Železná pec

V čase, keď boli ešte kúzla všemocné, jedna stará čarodejnica zaklala jedného princa do veľkej železnej pece uprostred hlbokého lesa. Uplynulo veľa, preveľa rokov a nenašiel sa nikto, kto by úbohého princa vyslobodil. Jedného dňa prišla do toho lesa princezná, ktorá sa stratila a nemohla nájsť cestu do ríše svojho otca. Deväť dní a nocí chodila sem a tam, až napokon stanula pri železnej peci. Vtom sa z nej ozval hlas:
„Odkiaľ prichádzaš a čo tu chceš?“ a princezná odvetila:
„Ja som sa stratila z kráľovstva svojho otca a netrafím späť.“ Vtedy hlas zo železnej pece povedal:
„Ja ti pomôžem a čoskoro budeš zasa doma, ak sa mi ovšem upíšeš, že urobíš, čo ti poviem. Som mocnejší princ ako ty princezná a chcem sa s tebou oženiť!“ Princezná sa zľakla a pomyslela si:
„Milý Bože, čo si ja počnem so železnou pecou?“ Ale keďže by sa rada vrátila k otcovi, upísala sa urobiť, čo si pec bude priať. Hlas povedal:
„Vrátiš sa ku mne a prinesieš si nôž, ktorým potom vyškrabeš do pece dieru.“ Potom jej hlas dal za sprievodcu jedného, ktorý kráčal vedľa nej a po celý čas nepovedal ani slovo, ale za dve hodiny ju doviedol domov. V zámku zavládla radosť, keď sa princezná objavila, starý kráľ jej padol okolo krku a bozkával ju. Ale ona bola smutná a povedala:
„Milý otec, to sa mi darilo! Nikdy by som z toho hlbokého čierneho lesa neprišla domov, keby som sa jednému neupísala, že sa k nemu zase vrátim, vyslobodím ho a vezmem si ho za muža.“ Vtedy sa starý kráľ zľakol tak, že mu prišlo na odpadnutie, lebo mal len túto jedinú dcéru. Ale napokon sa dohodli, že namiesto princeznej pošlú do lesa krásnu mlynárovu dcéru.
Vyviedli ju na okraj lesa, dali jej do ruky nôž a povedali, že musí do železnej pece vyškrabať dieru. A ona škrabala a škrabala celých dvadsaťštyri hodín, ale neodštiepla ani triesočku. Keď nadišiel deň, ozval sa z pece hlas:
„Zdá sa mi, že už je deň.“ Vtedy dievča odvetilo:
„Mne sa tiež zdá, myslím, že počujem klepot mlyna môjho otca.“
„Takže ty si mlynárova dcéra, tak choď preč a pošli mi sem princeznú.“ Tak dievča z lesa odišlo a starému kráľovi povedalo, že ten vonku ju nechce, že chce jeho dcéru. Vtedy sa starý kráľ zľakol a princezná sa rozplakala.
Ale mali v tom kráľovstve pastiera svíň, ktorý mal dcéru a tá bola ešte krajšia ako tá mlynárova. Ponúkli jej poriadny kus zlata, ak pôjde namiesto princeznej k železnej peci. Tak sa tam dievča vybralo a dvadsaťštyri hodín škrabalo do železa, ale neodštiepilo ani triesočku. Keď sa začalo rozvidnievať, ozvalo sa z pece:
„Zdá sa mi, že je vonku už deň.“ Vtedy dievča odvetilo:
„Mne tiež, myslím, že počujem znieť roh môjho otca.“
„Takže ty si dcéra pastiera svíň, hneď choď preč a pošli mi sem princeznú a povedz jej, že musí splniť, čo mi sľúbila. Ak nepríde, nezostane v celej ríši kameň na kameni.“
Keď to princezná počula, plakala a nariekala, ale bolo jej to máločo platné, svoj sľub musela dodržať. Tak sa rozlúčila s otcom, do tašky si zastrčila nôž a išla do lesa k železnej peci. A keď tam prišla, pustila sa do škrabania a hľa! Železo sa štiepalo a uplynuli sotva dve hodiny a vyškrabala v ňom malú dierku. Tak sa pozrela dovnútra a uvidela tam mladíka takého krásneho, že sa doň hneď zamilovala. Škrabala a dlabala ešte usilovnejšie, až urobila otvor taký veľký, že mohol vyliezť a povedal:
„Teraz si moja a ja som tvoj, si moja nevesta, pretože si ma vyslobodila.“ A chcel ju odviesť so sebou do svojej ríše, ale ona ho uprosila, aby jej dovolil rozlúčiť sa s otcom. Princ jej to dovolil, ale vzal jej sľub, že s otcom nepovie viac ako tri slová a potom sa hneď vráti. Princezná išla domov, ale sľubu sa nedržala a v tej chvíli železná pec aj s princom z lesa zmizla a preniesla sa ďaleko, preďaleko, až za Sklenenú horu, za Pole ostrých mečov a More hlbokého žiaľu.
Princezná sa zatiaľ rozlúčila, vzala si nejaké peniaze a išla späť do lesa a hľadala železnú pec, avšak tá sa nedala nájsť. Deväť dní a nocí blúdila tým lesom, zjedla všetko, čo mala pri sebe, a keď nastal deviaty večer, celá hladná si vyliezla na strom, aby tam prečkala noc, pretože sa bála divej zveri. Keď nastala polnoc, uvidela v diaľke malé svetielko a pomyslela si, že je zachránená. Zliezla, poručila sa do ochrany Pána a išla za tým svetielkom. Vtedy prišla k lesnej chalúpke, ktorá bola sčasti zarastená trávou, sčasti ukrytá pod hromadou dreva. Pozrela sa oknom dovnútra a uvidela starú tučnú ropuchu, okolo nej malé žabky a uprostred krásne prestretý stôl, na ktorom bolo víno v strieborných pohároch a pečienka na strieborných tanieroch. Tak sa osmelila a zaklopala. Na ropuší zavolanie, na ropuší príkaz, pricupkala jedna malá žabka a dvere otvorila. Keď princezná vošla, žaby ju srdečne privítali, musela sa posadiť a ony sa jej vypytovali:
„Odkiaľ prichádzate a čo tu chcete?“ Vtedy im povedala všetko, čo sa jej prihodilo, že sa nedržala sľubu a železná pec aj s princom zmizla a ona je rozhodnutá hľadať ho, putovať cez hory a doly tak dlho, kým ho nenájde. Vtedy jedna žabka na ropuší zavolanie, na ropuší príkaz išla a priniesla truhlicu. Potom dali žaby dievčaťu najesť i napiť, zaviedli ju k posteli samý zamat a hodváb, ona si do nej ľahla a zaspala.
Keď sa rozodnilo, vstala a stará ropucha jej dala z truhlice tri veci, ktoré mala strážiť ako oko v hlave, totiž tri veľké ihly, pluhové koleso a tri orechy. Tie veci bude potrebovať, lebo musí prejsť Sklenenú horu, prekonať Pole ostrých mečov a preplávať More hlbokého žiaľu. Len tak môže opäť získať svojho miláčika. Princezná poďakovala, s dobrými žabami sa rozlúčila a vydala sa na cestu. Keď prišla k Sklenenej hore, zarazila ihly do zeme a stúpala po nich hore, a keď bola hore, uschovala ich na mieste, ktoré si dobre zapamätala. Potom prišla k Poľu ostrých mečov, vyliezla na pluhové koleso a kotúľala sa cez pole. A keď potom preplávala aj More hlbokého žiaľu, prišla ku krásnemu zámku.
Princezná vošla dovnútra a vydávala sa za chudobnú slúžku, ktorá hľadá službu, pretože vedela, že v tom zámku je princ, ktorého vyslobodila zo železnej pece. Nakoniec dostala veľmi zle platenú prácu slúžky v kuchyni. A princ? Ten mal už inú, s ktorou sa mal v úmysle oženiť, lebo si myslel, že ona je dávno mŕtva. Večer, keď bola hotová s prácou a umytá, nahmatala vo vrecku tie tri oriešky, ktoré jej dala stará ropucha. Rozlúskla jeden a chcela jadro zjesť, ale hľa! Vnútri boli nádherné kráľovské šaty. Len čo sa o tom princova nevesta dozvedela, prišla k nej a chcela tie šaty kúpiť, lebo toto nie sú šaty pre slúžku! Ale tá povedala, že za peniaze ich nepredá, ale ak jej dovolí jednu noc spať v spálni jej ženícha, môže ich mať. Princova nevesta napokon súhlasila, pretože tie šaty boli krásne a ona takéto ešte nemala. Keď bol večer, povedala svojmu ženíchovi:
„To hlúpe dievča chce spať v tvojej spálni.“
„No, keď ti to urobí radosť, budem aj ja spokojný.“ povedal princ. Ale predtým, než išli spať, dala mu pohár s vínom, v ktorom bol uspávací prostriedok a princ zaspal tak tvrdo, že by ho nič nezobudilo. Princezná celú noc plakala a volala:
„Ja som ťa predsa vyslobodila z čierneho lesa zo železnej pece, hľadala som ťa, prešla som Sklenenú horu, prekonala Pole ostrých mečov, preplávala More hlbokého žiaľu, kým som ťa našla a ty ma nepočuješ!“ Sluhovia sedeli pred dverami komnaty a počuli, ako celú noc plače, a ráno to princovi rozprávali.
Druhého večera princezná rozlúskla druhý oriešok a vnútri boli ešte krajšie šaty. Ako ich princova nevesta uvidela, hneď ich chcela kúpiť. Ale slúžka nechcela peniaze, len si vyprosila, že bude ešte raz spať v ženíchovej spálni. Nevesta však princovi dala uspávací nápoj, a tak zaspal zase tak tvrdo, že nič nepočul. Kuchárka celú noc plakala a volala:
„Ja som ťa predsa vyslobodila z čierneho lesa zo železnej pece, hľadala som ťa, prešla som Sklenenú horu, prekonala Pole ostrých mečov, preplávala More hlbokého žiaľu, kým som ťa našla a ty ma nepočuješ!“ Sluhovia sedeli pred dverami komnaty a počuli, ako celú noc plače, a ráno o tom svojmu pánovi rozprávali.
Keď sa princezná umyla tretieho večera, rozlúskla tretí oriešok a vnútri boli šaty ešte krajšie, celé žiarili zlatom. Keď ich nevesta uvidela, chcela ich mať, ale slúžka jej ich dala len s podmienkou, že jej dovolí spať v ženíchovej spálni. Tentoraz si však princ dal pozor a uspávací nápoj vylial. Keď dievča začalo plakať a volať:
„Milovaný poklad, to ja som ťa vyslobodila z toho strašného čierneho lesa, z tej železnej pece!“ vtedy princ vyskočil a povedal:
„Ty si tá pravá, ty si moja a ja som tvoj.“ Potom ešte v noci nasadli do koča, ale predtým vzali falošnej neveste tie šaty. Keď prišli k Moru hlbokého žiaľu, nalodili sa a preplávali ho, na pluhovom kolese prekonali Pole ostrých mečov a pomocou troch ihiel zišli zo Sklenenej hory.
Napokon dorazili k lesnej chalúpke, ale keď vošli dovnútra, bol z nej zrazu veľký zámok, ropuchy sa zmenili na ľudí a bolo tam plno radosti. Potom oslavovali svadbu a zostali na zámku, ktorý bol väčší a krajší ako zámok jej otca. Keďže však starý kráľ nariekal, že zostal sám, vzali ho k sebe, obe kráľovské ríše spojili a žili tam v radosti a pokoji až do konca svojich dní.