O dráčikovi Rošťáčkovi

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno celkom maličké kráľovstvo. To kráľovstvo bolo také maličké, že sa don len-len zmestilo pár dedín s poľami a lúkami. A aby si pán kráľ s pani kráľovnou nepripadali takisto maličkí, postavili si uprostred svojho panstva krásny veľký zámok s vysokánskou vežou, z ktorej mohli vidieť do každého kútika svojho kráľovstva. Stále im to však bolo málo, a tak rozmýšľali, čo zvláštne a jedinečné by si ešte mohli zaobstarať.

Jedného dňa prišla za kráľovskou mamičkou a kráľovským ocinom ich malá dcérka Alenka a prosila ich, či by mohla mať nejaké domáce zvieratko. Ale že by to malo byť nejaké veľké, preeeveľké zvieratko. A že by malo mať veľké zuby a pazúry a mohlo by napríklad chrliť oheň alebo také niečo, pretože sa jej vraj jej kamarátky princezné zo susedných kráľovstiev smejú, z akého je maličkého kráľovstva. A s tým veľkým zvieratkom by si vraj na ňu netrúfli. Kráľovskí rodičia len krútili hlavami sem a tam. Vtom sa však do toho vložil kráľovský radca a že by možno o nejakom takom domácom miláčikovi vedel. Že vraj, pokiaľ je mu známe, okolité kráľovstvá nič podobné nevlastnia, a že by to na tunajšie pomery mohla byť skutočná rarita, ktorú by im kdekto závidel. A keď kráľovská rodina chcela vedieť, o čo ide, prezradil im radca dôverne, že to zviera je také veľké, že preň budú musieť vybudovať park so vzletovou a pristávacou dráhou, s jazerom, v ktorom sa bude môcť to zvieratko kúpať, a hlavne s veľkou jaskyňou.

„Snáď nemyslíte na draka!“ zhrozila sa kráľovná. Ale pán radca hneď začal kráľovnej vysvetľovať, že draci už dávno nie sú tým, čím bývali. Princezné že už vôbec nežerú. Naopak, vyvinuli sa na celkom milý a civilizovaný druh. Chodia vraj do školy, kde sa učia nielen slušnému správaniu, ale aj čítať a písať. Len s počtami si nevedia rady, najmä viachlavým šarkanom sa pri pokuse spočítať si, koľko vlastne majú hláv, pomotajú všetky hlavy dokopy a je potom veľmi ťažké ich rozmotať.

„Mimochodom,“ pridal ešte radca, „počul som, že cisár z ríše zapadajúceho slnka chová vo svojich záhradách sedemhlavého šarkana, pochopiteľne so vzácnym rodokmeňom, ktorý priviedol na svet sedem dráčikov, z ktorých jeden je ešte na predaj. A len si predstavte, za veľmi výhodnú cenu!“

„Ja chcem toho dráčika!“ zvolala princezná a bolo rozhodnuté.

Vyslali teda radcu do krajiny zapadajúceho slnka. Cesta tam trvá takmer celý rok, zato spiatočná cesta na drakovi netrvá ani pol dňa. V kráľovstve zatiaľ vybrali na stavbu parku lúky, ktorými pretekal potôčik. Pre istotu tu založili jazerá dve, jedno veľké na kúpanie a jedno malé na čľapkanie, keďže nevedeli, či drak radšej pláva alebo čľapká. Dokonca mu postavili aj menší vodopád ako šmykľavku. Veľké lúky, odkiaľ mohol drak kedykoľvek vzlietnuť alebo pristáť, lemovali novovysadené stromy a kríky. Len s tou jaskyňou mali veľké problémy. Skala tu síce bola, ale bolo treba do nej jaskyňu najprv vyhĺbiť.

Keď pán radca priletel na drakovi, bolo už všetko vrátane veľkolepej kráľovskej hostiny prichystané. Čierny tieň niekoľkokrát obletel zámocký park a potom sa prudko spustil dolu. Princezná Alenka pred pozvanými hosťami z okolitých kráľovstiev hrdo vyhlásila, že toto je teraz jej nový domáci miláčik. Ako veľmi sa však mýlila. Radca zabudol alebo možno nechcel kráľovskej rodine povedať, že tento dráčik sa zo všetkých siedmich vajec vyliahol ako prvý, a práve takíto dráčikovia bývajú obdarení neutíchajúcou energiou, neposlušnosťou a až nebezpečnou vynaliezavosťou.

„Náš dráčik Rošťáček,“ ako ho volala jeho mamička, sedemhlavý šarkan, nadovšetko miloval výčiny a lumpačiny.

A tak sa pri prílete do svojho nového domova dráčik Rošťáček rozhodol, že miestnych pozdraví po svojom. Veľkou rýchlosťou letel hostine v ústrety, tesne nad slávnostnou tabuľou hrozivo zamával krídlami a vychrlil oheň, takže z krásne prichystaných stolov bola naraz veľká spúšť. Dámy začali jačať a páni si zbierali zo zeme odfúknuté klobúky. Hostia sa postupne začali vytrácať a pán kráľ sa prvýkrát zamyslel nad tým, prečo sa práve tento drak dal zohnať tak lacno.

Nebola to však zďaleka posledná vylomenina, ktorú drak vyviedol. Namiesto pozdravu vyprskol svojim novým opatrovateľom do tváre, že ak si myslia, že bude bývať v niečom takom predpotopnom, ako je dračia jaskyňa, fuj fujtajbl, tak na to nech láskavo zabudnú. On že je zvyknutý spávať na nádvorí zámku a nech mu tam pekne rýchlo pripravia pelech z toho najjemnejšieho a najvoňavejšieho sena. Na jedenie že mu tam môžu priviezť vozík jahôd so zmrzlinou, že ho po chrlení ohňa vždy tak trochu páli v krku a že sa ide po dlhom lete osviežiť do toho rybníka, čo mu pripravili na kúpanie.

A tak začali mať v našom maličkom kráľovstve naozaj veľké starosti. A to ešte netušili, ako to má Rošťáček so zaspávaním. Zatiaľ čo už všetci obyvatelia zámku chceli dávno spať, drak sa na nádvorí zámku neustále prevaľoval, volal na sluhov, aby mu doniesli niečo na pitie, potom zase niečo na jedenie, a keď už nevedel čo, naháňal myši, čím vyluzoval príšerné škrabanie. Predstavte si, aké to boli strašné zvuky, keď škriabal svojimi nechtami o kamennú dlažbu!

„Ja som to vedel od začiatku, že s tým drakom nie je niečo v poriadku,“ rozčuľoval sa po pár dňoch pán kráľ, „čo vás to sem prinieslo, pán radca, veď niečo také nevychované, rozmaznané a zlobivé som ešte nevidel.“ A pán radca musel s pravdou von, že toto je prvý dráčik zo siedmich a ten vraj potrebuje špeciálny prístup. Keď sa však nájde niekto, kto dráčika skrotí, toho potom už bude poslúchať navždy. Tak skúšali k Rošťáčkovi pristupovať všelijakými možnými spôsobmi, ale ten nikoho neposlúchal a vystrájal čoraz väčšie neplechy. Jaskyňu, ktorú mu dali urobiť, museli odstreliť, pretože zakaždým, keď šiel dráčik okolo, chrlil strašlivý oheň, až sa báli, že podpáli celé kráľovstvo.

Princezná bola veľmi smutná z toho, že sa s dráčikom nedá hrať. Tak napríklad, keď sa s ním chcela ísť kúpať do jazierka pred zámkom, drak tak strašne špliechal vodu, až v ňom nezostala žiadna, čo mu však nevadilo a veselo sa čľapkal ďalej v blate, takže nakoniec ozdobil zámok a jeho okolie veľkými hnedými škvrnami. Celé kráľovstvo sa doslova desilo toho, s čím zase Rošťáček príde. A tak dal pán kráľ vyhlásiť, že kto dráčika skrotí, ten dostane pol kráľovstva. To viete, kráľovstvo to síce nebolo nijako veľké, ale zato bolo také pekné a malebné, takže sa prihlásilo množstvo chudobných i bohatých, múdrych i hlúpych, miestnych aj cudzincov z ďalekých krajín. Ale nikoho drak neposlúchal.

Raz skúsil šťastie aj Tonda z dediny pod zámkom. Priniesol so sebou knižku plnú rozprávok, vrece zrnín so zeleninou, ktorú jeho dobytok nezjedol, a samozrejme aj dobrú náladu. Ako prvé sa draka spýtal, kedy naposledy lietal. Drak sa zamyslel a potom vyhlásil, že si už ani nepamätá. „No jasné, veď ťa ani nenechajú poriadne vyletieť, čo?“ zamrkal Tonda šibalsky na Rošťáčka, vyliezol mu za krk a už leteli. Celý deň po nich nebolo ani vidu ani slychu, až podvečer sa vrátili do parku. Drak na Tondu zakňučal, že to bol síce úúúžasný výlet, ale že mu akosi škvŕka v bruchu. A Tonda mu sľúbil večeru, akú ešte nevidel, že sa však musí najprv ísť pekne slušne umyť. A drak, svet sa čuduj, išiel a ani pri jeho kúpaní nebolo potrebné žiadne protipovodňové opatrenie. Potom sa pricapkal k Tondovi, ten mu do koryta nasypal obsah vreca, drak ho spokojne schrúmal a Tonda ho odviedol do pelechu na nádvorí zámku. Tam mu prečítal jednu rozprávku, dráčika pohladkal, zaželal mu dobrú noc a išli spať. Ráno si zaželali dobrý deň a drak dostal vrece ovocia, ktoré pre neho v zámockej kuchyni pripravili. Za odmenu pomohol drak kuchárom založiť oheň a fŕŕŕŕ do sveta. Tak to išlo deň za dňom, dráčik sa naučil za všetko, čo dostal, odvďačiť sa protislužbou, takže sa stal v kráľovstve celkom užitočným. Navyše sa k Tondovi a drakovi pridala aj princezná a sprevádzala ich na každom kroku.

A keď pán kráľ s pani kráľovnou videli, ako si spolu Tonda s Alenkou pekne rozumejú a ako sa začal dráčik Rošťáček správať vzorne, dostal Tonda k polovici kráľovstva ešte navyše princeznú za ženu.