Gróf a biely jeleň

Ako si ho gróf zamiloval a o všetko ostatné sa starať prestal a ako ho vraj práve on o dušu pripravil

Tam, kde z Českého lesa vyteká rieka Radbuza, stojí na skalnatom ostrohu mesto a starobylý zámok Horšovský Týn. Keď sa tu po tridsaťročnej vojne usadil štajerský rod pánov z Trautmansdorfu a získal v českej krajine bohaté a výnosné úrady a ešte ďalší majetok, jeden z jeho pánov založil pri zámku veľký park s oborou. Gróf z Trautmansdorfu miloval nadovšetko lov. Nielenže rád zver strieľal, on ju aj choval. Zriadil novú bažantnicu a v horách pre diviačiu zver oboru. Bol však trochu čudák. Celý svoj život chodil v poľovníckom odeve a komnaty jeho zámku boli vyzdobené vzácnymi zbraňami, poľovníckymi nožmi, prachovnicami a všelijakými trofejami, ktoré každému hosťovi ukazoval.
„Keby nebolo mňa,“ vravieval gróf, „panské lesy by boli čoskoro spustošené a zver v nich vybitá. Všetko však potrebuje svoj čas, aby z toho človek mal úžitok.“ Gróf bol vdovec a s príbuznými sa neznášal. Vravieval o nich, že všetci čakajú iba na jeho smrť, aby si mohli medzi sebou rozdeliť majetok. S grófom sa nedalo o ničom inom rozprávať ako o zveri. Hostí vždy vodil za dažďa a nepohody do zámockého parku, kde dal vybudovať pekný pavilón s výhľadom. Odtiaľ im ukazoval srnce a jelene, ktoré sa voľne pásli na trávnatých lúkach.
„Vidíte ich? To sú moji najlepší priatelia. Nič odo mňa nechcú, pokojne sa pasú. Keď niektorého z nich trafím, ostatní mi to nemajú ani za zlé.“
Mladí baróni sa potajomky svojmu strýkovi posmievali, že sa raz z tých svojich jeleňov a srncov určite zblázni. Barónky bývali slušnejšie, nahlas vzdychali nad každým jeleňom a pánovi strýkovi radi vychvaľovali jeho obľúbencov. On im však aj tak neveril, a keď ich vyprevadil zo zámku, zvolával k sebe svojho starého a verného komorníka. Ten to s pánom grófom myslel vždy najlepšie.
„Tak to máme, Johan, na nejaký ten čas zase odbavené. Moje neterky majú poriadne premočené črievičky a zašpinené sukne a synovci budú mať o čom rozprávať o bláznivom strýkovi. Myslím, že sa tu nik z nich tak skoro neukáže.“
A mal pravdu. Dlhý čas chodili do Horšovského Týna iba listy so správami, kto sa kedy narodil, umrel alebo oženil, a gróf ich hádzal napoly neprečítané do starej truhlice. Už ich tam bola pekná kopa.
Až raz sa so starým grófom stala veľká zmena. Odkiaľsi dal priviezť bieleho jeleňa. Bol to statný a vzácny kus. Poľovníci s ním mali veľa práce, kým ho zložili z voza a dali do ohradeného výbehu. Potom k nemu nikto nesmel, iba sám gróf ho chodil kŕmiť a staral sa oň. V tom čase ani na hony nechodil a zo zámku nevychádzal. Celé dni trávil pri bielom jeleňovi. Len komorníkovi sa občas zveril: „Johan! Ten biely jeleň je taký vzácny kus, že by mi ho aj sám cisár mohol závidieť. A aké má múdre oči, len prehovoriť. Ja mu rozumiem.“
Komorník Johan vždy trpezlivo svojho pána vypočul. Bol už od neho zvyknutý na všeličo. Slúžil u grófa od mladých rokov a prežil s ním mnoho dobrého i zlého. A keď sa medzi panskou čeľaďou začalo rozprávať o bielom jeleňovi, vždy sa zdvihol a odišiel. Ľudia si totiž hovorili, že je v ňom zakliata duša jeho milosti grófa. Po istom čase si jeleň zvykol na svoje zajatie a prichádzal ku grófovi sám po kôrku chleba alebo štipku tabaku. A tak sa jedného dňa gróf rozhodol, že bieleho jeleňa pustí voľne do obory. Keď mu vo výbehu otvoril vráta, dlho trvalo, kým z nich jeleň vyšiel. Len čo však pocítil, že je voľný, rozbehol sa a zmizol medzi stromami. Gróf sa spokojne usmial.
„Však Ty sa ešte vrátiš,“ a sám išiel pomaly k zámku.
Toho dňa rozkázal, aby psov zo zámockého príkopu odviedli inam a neplašili zver. Potom sa gróf zavrel vo svojej komnate a do večera nevyšiel. Komorník Johan niekoľkokrát klopal na dvere, ale pán sa neozval. Už sa bál, že sa grófovi niečo prihodilo, a chcel volať o pomoc. Tu sa zrazu dvere pred ním otvorili a gróf sa spýtal:
„Čo sa deje, Johan?“
„Jeho Milosť pán gróf, už je dávno čas na večeru! Mám ju dať niesť do salónu?“ spýtal sa komorník roztraseným hlasom.
„Nie! Daj ju priniesť sem!“ rozkázal gróf a pristúpil k oknu.
Vonku sa zmrákalo, ale ešte bolo možné rozoznať kríky a stromy. Večera bola už dávno na stole, gróf oň nemal záujem. Zrazu stŕpol, kývol na Johana, aby pristúpil bližšie, a ukázal mu oknom do parku. Za psím príkopom pod vysokou jedľou sa mihol biely tieň, ale čoskoro zmizol. Potom sa zase objavil a zastal oproti zámockým oknám. Nebol to nik iný ako biely jeleň.
„Vidíš, Johan! Predsa za mnou prišiel a hľadá ma!“ povedal gróf a komorník sa prežehnal, pretože ten biely jeleň strašil jeho pána aj v noci. Vtom jeleň ťahavo zatrúbil, zmizol medzi stromami a už sa neobjavil.
Druhý deň nadránom zašiel gróf do jeleňacieho výbehu, nasypal tam ovsa a do žľabov dal dobrého sena. Potom chvíľu postál, ale keď sa biely jeleň neukázal, vrátil sa zase do zámku.
Od tej doby, čo bol jeleň v obore, poľovníci museli starostlivo zatvárať vráta, aby to vzácne zviera nevybehlo a nestratilo sa.
Raz išla oborou zámocká slúžka a cestou stretla bieleho jeleňa. Ten sa za ňou rozbehol a ona mala čo robiť, aby mu ušla. Keď sa to gróf dozvedel, veľmi sa hneval. Potom vydal prísny zákaz, že nikto nesmie do zámockého parku ani do obory.
Veľa sa toho nahovorilo okolo starého grófa a jeleňa. Všetci však verili, že odkedy sa objavil biely jeleň v zámockej obore, gróf pomaly schádza. On tiež celé dni presedel pri okne vo svojej komnate a čakal, či sa jeleň neobjaví. Nič viac ho nezaujímalo, nikam nechodil, neprijímal hostí.
„Ten biely jeleň berie nášmu milostpánovi všetku silu,“ tvrdila v kuchyni stará Háta, ktorá sa vyznala v kúzlach a čarovaní. „Keby ho dal utratiť, sám toho jeleňa neprežije.“
Johanovi bolo ľúto grófa, ale neodvážil sa ho varovať. Trpezlivo slúžil pánovi a videl, ako mu valom ubúda síl. Gróf čoskoro nemohol vyjsť ani do parku a Johan ho vozil na kolieskovom kresle až k bráničke, ale ďalej nesmel. Odtiaľ sa gróf pozeral, či medzi stromami niekde nezazrie bieleho jeleňa.
Čoskoro sa o chorobe starého grófa dozvedelo príbuzenstvo a jeden cez druhého chodil do Horšovského Týna. Všetci ho chceli potešiť, ale gróf nikoho z nich neprijal. Len im odkazoval po starom komorníkovi, že majú na návštevu ešte času dosť, až bude ležať v zámockej kaplnke s podviazanou bradou v truhle. „Však sa dočkajú môjho dedičstva,“ smial sa zlomyseľne gróf. „Len musia mať trochu trpezlivosti.“ Potom sa zase pozeral otvoreným oknom do zámockého parku.
Biely jeleň chodil pod zámocké okno každého večera. Keď mal gróf ešte dosť síl, vždy mu hádzal kúsok chleba. Jeleň ho pozbieral v tráve a potom odbehol. Potom gróf prikázal Johanovi, aby hádzal chlieb jeleňovi on. Ale Johan mal zlú mieru, alebo sa mu tak triasla ruka, a jeleň nedostal žiadny chlieb, pretože jeho kúsky padali do hlbokého príkopu.
Jedného dňa sa grófovi urobilo veľmi zle a všetci mysleli, že večera už nedožije. Doktor mu púšťal žilou, ale nič to nepomohlo. Keď sa gróf prebral a spamätal z mdloby, najprv zavolal k sebe starého Johana, potom všetkých ostatných aj s doktorom vyhnal.
„Ty mi, Johan, musíš dosluhovať až do smrti! Preto som na Teba pamätal aj vo svojom závete a dedičia Ti musia vyplatiť slušnú sumu.“
Starý Johan bol dojatý až k plaču. Pri posteli stál so sklonenou hlavou a stále len grófovi ďakoval. Ten však hovoril rozvážne:
„Teraz ma, Johan, dobre počúvaj! Chcem, aby si mi preukázal poslednú službu. Pritiahni moju posteľ k oknu, aby som videl, keď príde podvečer biely jeleň.“
„Jeho Milosť pán gróf, veď si len ublížite,“ nariekal Johan a upravoval grófovi pod hlavou perinky z páperia. „Ja sa sám budem pozerať a potom Milosti poviem, keď príde,“ ponúkal sa, ale gróf trval na svojom.
„Len urob, ako som Ti prikázal. A dobre ma podlož perinami! Potom mi ešte prinesieš tie dve guľovnice, čo visia v zelenej komnate medzi oknami. Daj pozor, obe sú nabité!“
Komorník bol z toho vydesený, ale poctivo urobil všetko, o čo ho gróf požiadal. Keď sa potom šerilo, otvoril okno dokorán a stál vedľa grófovej postele ako na stráži. Gróf ťažko dýchal a oči mu žiarili horúčkou. V trasúcich sa rukách pevne držal guľovnicu, ktorú mu Johan musel oprieť o okenný rám. Celý ten čas bolo v komnate ticho. Večer už bol-nebol, a jeleň stále neprichádzal. Starému Johanovi sa už robili pred očami mžitky a čoskoro nevidel nič iné ako tmavé stromovie. Gróf sa však trpezlivo pozeral a dočkal sa.
Keď sa riadne zotmelo, objavil sa náhle medzi stromami biely jeleň. Jeho mohutné parožie sa niekoľkokrát sklonilo, keď oňuchával okolo seba zem. Potom pomalým rozvážnym krokom vyšiel až na samý okraj zámockého príkopu a otočil hlavu k zámockým oknám. Vtom gróf stisol kohútik a ozvala sa rana, za ňou potom druhá. Jeleň stŕpol, potom vyrazil, ale po niekoľkých skokoch padol ako podťatý. „Jeho Milosť pán gróf, to bola rana!“ ozval sa Johan, ktorý už v tom šere nič nevidel, len počul.
Keď mu gróf neodpovedal, rýchlo rozsvietil lampu na stole, aby sa pozrel na pána. Ten kŕčovito držal v rukách guľovnicu, ale už nedýchal. Johan rýchlo bežal po doktora, ktorý popíjal víno v hostinskej izbe, a cestou mu všetko povedal, aj to, že gróf už asi nežije.
Druhý deň našli poľovníci v zámockom parku zastreleného bieleho jeleňa a stará Háta všetkým rozprávala:
„Ja som to dobre vedela, že pánova duša bola zakliata v tom jeleňovi. A keby ho bol milostpán netrafil, ani by nemohol umrieť.“
Keď grófa uložili s podviazanou bradou v zámockej kaplnke do truhly, zišli sa v Horšovskom Týne všetci príbuzní a nahlas nariekali nad nebohým. Len starý Johan chodil ako telo bez duše a nebolo s ním žiadnej reči. Závet bol otvorený a on dostal vyplatený pekný podiel v zlate, ale dlho sa z neho netešil. Čoskoro nato umrel a pochovali ho v jednom rohu starého cintorína. Nebolo nikoho, kto by pre neho plakal, len stará Háta zaslzila a povedala:
„Bol to taký starý blázon ako náš milostpán. Nech mu je zem ľahká, už dávno si zaslúžil pokoj.“
Starý gróf Trautmansdorf dosiaľ leží v rodinnej hrobke kostolíka U svätej Anny na Vršku a občas sa objavuje v zámockých komnatách jeho duch. Bieleho jeleňa však už nikdy nikto nevidel.