Lesná panna

Ako svojou krásou každého očarila a ako sa menila na bielu laň, až sa jednému rytierovi podarilo ju uniesť, ale v láske nemal žiadne šťastie

Nad riekou Střelou na vysokom kopci stoja ruiny žlutického hradu, prvého z troch, ktoré boli v Žluticiach a patrili žlutickým pánom. Kedysi v dávnych dobách v ňom býval jeden rytier, ktorý nadovšetko miloval lov. Pre túto záľubu obetoval všetko a celé dni sa túlal len po lesoch. O majetky sa staral purkrabia a on mu plne dôveroval.
„Ty si tu bez mňa dobre poradíš, milý purkrabia. Darmo by som Ti len prekážal,“ lúčil sa rytier, keď vyrážal z hradu na lov.
„Môj pane, daj však na seba pozor! Ľudia mi priniesli zvesť, že sa po lesoch túla biela laň, ktorá vraj každého lovca zvedie z cesty do mokradí. V tom sú iste nejaké čary. Preto vezmi so sebou na lov aspoň pár svojich ľudí, aby Ti boli nápomocní v čase potreby.“
Hneď ako rytier započul o bielej lani, musel mu purkrabia ešte raz všetko povedať, potom povedal rozhodne:
„Neboj sa, tú laň ulovím a bude po čaroch. Večer ma čakajte s bohatou večerou, ja Vám potom poviem, ako som pochodil.“
Rytier sadol na koňa, potom vyšiel z hradu a ako vietor sa hnal po starej ceste do lesov. Pol dňa pretrmácal sem a tam, ale bielu laň nikde nezazrel. Bol z toho už mrzutý, keď okolo poludnia zišiel dolu k rieke, aby sa opláchol studenou vodou. Slnko sa v nej zrkadlilo a zlatilo, až mu zrak prechádzal. Sotva namočil ruky vo vode, neďaleko v húštine zapraskalo a z mladiny vyšla na breh laň biela ako napadnutý sneh. Rytier sa na ňu nemohol vynadívať, aká bola krásna. Sotva však siahol po kuši, laň zavetrila nebezpečenstvo a skočila späť do lesa. Rytier hneď sadol na koňa a hnal sa za ňou. Na jednej čistine ju zazrel, ale skôr než po nej mohol vystreliť, zase mu zmizla. Tak sa za ňou naháňal niekoľko hodín a už ani nevedel, či je to sen alebo skutočnosť. „Akoby ma ten biely prízrak omámil,“ nariekal rytier. „Stále ho tuším pred sebou, ale nemôžem ho dostihnúť. Ja tú laň musím dnes dostať.“
A znovu sa rozbehol tam, kde mu zmizla. Ešte niekoľkokrát ju zazrel, ale nedostihol. Až k večeru padol od únavy neďaleko lesnej tône. Ako sa oprel o strom, zaspal hlbokým spánkom. Kôň sa neďaleko pásol na mladej tráve a rytierovi sa sníval čudný sen. Keď dohonil laň a chcel po nej vystreliť, premenila sa na krásnu pannu. Vtom sa prebudil a pretrel si oči.
„Taký krásny sen a ja ho ani nedosnívam,“ povzdychol si nahlas, ale nad sebou započul ľúbezný dievčenský hlas.
„To nebol sen, rytiere! Takmer by si ma bol dohonil, ale ja som Ťa chcela ušetriť. V mokradiach by si prišiel o život.“
Rytier vyskočil a zazrel pred sebou krásnu pannu, práve takú, akú si vysnil. Pozerala sa na neho smutnými laními očami a mala na sebe priesvitné biele šaty. Zlaté vlasy jej padali až po päty.
„Kto si? Povedz, krásna panno? Kde si sa tu vzala?“ prosil ju rytier netrpezlivo a nemohol z nej oči odtrhnúť.
„Nebuď zvedavý a pre svoje dobro rýchlo odtiaľto odíď! Nikomu neprinášam šťastie, ani Tebe ho neprinesiem,“ povedala panna a pomaly mizla v mokradi. Keď rytier videl, že mu zase uniká, skočil za ňou a chytil ju za ruky. Potom pannu pritiahol k sebe a nepustil z náručia.
„Som rád, že som Ťa našiel. Musíš ísť so mnou na môj hrad. Zahrniem Ťa zlatom a perlami! Vezmem si Ťa za ženu!“
Panna sa mu vzpierala, ale z jeho rúk sa jej už nepodarilo vyslobodiť. Rytier ju posadil pred seba na koňa a vracal sa domov. Kým prešli lesmi, dvakrát ho panna ešte prosila, aby všetko dobre zvážil a neprivolával na seba nešťastie. On sa jej obavám len smial.
„Neboj sa ma, panno! Kušu už proti Tebe nezdvihnem, ale budem Ťa opatrovať ako najvzácnejší poklad.“
„Si nerozvážny!“ karhala ho. „Kto sa raz spojí s lesnou pannou, ten býva málokedy šťastný. Každý z nás je však strojcom svojho osudu. Ja som Ťa varovala!“ Rytier pricválal s pannou na žlutický hrad a hneď vzbudil všetku čeľaď. Keď purkrabia videl, koho si jeho pán priviezol, hlboko sa poklonil.
„Buď vítaná, krásna pani! Tento hrad nech je Ti druhým domovom a my všetci Ti budeme verní služobníci.“
Panna sa smutne usmiala, zoskočila z koňa a išla ruka v ruke s rytierom do veľkej siene. Tam v krbe horel oheň a všetko bolo pripravené na hostinu, ako rytier prikázal. Sotva s pannou zasadli ku stolu, sluhovia nosili jedlo a pitie, muzikanti začali pod oknom vyhrávať. Na hrade bolo veľa radosti, ale aj dosť závisti, že si pán priviezol z lesov takú krásnu nevestu.
„Uvidíte, že toto dobre neskončí!“ hovorila stará pestúnka čeľadi. „Náš pán sa zahľadel len do jej peknej tváričky a nebude teraz okolo seba vidieť nič iné iba túto krásavicu.“
„Mlč, baba!“ okríkol ju purkrabia. „Alebo Ti dám napráskať a prenocuješ v hradnom väzení. Kto z nás by mu neprial peknú ženu, nemal by ho rád. Teraz aspoň nebude tak často jazdiť po lesoch a bude sa držať viac doma. Pani zlá nebude, to je jej vidieť na očiach.“
„Kto hovorí, že je zlá?“ bránila sa pestúnka. „Kto však vie, kde ju náš pán zobral? Mne sa vôbec nepáči, má také uhrančivé oči a poriadne sa na človeka nepozrie.“ Panna naozaj klopila oči a pred toľkými ľuďmi bola bojazlivá. Ani víno a dobré jedlo ju nerozveselilo, len muzikanti ju potešili. Pán priniesol z komory niekoľko vzácnych vecí, aj črievičky po matke a obul ich panne na bosé nohy, potom jej cez plecia prehodil dlhý plášť a na krk zavesil zlatý šperk.
„Prečo sa na mňa neusmeješ?“ prosil ju rytier, keď stále sedela ako kamenná. „Nehnevaj sa na mňa, pane! Nie som zvyknutá žiť ako ľudia. Voľne mi je v lese, kde sa vietor preháňa v korunách stromov a šumí lístie. Tu je ticho až na plač.“ Rytier otvoril okno dokorán, aby panna počula vietor, ako sa preháňa po strechách hradného paláca. Rýchlo pristúpila k oknu a dlho sa potom pozerala do tmy. Keď sa znovu vrátila ku stolu, povedala:
„Ver mi, že Ti nechcem nijako ublížiť a radšej sama zahyniem, než by som mala byť tvojím nešťastím. Už dávno je tomu, čo som bola začarovaná kúzelnou mocou na bielu laň a niet mi pomoci. Blúdim vo dne po lesoch a lákam ľudí do mokradí. Za večera sa meniem na pannu a ráno zo mňa je laň. Tak to bude každého dňa.“
„Krásna panno, nič ma už nemôže od Teba odtrhnúť. Zostaneš tu a do lesov sa už nevrátiš. Uvidíme, koľko zmôžu tie čarovné kúzla,“ povedal rytier a uchopil pannu pevne za ruku.
Potom jej rozprával o svojom živote, bohatstve a láske. V krbe stále ešte horeli dubové polená a po komnate sa rozlievalo príjemné teplo. K ránu rytier na chvíľu zaspal, vtedy sa mu panna vyšmykla z rúk a vybehla rýchlo zo siene na dvor. Ale ani psi nezaštekali, ani stráže ju nezazreli. Pootvorenou bránkou vyšla z hradu, práve keď na východe začalo svitať. V tej chvíli sa panna premenila na bielu laň a unikala do lesov.
Keď sa rytier prebudil, bolo už ráno. Ako pannu nevidel, vzbudil čeľaď a nechal ju všade hľadať. Keď ju nenašli, vzal koňa a sám vyšiel do lesov.
Niekoľko dní mu biela laň unikala a rytier sa vracal do hradu unavený, ale na druhý deň znovu vyrážal pannu hľadať. Volal ju po lese, prosil a zaprisahával, aby sa k nemu vrátila, že bez nej nemôže žiť.
Až raz k večeru zase došiel k tej hlbokej tôni, kde sa mu zjavila biela laň. Slnko zapadalo za obzor. Rytier padol do trávy na kolená a prosil ju: „Neutekaj predo mnou, moja milá!“
Vtom sa laň premenila na krásnu pannu, pretože kúzlo načas pominulo. Stála uprostred mokrade a pozerala sa na neho smutnými očami.
„Mal si ma poslúchnuť, rytiere! Nie je nám súdené, aby sme spolu žili. Ak sa včas nevrátiš, prepadneš môjmu kúzlu.“
Rytier sa spamätal a bez bázne išiel za krásnou pannou do mokrade. Márne ho prosila, aby sa vrátil, neposlúchol ju. Hlbšie a hlbšie sa noril do mokrej trávy, až dosiahol jej ruku. Sotva lesnú pannu objal, zmizli obaja v hlbine.
Od tých čias už nikto v žlutických lesoch bielu laň nevidel, ale rozpráva sa, že lesná panna spieva za nocí ťahavú a tesknú pieseň o nešťastnom rytierovi. Starý hrad na kopci bol čoskoro dobytý a opustený, ale sídlo lesnej panny sa dosiaľ nazýva Pannahora.