O Kocúrovi v čižmách

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden veľmi chudobný mlynár, ktorý mal troch synov. Starší dvaja boli lenivci, zatiaľ čo ten najmladší bol veľmi pracovitý. Keď mlynár zomrel, zanechal svojim synom ako dedičstvo mlyn, osla a kocúra.

Najstarší syn si vzal mlyn, prostredný dostal osla a na najmladšieho ostal kocúr, ktorého zachránil, keď ho chceli bratia utopiť.

Starší bratia rýchlo predali mlyn a osla a peniaze okamžite minuli, zatiaľ čo najmladší nevedel, čo má robiť.

„Čo so mnou bude? Všetko, čo mám, je tento kocúr!“ vravel si.

Jeho myšlienky prerušili slová, ktoré mládenca prekvapili: „Neboj sa, môj dobrý priateľu. Mnohonásobne ti vrátim to, čo si pre mňa urobil.“

„Nemusíš urobiť nič viac, len mi dať vrece a pár čižiem a ja dosiahnem, že budeš najšťastnejší zo všetkých ľudí.“

„Mám peniaze práve len na to, aby som ti kúpil vrece a pár čižiem,“ súhlasil chlapec.

Keď kocúr obul nové čižmy, mládenec mu veselo povedal: „Od tejto chvíle ti budem hovoriť Kocúr v čižmách.“

Kocúr sa s úklonom rozlúčil a vydal sa s vrecom na chrbte k lesu. Z vreca urobil pascu, schoval sa a čakal. Onedlho do pasce chytil zvedavého králika. Schmatol ho a odniesol na zámok kráľovi. „Tento výborný králik je darček pre Vaše Veličenstvo od môjho pána, markíza z Karabasu,“ oznámil kocúr. „Nikdy som o žiadnom markízovi z Karabasu nepočul, ale králik je moje obľúbené jedlo,“ čudoval sa kráľ. Nasledujúceho dňa chytil kocúr dve prepelice a tiež ich odniesol na zámok. „Nesiem vám tieto chutné prepelice od svojho pána, markíza z Karabasu.“ „Mám z nich naozaj radosť,“ prijal darček kráľ. „Poďakuj za mňa markízovi z Karabasu.“ Kocúr aj naďalej nosil na zámok darčeky od markíza z Karabasu.

Jedného dňa navrhol kocúr svojmu pánovi, že by sa mohli ísť okúpať do rieky. Tam mu povedal: „Odteraz bude navždy tvoje meno markíz z Karabasu. Prosím, vyzleč sa a skoč do rieky.“ Pán nevedel, čo ho čaká, ale dôveroval svojmu priateľovi a urobil, čo chcel.

Kocúr začal kričať z plných síl: „Pomoc! Pomoc! Môj pán, markíz z Karabasu, sa topí! Pomoc! Zachráňte ho!“

Presne v tú chvíľu popri tom išiel v koči kráľ so svojou dcérou, keď začuli kocúra, ako nariekal. „Rýchlo, zachráňte markíza z Karabasu, ktorý bol ku mne vždy taký milý,“ prikázal kráľ. Keď lokaji vytiahli mládenca z vody, zašepkal kocúr: „Môj pán prišiel o šaty.“ Kráľ prikázal, aby mu dali šaty hodné markíza. Keď kráľova dcéra uvidela takého pekného a elegantne oblečeného muža, okamžite sa don zaľúbila.

Kráľ pozval falošného markíza, aby si k nim prisadol do koča. „Bolo by nám cťou, keby Vaše Veličenstvo navštívilo zámok markíza z Karabasu,“ pozval ho Kocúr v čižmách. Kráľ pozvanie prijal a kocúr vyrazil napred pred sprievodom. A všetkým dedinčanom, ktorých cestou stretol, hovoril: „Dobrí ľudia, po tejto ceste pôjde kráľ. Keby sa vás pýtal, komu patrí táto pôda, musíte mu povedať, že patrí markízovi z Karabasu. Ak to neurobíte, dá vám kráľ odseknúť hlavu.“

O kúsok ďalej stretol pastiera a tomu prikázal to isté. Kráľ prišiel o chvíľu neskôr a hovorí: „Povedz mi, komu patria takéto ovce?“ „Markízovi z Karabasu, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal pastier.

„Ten markíz musí byť naozaj bohatý a mocný človek,“ vravel si kráľ s potešením. Markíz z Karabasu, pochopiteľne, nemal ani poňatia o tom, čo sa deje.

Medzitým kocúr v čižmách dobehol na hrad strašného obra, ktorého sa bál celý kraj. Ten bol skutočným pánom celej tej zeme, po ktorej išli. Kocúr predviedol obrovi hlboký úklon. „Cítim sa veľmi potešený, že stojím pred človekom, ktorý je najmocnejší na celom svete. Dôvod, prečo som tu, je ten, že vás chcem varovať pred tým, čo sa hovorí,“ povedal obrovi. „Čo sa to o mne hovorí?“ spýtal sa obor. „Hovorí sa, že ste dosť starý na to, aby ste používali svoje kúzla,“ povedal kocúr. To obra rozzúrilo. „Počul som, že sa dokážete premeniť na leva. Ešte to dokážete?“ spýtal sa kocúr. „Posúď to sám,“ povedal obor a okamžite sa premenil na divokého leva, ktorý zareval na dve dlane od kocúra. Kocúr sa triasol strachom, ale pozbieral sa a povedal: „Počul som aj to, že sa dokážete premeniť na niečo také nepatrné, ako je myš. A tomu som nechcel veriť, pretože ste taký veľký a mocný.“ „To že by nebolo možné?“ zareval obor. „Premeniť sa na myš je to najľahšie na svete.“ V tú chvíľu pískala pred kocúrom myš. Bez meškania po nej kocúr skočil a zhltol ju ako malinu. A to bol koniec obra.

V tú chvíľu vošiel do brány koč. Kocúr v čižmách sa ponáhľal, aby privítal hostí. „Vitajte, Veličenstvo, na zámku markíza z Karabasu. Poďte ďalej do nášho skromného obydlia.“ „Takže,“ povedal kráľ, „je tvoj aj tento krásny hrad, markíz?“ „Nikdy som nebola na takom luxusnom mieste,“ vydýchla princezná s otvorenými ústami.

Kráľ, ktorý si nemohol priať pre svoju dcéru nič lepšie, rýchlo povedal markízovi z Karabasu: „Bolo by mi cťou ponúknuť ti ruku svojej dcéry, aby sa náš zväzok navždy upevnil.“ „Veď či ja spím?“ čudoval sa mladý mlynár, ale rýchlo odpovedal: „Je mi veľkou cťou ju prijať.“

O pár dní sa slávila svadba. Kocúr v čižmách splnil, čo sľúbil. Markíz z Karabasu sa mu odvďačil svojou priazňou a nechal si ho po svojom boku a tak žili už navždy šťastne.