Kvetuška Popoluška

U Podhájskych mali dcérku a tá mala dve mená. Niekedy jej hovorili Kvetuška, inokedy zase Popoluška.

Keď ju mamička ráno umyla a do čistých šiat obliekla, bolo z nej dievčatko ako kvet. Líčka sa jej červenali ako ruže, čelo a rúčky sa belali ako ľalie; hlavičku mala uhladenú ako lastovička a šaty upravené ako na obrázku. Kto ju tak videl, pekne sa usmial a povedal:

„To je Podhájskych Kvetuška!“

Ale Kvetuška nezostávala dlho Kvetuškou. Rada sa popolila ako sliepočka. Zhŕňala piesok na kôpku a zase ho rozhŕňala.

Niekedy tiež vyhodila hrsť prachu do výšky a smiala sa, že vraj vystrelila. Rúčky mala potom zafúľané, líčka od potu a prachu zašpinené a šatôčky pomädlené. Kto ju teraz videl, neusmial sa pekne, ale povedal:

„To je Podhájskych Popoluška!“

Pani Podhájska často domlúvala dcérke, aby bola vždy len Kvetuškou. Ale dievčatko bolo Kvetuškou, len pokiaľ sa ničím nezaoberalo. Len čo si však len na dvorček zabehla, už sa vrátila v zaprášených šatách, zababraných pančuškách a so zamazanými rukami. A tu už bola Popoluškou a nie milou Kvetuškou.

Podhájskych mali v dedine tetku. Tá mala tiež dcérku a volala sa Bohunka.

Raz v nedeľu prišla Bohunka k Podhájskym. Prosila pani Podhájsku, aby k nim pustila Kvetušku Popolušku na popoludnie.

„Naša mamička pôjde s nami na nezábudky,“ hovorila.

Pani Podhájska ochotne súhlasila a Kvetuška Popoluška sa vypytovala, kde sú nezábudky, že ich dosiaľ nikdy nevidela. A Bohunka hovorí:

„Sú to pekné kvietky a rastú na lúke pri potoku. Majú modré kvietky, akoby z neba spadli. Boli sme na nich s mamičkou už niekoľkokrát. Vždy sme uviazali venček a doma sme ho položili na tanier. Nalili sme mu tam vody a venček nezvädol. Nezábudky rástli aj na tanieri a stále sa na nás veselo usmievali.“

To sa Kvetuške Popoluške veľmi páčilo. A tešila sa na popoludňajší výlet nesmierne a sľúbila Bohunke, že príde k nim hneď po poludní.

Po obede obliekla pani Podhájska dcérku do nových šiat. Na nohy jej obula vyleštené topánočky a na hlavu posadila klobúčik so stuhou. Všetko na dievčatku sa len tak smialo. Bola z nej pravá Kvetuška. Za chvíľku už poskakovala po návsi.

Bol pekný letný deň. Každá muška sa radovala, že slniečko tak pekne svieti a hreje. Na lipe sa hemžili včielky a spokojne si bzučali, že dnes zoberú veľa medu. Tu a tam poletovali motýliky. Najkrajší z nich sadol si na cestu pred Kvetušku. Roztiahol dúhové krídelká, akoby sa chválil, že má tiež také pekné šaty ako ona. A Kvetuška mu hovorí:

„Počkaj, motýlik, počkaj! Teba ja chytím pre Bohunku za to, že ma vezme na nezábudky. Keď sa vrátime z lúky, Bohunka ťa posadí na venček a budeš jej strážiť kvietky.“

A tak rýchlo zložila klobúčik z hlavy, prikradla sa za motýľom a bác! prikryla ho k zemi.

„Už ťa mám, ty chvastúň,“ smiala sa a myslela si, že má naozaj chvastavého motýlika v pasci. Pokľakla teda ku klobúčiku, opatrne ho jednou rukou nadvihla a druhou pod ním šmátrala. Ale motýlika tam nebolo! Obratne sa vyhol padajúcemu klobúčiku a odletel, bez toho aby si to Kvetuška všimla.

„Možno sa ukryl v prachu,“ myslela si a prehrabala rukami všetok prach pod klobúčikom. Ale márne; nenašla nič. Od usilovnej práce sa celá spotila. A poutierala si horúci pot z tváre oboma rúčkami, klobúčik si posadila na hlavu a ponáhľala sa ďalej, aby jej tetka s Bohunkou neodišli.

Bohunka už čakala pred domom. Z diaľky sa na sesternicu smiala. Ale keď prišla bližšie, zopla ruky ako vážna osoba a zvolala udivene:

„Jéj, jéj, ty si krásna!“

A viedla dievčatko do izby a mamičke oznamovala:

„Vediem si kominárika.“

Podhájskych dcérka bola naozaj taká, akoby komín vymetala. Tvár mala začernenú rozmočeným prachom a ruky zašpinené až po lakte. Na šatách nebolo miestami ani farbu poznať, tak boli zaprášené. Pri každom kroku sa z nich dvíhali oblaky. Stuha aj kytka na klobúčiku boli pokrčené k nepoznaniu. Dievčatko bolo zafúľané, akoby v popolníku spalo. Nebola to už Kvetuška, ako z domu vyšla; na ceste, keď chytala motýľa, stala sa z nej Popoluška. Chcela teraz pobozkať tetke ruku; ale tetka ucúvla, aby sa k nej nemohla priblížiť.

„Čia si, chrobáčik?“ pýtala sa.

„Podhájskych,“ povedalo dievčatko a bolo mu ľúto, že ju tetka nechce ani poznať, ani jej ruku na pobozkanie podať.

„Podhájskych? Ach! Už viem; majú vraj tam Popolušku a tá prišla k nám.“

„Pôjdeme už na nezábudky?“ pýtala sa Popoluška a mala radosť, že sa na ňu tetka predsa rozpamätala.

„Bohunka pôjde so mnou, ale teba vziať nesmiem,“ odvetila tetka.

Popoluška sa zarmútila. Toľko sa natešila, že si prinesie z lúky venček, ktorý aj na tanieri rastie, a zatiaľ ju tetka posiela domov naprázdno. Chcelo sa jej plakať. Bezradne sa pozrela na Bohunku, či sa za ňu prihovorí. Ale Bohunka sa len smiala a smiala a stále si vravela svoje:

„Tá je krásna — jéj, jéj! To by som ja nespravila.“

Tetka ju napomenula, aby sa dievčatku nevysmievala, a povedala Popoluške:

„Len sa vráť, dušička, domov! Počula som o tebe, že vraj si sa nahnevala s vodou. Popri lúke tečie veľká voda a tá by ťa utopila, keď sa na ňu hneváš. Mamička by za tebou plakala.“

Popoluška nerozumela všetkému, čo tetka hovorila. Myslela si, že len tak žartuje, no o chvíľu že sa usmeje a na nezábudky ju pozve.

Ale tetka sa ani neusmiala, ani ju na nezábudky nezvala; len povedala:

„O týždeň pôjdem s Bohunkou zase na lúku. Ak sa dovtedy s vodou udobríš, pôjdeš s nami. Ale teraz sa ponáhľaj domov, my odídeme.“

Chtiac-nechtiac sa musela Popoluška vrátiť domov bez nezábudok. Cestou si lámala hlavu, prečo by ju potok utopil? Vodu príliš rada nemala, to je pravda, ale iba pri umývaní. Voda ju studila na rukách, na tvári i na krku, že by sa Popoluška radšej nemyla. Ale keď jej mamička dala niekedy vajíčko k večeri, tu Popoluška vodičku nemohla ani vychváliť, ako vie pekne variť. A tak si teda myslela:

„Kto asi žaloval tetke, že sa hnevám s vodou? Spýtam sa mamičky!“

Pani Podhájska sa začudovala, keď sa jej domov pricupkal čiernoško. Celý bol obalený prachom, len očká sa mu belali spod čela. Matka v ňom dcérku sotva spoznala. Chcela ju prísne pokarhať; ale keď zostala pri dverách smutná a ľútostivá, usúdila, že ju azda stihla nehoda.

Pýtala sa teda, čo sa stalo, a Popoluška so slzami rozprávala, ako chcela Bohunke chytiť motýľa a ako ju tetka poslala domov, že vraj sa nahnevala s vodou a že by ju potok utopil.

„Spravodlivo ťa tetka potrestala,“ povedala pani Podhájska.

„Ale veď som sa s vodou nenahnevala,“ ospravedlňovala sa dcérka.

A mamička ju poučila:

„Kto si nedbá o čistotu a chodí zašpinený, akoby sa umyť nesmel, o tom sa hovorí, že nežije s vodou v priateľstve. A kto sa u nás nerád myje? Popoluška. Kto si utiera ruky najradšej o šaty a tváre? Popoluška. Kto sa vyhýba umývadlu, akoby sa hneval na vodu? Popoluška. Vidíš teda, že tetka hovorila pravdu.“

Popoluška už pochopila, o kom sa hovorí, že sa hnevá s vodou. Ale ešte jej nešlo do hlavy, že by ju potok utopil, keby k nemu prišla na nezábudky. Pýtala sa teda matky a tá povedala:

„Nebol by ťa potok utopil, ale tetka ťa nechcela zahanbiť. Na lúku sa ide cez celú dedinu. Všetky deti by sa boli zbehli a prstom na teba ukazovali, že si nečisté dievča. Pozri sa do zrkadla.“

Zo zrkadla pozeral na dievčatko zafúľaný bubáčik, div sa ho nebála. Popoluška dobre vedela, že ona sama je ten škaredý bubák. A bola rada, že ju tetka neviedla cez dedinu a že si na ňu deti neukazovali.

„Keď pôjdem druhýkrát k tetke,“ myslela si, „uchovám si šaty čisté ako Bohunka. Potom tetka nepovie, že sa hnevám s vodou.“

A nahlas sa pýtala:

„Bohunka sa s vodou nenahnevala, mamička?“

„Nenahnevala,“ odpovedala pani Podhájska. „Ak si Bohunka zašpiní ruky, neutiera ich ani o šaty, ani o tváre ako ty. Beží k umývadlu a prosí vodičku, aby jej pomohla ruky umyť. Vodička zašplechoce, že pomôže. Bohunka ju za to pekne pohladí, podá jej ruky a za chvíľku nemá na nich ani škvrnky. Vodička ich spláchla.“

Popoluške sa veľmi páčilo, ako mamička o sesternici rozprávala. A povedala:

„To je dobrá vodička, že Bohunke umýva ruky. Chcela by som sa s ňou tiež skamarátiť.“

„Aj to môžeš,“ povedala pani Podhájska, „hoci hneď. Máš ruky ako tehliar. Dám ti umývadlo na podnožku, aby si dosiahla.“

Potom vyzliekla Popoluške zašpinené šaty a Popoluška sama bežala k umývadlu. Začala si umývať ruky a vodička veselo špliechala, že má malinkú kamarátku. Za chvíľku boli rúčky ako sklo. Mamička nalila novú vodu a Popoluška si bez vyzvania umyla tvár i krk. Voda stále špliechala a stále sa pri tom radovala, že sa jej už Popoluška nevyhýba.

A keď sa potom dievčatko pozrelo do zrkadla, už tam nebol škaredý bubáčik. Smialo sa tam pekné dievčatko Kvetuška.

* * *

Na druhý deň prala pani Podhájska Popolušine šaty. Dcérka stála pri koryte a počúvala, ako to v nich rozpráva. Vodička bola samý rozhovor a hovorila dievčatku:

„Vidíš, vidíš, akú ja mám prácu! Ak ma máš rada, udržuj si šatôčky v čistote, aby si mi ušetrila námahu. Tak spoznám, že si mi úprimnou kamarátkou.“

A dievčatko sľubovalo, že si bude všímať každú nitku, aby vodička práčka nemala zbytočnú prácu.

Pani Podhájska tiež domlúvala dcérke:

„Chcela som ti vyšívať kvety na zásteru. Ale namiesto šitia musím prať. Zástera zostane bez ozdoby. Mňa si pripravila o čas a seba o potešenie.“

Dcérka ľutovala, že nebude mať kvety na novej zástere; ale potom si vymyslela pekný poriadok.

„Dám si pozor na šaty, aby nebolo treba ich často prať. Mamičke zostane čas na šitie a potom ju pekne poprosím, aby nezabudla na zásteru.“

A čo si umienila, to aj splnila. Celý týždeň sa nepopolila a každý deň od rána až do večera zostala čistučká ako holubička. Kto ju videl, s potešením sa nad ňou pristavil a povedal:

„Tá Podhájskych dcérka je ako bábika, keď ju vybalia zo škatuľky.“

Mamička si pochvaľovala, že s Kvetuškou nemá ani pol tej práce, akú mala kedysi s Popoluškou. Vyšila teda na zásteru jemné kvety a v nedeľu do nej dcérku obliekla.

Popoludní prišla tetka s Bohunkou na návštevu.

Kvetuška vo vyšívanej zástere vyšla im v ústrety až pred bránu. Bola zase čistučká ako kvietok a starostlivo dávala pozor, aby sa o nič nezašpinila. Priviedla mamičke hostí a hneď sa pýtala, či smie s nimi na nezábudky.

„Ak sa už nehneváš s vodou, smieš,“ povedala tetka.

„Nehnevám, však, mamička?“ usmievala sa Kvetuška.

„Už sa udobrila,“ odpovedala mamička. „Celý týždeň bola pravou Kvetuškou a dúfam, že sa chce úprimne polepšiť.“

„A Popolušku už nemáte?“ vyzvedala tetka zasa zo žartu.

„Popoluška sa nám utopila v umývadle,“ povedala pani Podhájska.

Ale dcérka dobre vedela, že sa nikto neutopil. Mamička to len tak hovorí, aby tetka vedela, že už nemajú Podhájskych nečistotné dievčatko.

Tetka sa však predsa len opýtala:

„To asi Kvetuška plakala, keď sa Popoluška utopila! Nestýska sa ti za ňou?“

Dievčatko sa začervenalo a šup! mamičke pod zásteru. Smialo sa tam, šibalka, že už nie je zafúľanou Popoluškou, ale že vždy zostane len čistotnou Kvetuškou.