Blcha a voš - Bratia Grimmovci

Žila-bola jedna voš a pretože jednému je smutno na zúfanie, bývala s ňou jedna blcha. Aby tej radosti nebolo málo, varievali si tie dve vo vajcovej škrupine pivo.

Jedného dňa zasa varili, ale netrpezlivá voš sa okolo škrupiny ochomýtala tak nešťastne, že spadla dovnútra a škaredo sa popálila. Na to sa blcha nemohla pozerať a dala sa do takého hlasného nárekovania a lamentovania, až to bolo dvierkam priveľa, a tak sa opýtali: „Prečo tak nariekaš a lamentuješ, blcha?“ „Pretože sa voš zle popálila.“ To dvierka zarmútilo, a tak začali strašne vŕzgať.

Metlička, ktorá driemala v kúte, sa prebrala a opýtala sa: „Jemináčik, dvierka, prečo tak vŕzgate?“ „Ako nemáme vŕzgať? Voš sa zle popálila a blcha plače a narieka.“ To metličku privialo k takému smutnému zametaniu, až z toho jednému srdce svieralo.

Šiel popri tom práve vozík a pýtal sa: „Metlička, prečo zametáš tak smutne a zronene, jednému z toho srdce svieralo!?“ „A ako by som mala zametať, keď sa voš tak zle popálila, až z toho blcha plače a narieka a dvierka vŕzgajú od smútku?“ Ďalej teda šiel aj vozík so žiaľom.

Cestou stretol hnojiskátko a to sa opýtalo: „Vozík, prečo ideš so žiaľom?“ „Prečo by som nemal ísť so žiaľom, keď sa voš tak zle popálila, až z toho blcha plače a narieka, dvierka vŕzgajú od smútku a metlička smutne zametá?“ Toto všeobecné smútenie dojalo hnojiskátko tak, že vzplanulo jasným plameňom.

Vedľa rástol stromček a pýtal sa: „Hnojiskátko, ako to, že horíš jasným plameňom?“ „Prečo by som nemalo horieť jasným plameňom, keď sa voš tak zle popálila, až z toho blcha plače a narieka, dvierka vŕzgajú od smútku, metlička smutne zametá a vozík chodí so žiaľom?“ To bol naozaj smutný príbeh, z ktorého sa stromček začal triasť, až mu poopadávali všetky lístky.

Videla to jedna slúžka, čo išla okolo s džbánikom na vodu, a pýtala sa: „Stromček, prečo sa trasieš tak, až ti poopadávali listy?“ „Prečo by som sa nemal triasť, keď sa voš tak zle popálila, až z toho blcha plače a narieka, dvierka vŕzgajú od smútku, metlička smutne zametá, vozík chodí so žiaľom a hnojiskátko horí jasným plameňom?“ Tu slúžka samým dojatím pustila svoj džbánik a ten sa rozletel na tisíc črepov.

I opýtala sa studňa, z ktorej vyvierala voda: „Slúžka, ako to prišlo, že si rozbila svoj džbánik?“ „Prečo by som nemala rozbiť džbánik, keď sa voš tak zle popálila, až z toho blcha plače a narieka, dvierka vŕzgajú od smútku, metlička smutne zametá, vozík chodí so žiaľom, hnojiskátko horí jasným plameňom a stromček sa trasie, až mu poopadávali listy?“ „Ach tak?“ povzdychla si studňa: „Tak to ja sa od samého žiaľu vylejem.“ A bolo to!

Všetok ten smútok a žiaľ zaplavila veľká voda, utopili sa v nej všetci; slúžka so stromčekom, hnojiskátko s vozíkom, metlička s dvierkami; a nakoniec aj voš s blchou.