O vtákovi so zlatým perím

Kedysi dávno žil jeden kráľ, ktorý mal za zámkom prekrásnu záhradu a v nej rástol strom, ktorý nosil zlaté jablká. Ako tie jablká dozrievali, starostlivo ich spočítali, ale hneď druhého rána jedno chýbalo. Keď to oznámili kráľovi, prikázal, aby v noci pod tým stromom držali stráž. Kráľ mal troch synov, a tak poslali za súmraku do záhrady toho najstaršieho. Keď však prišla polnoc, princ sa neubránil spánku a ďalšieho rána opäť chýbalo jablko. Nasledujúcej noci musel strážiť prostredný syn, ale ani jemu sa nepodarilo oveľa lepšie. Keď odbila dvanásta hodina, zaspal a ráno chýbalo ďalšie jablko. Teraz prišiel na rad s hliadkovaním tretí syn a ten sa na to chystal, ale kráľ mu príliš neveril a myslel si, že dosiahne ešte menej ako jeho bratia; no nakoniec práve on obstál! Princ si síce pod strom tiež ľahol, ale strážil a spánku sa ubránil. Keď odbila dvanásta hodina, vo vzduchu to zašumelo a zasvišťalo a v jasnom mesačnom svetle uvidel princ vtáka, ktorého perie žiarilo zlatom, ktorý sa zniesol na strom a práve chcel zobnúť ďalšie jablko, keď naňho princ vystrelil šíp. Vták síce unikol, pretože šíp zasiahol len perie, ale dolu sa zniesilo jedno zlaté pero. Mladík ho zodvihol, na druhý deň ho doniesol kráľovi a porozprával mu, čo sa v noci stalo. Kráľ zvolal svojich radcov a každý ho uisťoval, že jedno takéto pero má väčšiu cenu než celé kráľovstvo. „Ak je také drahocenné jediné pero,“ povedal kráľ, „to mi veľa nepomôže, chcem a musím mať celého vtáka!“ Tak sa najstarší syn, ktorý sa spoliehal na svoju chytrosť a bol presvedčený, že toho zlatého vtáka nájde, vydal na cestu. Keď prešiel pekný kus cesty, uvidel na okraji lesa sedieť líšku, strhol z pleca pušku, priložil si ju k lícu a zamieril. Vtedy líška zvolala: „Nestrieľaj, ja ti za to dám dobrú radu. Si na ceste za zlatým vtákom a dnes večer prídeš do dediny, kde stoja oproti sebe dva hostince. Jeden žiari do diaľky a je v ňom veselo, ale tam nechoď, choď do toho druhého, ktorý sa ti bude zdať horší.“ „Čože mi môže také pochabé zviera udeľovať rozumné rady?“ pomyslel si princ a stlačil spúšť. Líšku však minul, tá stiahla chvost a uháňala do lesa. Potom sa princ opäť vydal na cestu a podvečer prišiel do dediny, kde stáli oproti sebe dva hostince. V jednom sa spievalo a vyskakovalo, ten druhý bol však tichý a k tomu mal biedny a ponurý vzhľad. „To by som bol veru hlupák,“ pomyslel si, „keby som išiel do hostinca, ktorý je dobrý tak pre žobrákov.“ A išiel do toho zakázaného a tam od samého výskania a pískania zabudol nielen na zlatého vtáka, ale aj na svojho otca a na všetky dobré naučenia. Keď uplynul nejaký čas a najstarší princ stále neprichádzal domov, vypravil sa na cestu ten druhý, aby tiež hľadal zlatého vtáka. Ako starší brat stretol aj on líšku a tá mu dala dobrú radu, ktorej sa však tento nedržal. Keď prišiel k tým dvom hostincom, starší brat stál práve pri okne, z ktorého znela hudba, spev a jasot, a zavolal naňho. Princ neodolal a šiel dnu, aby tam trávil čas len v samých radovánkach. Keď opäť uplynul nejaký čas, chcel vyraziť do sveta ten najmladší, aby vyskúšal svoje šťastie, ale otec ho nechcel pustiť. „To je celkom nanič,“ povedal si, „ten je schopný nájsť zlatého vtáka ešte menej ako jeho bratia, a keď ho postihne nejaké nešťastie, nebude si vedieť rady; to je tá jeho najväčšia chyba.“ Ale nakoniec, keďže nemal pokoja, nechal princa ísť. Pri lese opäť sedela líška, prosila o život a rozdávala dobré rady. Najmladší princ bol mladík dobrosrdečný, a tak povedal: „Buď pokojná, líštička, ja ti neublížim.“ „Nebudeš toho ľutovať,“ odvetila líška, „aby si tam bol rýchlejšie, sadni si na môj chvost.“ A len čo princ dosadol, líška sa rozbehla a uháňala cez hory a doly a vietor im strapatil vlasy. Keď pribehla líška k dedine, mladík zosadol, poslúchol jej dobrú radu a vošiel, bez toho aby sa obzeral, do toho obyčajného hostinca, kde v pokoji prenocoval. Na druhý deň, keď vyšiel do polí, čakala tam líška a povedala: „Teraz ti poviem, čo máš urobiť. Pôjdeš rovno za nosom k jednému zámku, pred ktorým leží húf vojakov, ale tým sa netrap, lebo budú spať, choď ich stredom rovno do zámku a prejdi všetkými komnatami, nakoniec prídeš do jednej, v ktorej bude visieť v drevenej klietke zlatý vták. Vedľa stojí nádherná zlatá klietka, ale chráň sa toho, aby si toho vtáka vybral z jeho úbohej klietky a dal do tej nádhernej, zle by sa ti potom viedlo.“ Po týchto slovách líška natiahla chvost a princ si naň sadol. Bežali cestou necestou a vlasy im vo vetre viali. Keď dorazili k zámku, našiel princ všetko tak, ako mu líška povedala. Prišiel do komnaty, kde bol zlatý vták v drevenej klietke a zlatá klietka stála vedľa; ležali tam aj tie tri zlaté jablká. Vtedy si princ pomyslel, že by bolo veru smiešne a nepatričné, keby tak krásneho vtáka nechal v tej obyčajnej a škaredej klietke, otvoril dvierka, vtáka schmatol a posadil ho do zlatej klietky. V tom okamihu sa vták dal do prenikavého krikotu, vojaci sa zobudili, vrazili dnu a odviedli princa do väzenia. Na druhý deň ho predviedli pred súd, a keď všetko vypovedal, odsúdili ho na smrť. Vtedy mu kráľ povedal, že mu daruje život, ale musí mu priviesť zlatého koňa, ktorý je rýchlejší ako vietor; potom dostane ako odmenu zlatého vtáka. Princ sa teda vydal na cestu, ale nebolo mu do skoku ani do chôdze, lebo kde mal hľadať zlatého koňa? Vtom zrazu uvidel svojho starého priateľa líšku, ako sedí pri ceste. „Vidíš,“ povedala líška, „tak sa to stalo, lebo si ma neposlúchol. Ale nevešaj hlavu, ja ťa v tom nenechám, poradím ti, ako získaš zlatého koňa. Musíš sa vydať rovno po ceste, až dorazíš k stajni, z ktorej toho koňa ukradneš. Pred dverami budú ležať paholci, ale budú tvrdo spať, takže budeš môcť v pokoji vyviesť koňa von. Ale musíš sa mať na pozore, osedlaj ho tým škaredým sedlom z dreva a kože a nie tým zlatým, ktoré tam tiež visí, inak sa ti zle povedie.“ Potom líška vystrčila chvost, princ sa posadil a uháňali cez hory a lesy, až im vlasy viali vo vetre. Všetko bolo tak, ako líška povedala. Princ vošiel do stajne, kde stál zlatý kôň. Keď mu chcel nasadiť to obyčajné sedlo, pomyslel si: „Také krásne zviera by som mal zneuctiť tým, že by som tu to krásne sedlo, ktoré mu právom patrí, nechal ležať?“ Len čo sa však zlatého sedla dotkol, kôň sa dal do takého hlasného erdžania, že sa paholci zobudili, princa chytili a uvrhli ho do žalára. Na druhý deň ho pred súdom odsúdili na smrť, ale kráľ mu sľúbil život a k tomu zlatého koňa, ak mu privedie krásnu princeznú zo Zlatého zámku. S ťažkým srdcom sa mladík vydal na cestu, ale na svoje šťastie opäť stretol verného líšku. „Mal by som ťa nechať tvojmu nešťastnému osudu,“ povedala líška, „ale mám s tebou zľutovanie a ešte raz ti v núdzi pomôžem. Táto cesta ťa zavedie rovno k Zlatému zámku. Dorazíš tam večer a v noci, keď všetko stíchne, sa krásna princezná vydá do kúpeľov, aby sa tam okúpala. A keď vyjde, pribehni k nej a daj jej bozk, potom ťa bude musieť nasledovať a ty ju môžeš odviesť, ale nedopusť, aby sa pred odchodom lúčila s rodičmi, inak sa ti zle povedie.“ Potom líška vystrčila svoj chvost, princ sa posadil a uháňali cez hory aj doly, až im vietor svišťal okolo uší. Keď dorazili k Zlatému zámku, bolo všetko tak, ako to líška povedala. Princ počkal do polnoci, a keď bolo všetko v hlbokom spánku a krásna panna sa vydala do kúpeľa, vyskočil a pobozkal ju. Princezná povedala, že s ním rada pôjde, ale úpenlivo ho prosila, aby jej dovolil rozlúčiť sa s rodičmi. Spočiatku jej prosbám odolával, ale keď stále plakala a nakoniec mu padla k nohám, súhlasil. Len čo panna stála pri posteli svojho otca, tento sa prebudil a s ním aj všetci ostatní, ktorí v zámku boli, a mladíka chytili a vrhli do väzenia. Na druhý deň mu kráľ povedal: „Tvoj život je stratený, ale môžeš získať milosť, ak do ôsmich dní odstrániš horu, ktorá leží pred mojím oknom a cez ktorú nevidím. Ak sa ti to podarí, dostaneš ako odmenu moju dcéru.“ Princ sa dal do kopania a kopal a odhadzoval zem bez prestania, ale keď sa po siedmich dňoch pozrel, ako málo toho vykonal, všetka tá jeho práca bola ako nič, upadol do smútku, v ktorom pomaly stratil všetku nádej. Večer siedmeho dňa sa však objavila líška a povedala: „Síce si nezaslúžiš, aby som ti opäť pomáhala, ale teraz choď spať, ja to za teba dokončím.“ Na druhý deň, keď sa princ prebudil a pozrel sa z okna, hora tam nebola. Radostne bežal ku kráľovi a oznámil mu, že podmienku splnil, a kráľovi neostávalo, len dodržať slovo a dať mu svoju dcéru. Tak sa títo dvaja vydali na ďalekú cestu a onedlho k nim prišla verná líška a povedala: „To najlepšie už síce máš, ale k panne zo Zlatého zámku patrí aj zlatý kôň.“ „Ale ako ho získam?“ pýtal sa mladík. „To ti hneď poviem,“ odvetila líška, „najprv priveď kráľovi, ktorý ťa poslal do Zlatého zámku, krásnu pannu. Bude radosťou bez seba a rád ti dá zlatého koňa, aby si si ho odviedol. Okamžite naň vyskoč a so všetkými sa podaním ruky rozlúč, nakoniec s krásnou pannou, a keď ju budeš držať, vytiahni ju k sebe na koňa a uháňaj odtiaľ, čo to pôjde. Veď ťa nikto nedohoní, aby ti ju vzal, lebo zlatý kôň beží rýchlejšie ako vietor.“ Princ to všetko šťastne vykonal a uháňal s krásnou pannou na zlatom koni preč. Líška za nimi nezaostala a povedala: „Teraz ti ešte pomôžem k zlatému vtákovi. Keď budeš v blízkosti zámku, kde majú zlatého vtáka, nechaj pannu zosadnúť, ja ti ju postrážim. Potom choď na zlatom koni na kráľovský dvor. Keď ho uvidia, od samej radosti ti hneď prinesú zlatého vtáka. Len čo budeš držať klietku v rukách, uháňaj preč.“ Keď aj túto úlohu šťastne splnil, išiel princ so svojimi pokladmi domov a líška mu povedala: „Teraz ma musíš zaplatiť za moje služby.“ „Čo si želáš?“ opýtal sa mladík. „Len čo prídeme do lesa, zastrelíš ma a odseceš mi hlavu a labky.“ „To by bolo pekné poďakovanie,“ zhrozil sa princ, „je celkom nemožné, aby som niečo také urobil.“ Líška povedala: „Ak to nechceš urobiť, tak ťa musím opustiť, ale predtým, ako odídem, dám ti ešte jednu dobrú radu. Pred týmto ťa varujem, nekupuj mäso zo šibenice a nesadaj si na okraj studne.“ S týmito slovami odbehla do lesa. Mladík si pomyslel: „To bolo veru čudné zviera, hovorilo také zvláštne reči. Kto by kupoval mäso zo šibenice a chuť sadať si na okraj studne, tá na mňa veru ešte nikdy neprišla.“ Tak išiel ďalej a cesta ho zaviedla do tej dediny, kde zostávali jeho dvaja bratia. Vládol tam veľký rozruch a zhromaždilo sa množstvo ľudí, a keď sa pýtal, čo sa to deje, dozvedel sa, že práve majú obesiť dvoch vinníkov. A keď prišiel bližšie, uvidel, že tí dvaja sú jeho bratia, ktorí v dedine vyvádzali len rozličné lotrovstvá a všetok svoj majetok prehajdákali. Pýtal sa, či by ich nemohol nejako vyslobodiť. „Ak za nich zaplatíte,“ povedali mu ľudia, „ale prečo by ste dávali svoje peniaze za takých lumpov?“ Ale princ sa nerozmýšľal, za bratov zaplatil, a keď boli títo zase slobodní, vydali sa spoločne na cestu. Prišli do lesa, kde predtým všetci stretli líšku, a pretože slnko pražilo a vnútri bol pekný chládok, tí dvaja bratia povedali: „Odpočinieme si tu chvíľu pri tej studni, najeme sa a napijeme.“ Princ súhlasil, v rozhovore sa však zabudol a netušiac nič zlé, sadol si na okraj studne. Ale tí dvaja bratia ho zhodili dolu, vzali pannu, koňa a vtáka a vydali sa domov k otcovi. „Neprinášame len zlatého vtáka,“ chvastali sa doma, „aj zlatého koňa a pannu zo Zlatého zámku sme si zaobstarali.“ To bolo radosti, ale svet sa čuduj! Kôň nič nežral, vták nespieval a panna len sedela a plakala. Najmladší brat však nezahynul. Tá studňa bola našťastie suchá a on spadol do mäkkého machu, bez toho aby sa zranil, ale nedokázal vyliezť von. Ani v tejto núdzi ho verná líška neopustila, prišla tam a karhala ho, že jej rady opäť neposlúchol. „Ale ja ťa tu nenechám,“ povedala, „zase ti pomôžem na denné svetlo.“ Prikázala mu, aby sa chytil jej chvosta a pevne sa držal, a tak ho vytiahla von. „Ešte nie si mimo nebezpečenstva,“ povedala líška, „tvoji bratia si neboli istí tvojou smrťou, a tak les obkľúčili vojaci, ktorí ťa majú zabiť, keď ťa uvidia.“ Sedel tam pri ceste žobrák, s ktorým si princ vymenil šaty, a týmto spôsobom sa dostal až na kráľovský dvor. Nikto ho nespoznal, ale zlatý vták začal zrazu spievať, zlatý kôň začal žrať a krásna panna zo Zlatého zámku prestala plakať. Kráľ sa prekvapene opýtal: „Čo sa stalo?“ Vtedy panna povedala: „Ja neviem, ale bola som taká smutná a teraz som šťastná. Je mi zrazu veselo na srdci, akoby mal prísť môj pravý ženích.“ A porozprávala kráľovi všetko, čo sa stalo, hoci obaja bratia jej predtým hrozili smrťou, ak ich prezradí. Kráľ dal zvolať všetkých ľudí, ktorí boli v zámku, a vtedy prišiel aj najmladší princ v žobráckych šatách, ale panna ho hneď spoznala a padla mu okolo krku. Tí bezbožní bratia boli vtedy chytení a súdení a on sa oženil s krásnou pannou a zdedil celú ríšu. A ako sa mala úbohá líška? O nejaký čas išiel princ zase do lesa. Stretol líšku a tá mu povedala: „Teraz máš všetko, čo si si len mohol priať, ale moje trápenie nemá konca a nie je v mojej moci oslobodiť sa.“ A znova ho úpenlivo prosila, aby ju zastrelil, odsekol jej hlavu a labky. A tak to princ urobil a len čo sa to stalo, tá líška sa premenila na človeka a nebol to nik iný ako brat tej princeznej, ktorý bol konečne vyslobodený od kúzla, ktoré na ňom ležalo. A odvtedy žili všetci šťastne a spokojne až do konca svojich dní.