Bezruké dievča

Bol raz jeden mlynár a tomu sa nedarilo, upadal do čoraz väčšej a väčšej chudoby, až mu nezostalo nič okrem jeho mlyna a na dvore veľkej jablone. Raz išiel do lesa, aby doniesol nejaké drevo, keď tu k nemu pristúpil akýsi starý muž, ktorého ešte nikdy nevidel, a povedal:
„Čo sa tu trápiš zbieraním klestu, mlynár? Urobím z teba boháča, ak mi sľúbiš to, čo stojí na dvore tvojho mlyna.“
„To môže byť len tá jabloň,“ pomyslel si mlynár a povedal: „Áno,“ a upísal sa tomu cudziemu mužovi. Ten sa potom diabolsky zasmial a povedal:
„O tri roky prídem a to, čo mi patrí, si odvediem!“ a zmizol. Keď prišiel mlynár domov, vyšla mu žena v ústrety a povedala:
„Ach, muž môj, odkiaľ sa znenazdajky vzalo v našom dome to bohatstvo? Všetky truhlice a komody sú plné, bez toho, aby tam človek niečo nanosil, netuším, ako sa to mohlo stať.“ Mlynár odvetil:
„To pochádza od jedného cudzinca, ktorého som stretol v lese, ten mi tie obrovské poklady zaobstaral, len som mu za to musel sľúbiť a upísať to, čo stojí na našom dvore, budeme mu musieť dať našu jabloň.“
„Ach, muž môj!“ vykríkla žena zľaknuto. „To bol sám diabol! Nemal na mysli našu jabloň, ale našu dcérku, ktorá stojí na dvore a zametá.“
Mlynárova dcéra bola krásne a zbožné dievča, ktoré tie tri roky žilo v bázni Božej a bez hriechu. Keď uplynul stanovený čas a nastal deň, keď si ju mal diabol odviesť, tu sa čisto umyla a kriedou okolo seba nakreslila kruh. Čoskoro nato sa zjavil diabol, ale nemohol sa k nej priblížiť. Tu celý rozzúrený povedal mlynárovi:
„Odstráň z domu všetku vodu, aby sa zajtra nemohla umyť, lebo inak nad ňou nemám žiadnu moc.“ Mlynár sa bál, a tak to urobil. Na druhé ráno opäť prišiel diabol, ale dievča si svoje biele ruky umylo slzami, takže bolo opäť čisté. Tak sa k nej opäť nemohol ani priblížiť a nesmierne rozhnevaný povedal mlynárovi:
„Tie ruky jej odsekni, inak si zajtra odvediem teba!“ Tu sa mlynár vydesil a povedal:
„Ako by som mohol svojmu jedinému dieťaťu odseknúť ruky?!“ Ale diabol naňho zle dotieral a reval:
„Ak to neurobíš, budeš môj a do pekla odvediem teba!“ Z toho mal otec strach, a tak diablovi sľúbil, že ho poslúchne. Išiel k dcére a povedal:
„Moje dieťa, ak ti neodseknem ruky, tak ma diabol odvedie, ja sa bojím, tak som mu to sľúbil. Pomôž mi a odpusť, čoho strašného sa na tebe dopustím.“ Dcéra odvetila:
„Milý otec, urobte, čo chcete, som vaše dieťa.“ A položila pred otca svoje biele ruky a mlynár ich odsekol. Diabol prišiel po tretí raz, ale ona si tak dlho umývala krvavé pahýle slzami, až boli čisté, a diabol musel od nej upustiť, pretože stratil na ňu právo. Mlynár povedal dcére:
„Vďaka tebe som získal veľký majetok, moje dieťa, a za to ťa budem celý život opatrovať ako v bavlnke.“ Ale ona odvetila:
„Ja tu nezostanem, otec, odídem. To, čo potrebujem, mi dá každý milosrdný človek.“ A tak jej pahýle rúk priviazali na chrbát a ona sa s východom slnka vydala na cestu.
Putovala celý deň, až nastala noc a prišla ku kráľovskej záhrade. V jasnom mesačnom svetle videla, že záhrada je plná ovocných stromov, ale nemohla dovnútra, pretože okolo záhrady bola vodná priekopa. Po celodennom putovaní, keď nemala v ústach ani sústo, ju veľmi sužoval hlad, a tak si pomyslela:
„Keby som tak mohla dovnútra, zjedla by som niečo z toho ovocia. Takto tu zahyniem od hladu.“ Padla na kolená a vrúcne sa modlila k Pánu Bohu, keď tu sa pri nej zjavil anjel Pánov, mávol rukou nad vodou a priekopa bola v okamihu suchá a ona mohla prejsť na druhú stranu. Vošla do záhrady a anjel kráčal s ňou. Pristúpila k jednému krásnemu stromu a bola to hruška; aby utíšila hlad, začala jesť jednu hrušku priamo zo stromu, až ju celú zjedla. Celý čas ju pozoroval záhradník, ale pretože vedľa nej stál anjel, bál sa a myslel si, že je to nejaký duch, a tak sa na ňu neodvážil zavolať ani prehovoriť. Keď hrušku zjedla, a tak sa nasýtila, zmizla v húštine.
Kráľ, ktorému tá záhrada patrila, na druhý deň prišiel a ovocie prepočítaval a spoznal, že jedna hruška chýba, a tak sa pýtal záhradníka, prečo hruška neleží pod stromom a úplne zmizla. Záhradník odvetil:
„Predošlej noci vošiel do záhrady duch, nemal ruky a ústami tú hrušku jedol priamo zo stromu.“ Kráľ povedal:
„Ako by ten duch prešiel cez vodu? A kam sa podel, keď tú hrušku zjedol?“ Záhradník odvetil:
„Z nebies zostúpil snehobiely anjel a zastavil vodu, takže duch prešiel priekopu suchou nohou. A pretože tu bol anjel, tak som sa bál, že som nevydal ani hlások. Keď duch tú hrušku zjedol, zase odišiel preč.“ Kráľ povedal:
„Ak je to tak, ako vravíš, budem túto noc strážiť aj ja.“ Keď sa zotmelo, prišiel do záhrady a vzal so sebou jedného kňaza, aby s tým duchom prehovoril. Všetci traja sa posadili pod strom a dávali pozor, čo sa bude diať. Okolo polnoci vyšlo z krovia dievča a šlo rovno ku stromu a opäť začalo ústami jesť jednu hrušku; vedľa nej stál anjel v snehobielom rúchu. Tu k nim pristúpil kňaz a povedal:
„Prišla si z onoho sveta alebo z tohto? Si duch alebo človek?“ Dievča odvetilo:
„Nie som duch, som len úbohý a ľuďmi opustený človek, len Boh ma neopustil.“ Tu povedal kráľ:
„Ak si opustená celým svetom, ja ťa neopustím.“ A vzal ju na kráľovský zámok, a pretože bola taká krásna a zbožná, zo srdca si ju zamiloval, nechal jej vyrobiť strieborné ruky a vzal si ju za ženu.
Uplynul rok a kráľ musel vyraziť do vojny, svoju mladú ženu zveril do ochrany svojej matky a povedal:
„Keď na ňu príde ťažká hodinka, dobre sa o ňu staraj a hneď mi podaj správu.“ Kráľovnička porodila krásneho chlapčeka a kráľovná matka hneď napísala kráľovi, aby mu tú šťastnú novinu oznámila. Ale posol sa cestou posadil na brehu jedného potôčika, aby si odpočinul, a pretože bol tou dlhou cestou celý zmorený, zaspal. Tu sa tam zjavil diabol; aby zbožnej kráľovničke spôsobil nejaké trápenie, vymenil kráľovnin list za iný; v tom stálo, že priviedla na svet podvrhnutca. Keď kráľ list čítal, veľmi sa zľakol a zarmútil, ale napísal v odpovedi, že o kráľovnú majú do jeho návratu dobre pečovať. Keď sa posol s kráľovým listom vracal, odpočíval na tom istom mieste a opäť zaspal. Tu mu diabol do tašky vložil list, v ktorom stálo, že majú kráľovnú aj s dieťaťom zabiť. Stará kráľovná matka sa veľmi zľakla, keď ten list dostala, nemohla tomu uveriť, a preto napísala kráľovi ešte niekoľkokrát, ale odpoveď bola stále rovnaká, pretože diabol poslovi vždy podstrčil iný list, a v tom poslednom dokonca stálo, že mu má matka ako znamenie uschovať jazyk a oči mladej kráľovnej.
Stará kráľovná matka veľmi plakala, veď či môže preliať nevinnú krv! Nakoniec nechala v noci priviesť laň, aby jej vyrezali jazyk a oči. Potom dievčaťu povedala:
„Nemôžem ťa nechať zabiť, ako kráľ prikázal, ale dlhšie tu nemôžeš zostávať, vydaj sa s dieťaťom do širokého sveta a nikdy sa už nevracaj späť.“ Dieťa jej priviazala na chrbát a ona s uplakanými očami kráčala preč. Kráľovná prišla do jedného hlbokého čierneho lesa, kde klesla na kolená a obrátila sa k Bohu. Tu sa jej opäť zjavil onen anjel Pánov a zaviedol ju do chalúpky, na ktorej visel štít s nápisom:
„Tu je každý slobodný.“ Z chalúpky vyšla žena v snehobielych šatách a povedala:
„Vítam ťa, kráľovná,“ a zaviedla ju dovnútra. Tam jej odviazala chlapca z chrbta a priložila jej ho k prsiam, aby pil, a potom ho položila do krásne ustlanej postieľky. Dievča sa spýtalo:
„Odkiaľ vieš, že som kráľovná?“ Vedma odvetila:
„Som anjel zoslaný naším Pánom, aby zaopatril teba aj tvoje dieťa.“
V tom dome mladučká kráľovná bývala celých sedem rokov a bolo o ňu aj o chlapca dobre postarané a vďaka Božej Milosti jej aj opäť narástli odseknuté ruky. Medzitým sa kráľ vrátil z vojny domov a jeho prvé bolo, že chcel vidieť ženu a dieťa. Tu sa dala kráľovná matka horko plakať a povedala:
„Ty si naozaj zlý človek, čo si mi to napísal, aby som dve nevinné duše o život pripravila?!“ A ukázala mu všetky listy, ktoré diabol zamenil, a pokračovala:
„Ja som urobila, čo si prikázal.“ Ako dôkaz mu ukázala oči a jazyk. Tu sa dal kráľ nad svojou úbohou ženou a synčekom nariekať a plakať ešte srdcervúcejšie než kedysi sama kráľovná matka, ktorej sa ho nakoniec zželelo, a povedala mu:
„Upokoj sa, azda ešte žijú. Nechala som tajne zabiť laň a z nej pochádzajú tie dôkazy. Tvojej žene s dieťaťom priviazaným na chrbte som prikázala, aby sa vydala do širokého sveta a už sa sem nikdy nevracala, pretože by si sa nahneval.“ Kráľ povedal:
„Pôjdem aj na samý koniec sveta, pôjdem až tam, kde sa modré nebo dotýka zeme, nebudem jesť a nebudem piť, kým svoju milovanú ženu a dieťa nenájdem!“
Celých tých sedem rokov kráľ chodil svetom a hľadal vo všetkých škárach, skalných puklinách a jaskyniach, ale nenašiel nič, a tak si už myslel, že dávno zahynuli. V tom čase naozaj nič nepil, ani nejedol, ale náš Pán ho udržiaval pri živote. Konečne jedného dňa prišiel do čierneho hlbokého lesa a našiel tam chalúpku, na ktorej visel štít so slovami:
„Tu je každý slobodný.“ Tu vyšla von vedma, vzala ho za ruky a povedala mu:
„Vitaj, kráľu!“ a pýtala sa ho, prečo sem prišiel. Kráľ odvetil:
„Už skoro sedem rokov chodím svetom a hľadám svoju ženu a dieťa, ale nájsť ich nemôžem.“ Anjel mu ponúkol jedlo a pitie, ale on si z toho nevzal nič a chcel si len chvíľu odpočinúť. Uložil sa na spánok a cez tvár si položil šatku. Anjel šiel zatiaľ do izby, kde bola kráľovná so synčekom, ktorého nazývala Sedembolestný, a povedal jej:
„Vyjdi aj so svojím dieťaťom von, prišiel tvoj manžel.“ Tak šla k miestu, kde ležal kráľ, ktorému sa šatka zošmykla z tváre. Tu povedala:
„Sedembolestný, zdvihni šatku svojho otca a prikry mu opäť tvár.“ Dieťa šatku zdvihlo a prikrylo kráľovi tvár. Kráľ jej slová započul a nechal šatku z tváre spadnúť ešte raz. Tu sa chlapec rozhorčil a povedal:
„Milá matka, ako môžem prikrývať tvár svojmu otcovi, ja predsa na tomto svete žiadneho otca nemám! Môj otec je na nebesiach, sama si ma tú modlitbu učila! Môj otec je náš milý Pán, ako môžem poznať tohto tuláka? To nie je môj otec!“ Keď to kráľ počul, zdvihol sa a spýtal sa, kto sú. Dievča odvetilo:
„Ja som tvoja žena a to je tvoj syn Sedembolestný.“ Kráľ uvidel jej živé ruky a povedal:
„Moja žena mala strieborné ruky.“
„Z Milosti Božej mi moje ruky opäť narástli.“ A anjel išiel do izby a doniesol jej strieborné ruky a ukázal ich kráľovi. Tu kráľ konečne vedel naisto, že je to jeho milovaná žena a jeho dieťa, celý šťastný ich pobozkal a povedal:
„Zo srdca mi spadol ťažký kameň.“ Naposledy sa spoločne nasýtili Božím pokrmom a potom sa vydali domov k starej kráľovnej matke.
Na zámku zavládla obrovská radosť a kráľ s kráľovnou slávili ešte raz svadbu a odvtedy žili šťastne a spokojne až do konca svojich dní.