O zlatej rybke

Bol raz jeden rybár. Ten rybár bol chudobný. Býval so svojou ženou v malej chalúpke. Každý deň vyplával rybár na more a chytal ryby. Aj dnes vzal rybár siete a šiel k moru.
„Keď nič nechytíš, domov sa nevracaj!“ volala na rybára jeho žena. A tak rybár šiel.

Slnko svietilo a more bolo pokojné. Rybár hodil siete do mora a čakal. Čakal dlho. Až na poludnie sa v sieti zatrblietala malá rybka. Bola to zlatá rybka. Rybár ju vytiahol z vody a rybka vraví: „Dobrý deň, rybár. Ja som zlatá rybka. Som dcéra morského kráľa. Pusti ma späť do mora. Splním ti tri priania.“
„Si krásna, zlatá rybka,“ povedal rybár, „pustím ťa zase do mora.“ Rybár hodil zlatú rybku späť do mora a rybka odplávala preč.
Potom sa rybár vrátil domov. Rozprával žene o zlatej rybke.
„Ty hlupák!“ nadávala mu žena. „Rybka ti chcela splniť tri priania. Prečo si si niečo neželal? Si starý hlupák, muž! Choď späť k moru a zavolaj tú rybu. Povedz jej, že chceš nové necky na pranie.“

Rybár sa vrátil k moru. More bolo stále pokojné, a tak rybár zavolal:
„Zlatá rybka, kde si!?“
Ochvíľu sa na hladine objavila zlatá hlavička: „Volal si ma? Tu som. Čo si želáš, rybár?“ „Moja žena chce nové necky,“ povedal rybár.
Zlatá rybka mu odpovedala: „Bol si na mňa dobrý, rybár. Choď teraz domov. Nájdeš tam nové necky.“
Rybár poďakoval a ponáhľal sa domov. A naozaj. Doma už čakali nové necky. Boli veľké a krásne maľované. Ale žena vraví:
„Necky sú krásne, rybár. Ale ja chcem ešte nový dom! Vráť sa k moru a zaželaj si veľký dom.“

A tak sa rybár zase vrátil k moru.
„Rybka, rybička!“ volal.
„Tu som. Čo si želáš, rybár?“ spýtala sa rybka.
„Moja žena chce nový dom,“ povedal rybár. „Veľký dom.“
„Dobre,“ povedala rybka. „Bol si na mňa dobrý, rybár. Splním ti aj toto prianie.“

Rybár sa vracal domov a hovoril si:
„Žena bude mať veľkú radosť, že máme nový dom.“
Už videl novú strechu. A o chvíľu videl celý dom. Ale pred domom stála jeho žena a mračila sa: „Dom je krásny, rybár! Ale ja teraz chcem palác! A krásne šaty! A zlato a drahokamy!“

Nešťastný rybár sa vrátil k moru. Ale more už nebolo pokojné. Slnko nesvietilo a obloha bola tmavá. Rybár zavolal na rybku. Chvíľu čakal. Až po chvíli sa rybka objavila.
„Nehnevaj sa, zlatá rybka,“ povedal rybár. „Ale moja žena si teraz praje palác! A krásne šaty! A zlato a drahokamy!“
„Splním ti aj toto prianie,“ povedala rybka a bola preč. Rybár jej ani nepoďakoval. Vrátil sa domov. Namiesto domu stál veľký palác. Bol to nádherný palác! Hore na schodoch čakala rybárova žena. Mala krásne šaty, zlaté náušnice, prstene a náhrdelník z drahých kameňov.

Hneď volala na muža:
„Pozri sa na ten krásny palác, rybár! Vráť sa k moru! Povedz rybke, že chcem byť kráľovná!“ Rybár sa zľakol:
„Ale rybka sa bude hnevať. Už nám splnila tri priania. Neposielaj ma späť k moru, žena.“
„Si starý hlupák, rybár!“ hnevala sa žena.
„Hneď sa vráť k moru!“
A tak nešťastný rybár šiel. Kto chce stále viac, nebude mať nič. Na mori teraz bola búrka. Vietor fúkal a na oblohe svietili blesky.
„Zlatá rybka, kde si?!“ volal rybár.
Rybka priplávala k brehu.
„Moja žena chce byť kráľovná,“ povedal rybár.
Ale rybka nepovedala nič. Len sa zamračila a plávala preč. Rybár čakal na brehu mora. Ale zlatá rybka sa už nevrátila. Keď sa rybár vrátil domov, krásny palác bol preč. Stála tam zase len malá chalúpka. Pred chalúpkou stála žena a plakala.
„Neplač, žena,“ povedal rybár. „Chcela si stále viac a viac. Preto teraz nemáš nič.“
Rybár bol rád, že má zase svoju starú chalúpku. A čoskoro sa vybral zase na lov rýb. Ale zlatú rybku už nikdy nezazrel.