Topánky z byvolej kože

Ktorý vojak sa ničoho nebojí, je bezstarostný a z ničoho si nič nerobí? Jedného takého nebojsu z vojny prepustili, a pretože sa ničomu nenaučil a nemohol si nič zarobiť, potuloval sa krajom a prosil dobrých ľudí o almužnu. Pred dažďom ho chránil starý plášť a ešte mu ostali pevné jazdecké topánky z byvolej kože.
Raz tak kráčal širokým poľom, cestou necestou, stále ďalej a ďalej, až sa dostal do hustého lesa a nevedel, kde je. Ale na čistinke uvidel sedieť akéhosi muža v peknom obleku so zeleným poľovníckym kabátikom. Vojak mu podal ruku, sadol si vedľa neho do trávy a pohodlne roztiahol nohy.
„Ty máš ale parádne topánky, a vyleštené, len sa blýskajú,“ povedal tomu poľovníkovi. „Ale keby si sa musel trmácať svetom ako ja, takéto parádičky by dlho nevydržali. Pozri sa na moje, tie sú z byvolej kože, slúžia už pekne dlho, ale sú nezničiteľné. A že ich nešetrím, kam stúpim, tam stúpim.“
Poľovníkovi nebolo do reči. A tak vojak po chvíli vstal a hovorí:
„Nič platné, oddýchol som si, hlad ma ženie ďalej. A kampak ty máš namierené, brat Parádnik?“
„Sám neviem,“ odpovedal poľovník, „ja som v tom lese zablúdil.“
„Tak sme na tom práve rovnako,“ zasmial sa vojak. „No, vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Vieš čo, dáme sa dokopy a cestu nájdeme.“
Poľovník sa pousmial a šli spolu lesom stále ďalej až do tmy.
„Teraz sa už z lesa nedostaneme,“ povedal vojak, „ale tamto v diaľke bliká svetielko, tam budú mať iste niečo na jedenie.“
Pustili sa za svetlom, našli kamenný dom a zaklopali na dvere. Otvorila im stará babka.
„Hľadáme nocľah a nejakú žranicu do žalúdka,“ hovorí vojak, „ten môj už zíva ako stará torba.“
„Tu zostať nemôžete,“ odpovedala babka, „to je zbojnícka diera, a urobíte najlepšie, keď sa stratíte, skôr ako prídu domov. Keby vás tu zastihli, je s vami amen.“
„Tak zle to azda nebude,“ odpovedal vojak. „Dva dni som už nemal ani sústo v ústach a je mi celkom jedno, či zahyniem tu, alebo v lese od hladu. Len ma pusť dnu.“
Poľovník do domu nechcel, ale vojak ho vzal za rukáv a ťahal ho za sebou:
„Len poď, bratku, však hneď nepôjde o krk.“
Babka s nimi mala súcit a povedala:
„Vlezte si za pec, keď sa najedia a zaspia, podstrčím vám nejaké zvyšky.“
Sotva sa usadili v kúte, prihnalo sa ako veľká voda dvanásť zbojníkov, posadali si za stôl, kde už bolo prestreté, a hundrali na gazdinú, aby dávala večeru. Babka priniesla obrovskú pečienku a zbojníci jedli, až im za ušami praskalo. Pečienka voňala, že sa tým dvom zbiehali slinky, a vojak povedal poľovníkovi:
„Ja to už nevydržím, sadnem si za stôl a budem jesť s nimi.“
„Pripravíš nás o život,“ zašepkal poľovník a držal ho za lakeť. Ale vojak už začal hlučne kašľať. Keď to zbojníci začuli, odhodili nože a vidličky, vyskočili a rovno k tým dvom za pec.
„Ohó, panáčikovia,“ volali, „vy čupíte v kúte? Čo tu chcete? To vás sem poslali na zvedy? No počkajte, na suchej vetve sa naučíte pekne lietať.“
„Len pomaly a nie tak nezdvorilo!“ hovorí vojak. „Som hladný, dajte mi najesť a potom si so mnou robte, čo chcete.“
Zbojníci sa zarazili a vodca povedal:
„Tak ty sa nebojíš? No dobre, najesť ti dáme, ale živý odtiaľto nevyviazneš.“
„To sa ešte uvidí,“ povedal vojak, prisadol k stolu a hneď sa s náramnou chuťou pustil do pečienky.
„Brat Parádnik,“ zavolal na poľovníka, „poď tiež jesť! Iste máš hlad ako ja a lepšiu pečienku ani doma nedostaneš.“ Ale márne ho pobádal k stolu, poľovník jesť nechcel.
Zbojníci sa nemohli vynadívať, ako vojakovi chutí, a hovorili si:
„Ten chlap nerobí žiadne okolky, taký svet nevidel.“
Potom sa vojak ozval:
„Jedlo máte dobré, ale patrí k nemu aj dobrý mok, sem s ním!“
Vodca sa tak dobre bavil, že si dal páčiť aj toto a zavolal na gazdinú:
„Choď po fľaštičku do pivnice, ale vezmi z toho najlepšieho.“
Vojak vytiahol zátku, až to buchlo, zašiel s fľašou k poľovníkovi a hovorí:
„Daj pozor, kamarát, uvidíš, čo si nikdy nevidel: ja teraz celej tej zberbe pripijem na zdravie.“ Potom fľašou zatočil zbojníkom nad hlavami, zvolal:
„Všetci nech žijete, ale hneď hubu dokorán a pravú ruku hore!“ a poriadne si priložil. Sotva dopovedal, hneď všetci sedeli bez pohnutia ako kamenné sochy, hubu mali dokorán a pravú ruku hore.
Poľovník povedal vojakovi.
„Ako vidím, vieš ešte všelijaké kúsky, ale teraz už poď, musíme domov.“
„Ohó, bratku, to by si chcel z bojiska odmaršovať príliš skoro: nepriateľa sme porazili, tak teraz hor sa na korisť! Oni tu sedia ako prišití, celí skamenení otvárajú hubu dokorán a nesmú sa pohnúť, kým ja nedovolím. Tak len poď jesť a piť.“
Babka im musela priniesť ešte fľašu toho najlepšieho a vojak nevstal skôr od stola, kým sa nenajedol zase na tri dni dopredu. Až keď svitalo, povedal konečne:
„Teraz je už čas zbaliť stan a dať sa na pochod do mesta. A aby nám to netrvalo zbytočne dlho, nech nám tá babka ukáže najkratšiu cestu.“
Keď došli do mesta, zašiel vojak k svojim starým kamarátom a hovorí:
„Našiel som tamto v lese plné hniezdo pekných vtáčikov, čo patria na šibenicu. Poďte so mnou, vyberieme ich.“
Priviedol svoj húf k poľovníkovi a povedal mu:
„Ty tam musíš s nami, bude to podívanie, ako sa budú trepotať, keď ich chytíme za nohy.“
Šťastne zas našli zbojnícku skrýšu, nahrnuli sa do izby a vojak rozostavil svoje mužstvo okolo zbojníkov. Potom vzal fľašu, napil sa, fľašou nad nimi zatočil a zvolal:
„Všetci nech žijete!“
Hneď sa zase mohli hýbať, ale vojaci ich zrazili na zem a zviazali na rukách aj na nohách. Vojak prikázal, aby ich nahádzali ako vrecia na voz, a zavelil:
„A teraz ich odveziete rovno do väzenia.“
Poľovník si však zavolal jedného z mužstva, vzal ho nabok a zveril mu ešte nejaký odkaz.
„Brat Parádnik,“ hovorí vojak, „nepriateľa sme šťastne prekvapili a zdolali, nadlabali sme sa ako sa patrí, a teraz za nimi pekne pokojne pomaršujeme ako zadný voj.“
Keď sa blížili k mestu, uvidel vojak, ako sa z mestskej brány hrnie von dav ľudí, všetci jasajú, provolávajú slávu a mávajú nad hlavou zelenými halúzkami. Potom videl, že z brány pochoduje aj celá kráľovská osobná garda.
„Čo to znamená?“ spýtal sa udivene svojho druha.
„To nevieš,“ odpovedal poľovník, „že kráľ pobudol dlhý čas za hranicami a že sa dnes vracia? Preto ho všetci tak vítajú.“
„A kdeže je ten kráľ?“ hovorí vojak, „ja ho nevidím.“
„Tu je,“ odpovedal poľovník, „ja som kráľ a dal som svoj príchod ohlásiť.“ A rozopol si poľovnícky kabát, aby bolo vidieť jeho kráľovské oblečenie.
Vojak sa zľakol, padol na kolená a prosil o odpustenie, že s ním jednal ako s rovným a dával mu takú prezývku. Ale kráľ mu podal ruku, zdvihol ho a povedal:
„Si statočný vojak a zachránil si mi život. Už nebudeš mať núdzu, ja sa už o teba postarám. A ak budeš mať niekedy chuť na dobrú pečienku, tak dobrú ako u tých zbojníkov, príď si do kráľovskej kuchyne. Ale keby si chcel zase pronášať prípitok, musíš najprv ku mne a vyžiadať si dovolenie.“