrmi, vežami, kopijami vojakov a ich štítmi. Sám kráľ odložil svoje žezlo, princezná zastavila zlatý kolovrátok a strážcovia ..... oklamaní sladkou silou zvukov ..... zložili zbrane a otvorili zámocké brány. V trubačových stopách však šiel zlý nepriateľ, zmocnil sa zámku, zabil kráľa a krásnu kráľovskú dcéru odviedol do zajatia.
Na troskách zbúraného zámku potom starý čarodejník napísal:
Trúbka sladko strážcov zmámi,
smútkom skončia všetky klamy .....
Ten nápis som tam nedávno prečítal, keď som ..... sklonený nad dávnou minulosťou ..... zotrel dlaňou mach z kameňa.