Hurle, burle, bác!

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ a ten sa stratil na love. Ako tak blúdil, zrazu sa pred ním zjavil bielovlasý mužíček a povedal: „Pán kráľ, ak mi dáte svoju najmladšiu dcéru, vyvediem vás z tohto lesa.“ Kráľovi bolo úzko a na plač, a tak súhlasil. Mužík ho zaviedol na cestu, rozlúčil sa a povedal: „O osem dní prídem a nevestu si odvediem.“ Doma sa kráľovi jeho sľub zdal ťažký, lebo najmladšiu princeznú mal najradšej, a keď ho dcéry videli, ako tam sedí ako obarený, chceli vedieť, čo ho trápi. Tak musel nakoniec s pravdou von; tú najmladšiu sľúbil lesnému mužíčkovi, ktorý príde o osem dní a odvedie si ju preč. Ale dcéry ho potešili, že mužíček ešte nevestu nemá, veď ony ho prevezú.

Keď uplynulo osem dní, princezné obliekli do kráľovských šiat dcéru pastiera kráv, posadili ju do komnaty a prikázali jej: „Keď niekto príde a bude ťa chcieť odviesť, tak choď s ním!“ Samy odišli zo zámku preč. Sotva zmizli, zjavila sa líška a dievčine povedala: „Hurle, burle, bác! Sadni na chvost, ideme tak!“ Dievča si sadlo líške na chvost a tá ho niesla do lesa. Keď dorazili na krásnu zelenú čistinku, kde svietilo a hrialo slniečko, až to bola radosť, líška povedala: „Zlez a prečesávaj ma!“ Dievča poslúchlo. Líška si položila hlavu do jeho lona a ono ju prečesávalo. Po nejakom čase povedalo: „Včera v tomto čase bolo v lese ešte krajšie.“ „A ako si sa ty ocitla v lese?“ pýtala sa líška. „No ako? Pásla som tam predsa s otcom kravy!“ „Takže ty nie si princezná! Sadni na chvost a späť na zámok!“ Líška zaniesla dievča späť ku kráľovi a povedala: „Oklamal si ma, to bola dcéra pastiera kráv! Prídem znova o osem dní a vyzdvihnem si svoju nevestu!“

O osem dní mali ale princezné po ruke dcéru pastiera husí, posadili ju do komnaty a odišli preč. Tu prišla líška a povedala: „Hurle, burle, bác! Sadni na chvost, ideme tak!“ Keď dorazili v lese na čistinku, líška opäť povedala: „Zlez a prečesávaj ma!“ A ako tak dievča líšku prečesávalo, vzdychlo si a povedalo: „Kdeže sú teraz asi moje husi.“ „A čo ty vieš o husiach?“ povedala na to líška. „Ech, čo by som nevedela! Každý deň ich s otcom vyháňam na pašu!“ „Takže ty nie si princezná! Sadni na chvost a späť na zámok!“ Líška dievča zaniesla ku kráľovi späť a povedala: „Opäť si ma oklamal, to bola dcéra pastiera husí! O osem dní zase prídem a vyzdvihnem si svoju nevestu. Ale maj sa na pozore! Ak mi nedáš svoju dcéru, zle sa ti povedie!“

Také varovanie nažen* kráľovi strach, a tak keď sa líška o osem dní zjavila, dal jej princeznú. „Hurle, burle, bác! Sadni na chvost, ideme tak!“ A uháňala s princeznou až na čistinku, kde jej prikázala: „Zlez a prečesávaj ma!“ Taká práca sa princeznej priečila, a tak sa dala do plaču a povedala: „Ja som kráľovská dcéra a mám prečesávať líšku!? Radšej by som sedela doma vo svojej komnate a pozerala oknom na kvety v zámockej záhrade.“ Tak líška poznala, že má pravú nevestu, premenila sa na bielovlasého mužíka a stala sa jej mužom. Bývali spolu v jeho chyži a princezná musela variť, upratovať a šiť, a tak to išlo nejaký čas a nežilo sa im zle.

Jedného dňa mužík povedal: „Musím teraz odísť, ale daj pozor, čo ti poviem. O chvíľu sem priletia traja biali holuby a poletia celkom nízko nad zemou. Ty musíš toho prostredného chytiť a keď ho budeš mať, hneď mu odrež hlavu! Ale daj pozor, aby si chytila toho pravého, inak z toho vznikne veľké nešťastie.“ Keď odišiel, priletel traja biali holuby. Princezná toho prostredného schmatla, vzala nôž a odrezala mu hlavu. Sotva by človek okom mihol, stál pred ňou krásny mladý princ a povedal: „Jedna víla ma zaklela. Na sedem rokov som mal stratiť svoju podobu a dnes v podobe holuba letieť okolo svojej ženy, ona ma musela chytiť a odrezať mi hlavu. Keby to nedokázala, bolo by po všetkom a mňa by už nikto nevyslobodil. Ja som ten bielovlasý mužíček a ty si moja žena.“

To bolo princeznej na veľkú radosť. Potom išli spoločne k jej otcovi, a keď ten zomrel, zdedili jeho ríšu.