Vianočná rozprávka

Za oknom padal sneh. Padal celý deň a noc. Celý dom, aj ulice, celé mesto bolo biele. Akoby zbelel celý svet. Malý Lukáš sedel pri okne a pozoroval padajúce vločky.
„Mamička hovorila,“ premýšľal ten malý chlapček, „že k nám príde Ježiško.“ Krútil hlavou. „Vraj k nám príde už zajtra a prinesie pod stromček kopu darčekov na Vianoce.“
Zoskočil zo stoličky a išiel sa pozrieť na betlehem. „Ale ako k nám môže prísť také malé bábätko. A ešte niečo niesť so sebou.“ Oprel sa a prezeral si postavičky. Boli tam ovečky a pastieri, traja králi s darmi, anjel nad maštaľou, kravička a oslík, malé jasličky s Ježiškom a Jozef s Máriou, ako sa nad ním skláňajú. „To nech mi nikto nehovorí,“ pokračoval Lukáško v mudrovaní, „že také malé dieťatko vie chodiť. Ja si dobre pamätám susedovho Mateja. Toho museli voziť v kočíku. A ako dlho mu to trvalo, kým začal cupitať!“
„Lukáš!“ zavolala z kuchyne mamička, „poď sa pozrieť na vianočku. Tá sa tento rok podarila.“ Vytiahla z rúry voňavé pečivo. Mandličky, hrozienka. Hmmm, to má Lukáš veľmi rád. „Dáš mi kúsok?“ spýtal sa. „Musíš chvíľu počkať,“ usmiala sa mamička, „ešte je horúca. Ale keď vychladne, odkrojím ti poriadny kus.“
Potom zdobili stromček, ukladali koláčiky na misy a rozprávali sa.
Keď bol čas celý modrý tmou, išiel malý Lukáš spať. Ocko ho prikryl až po bradu a mamička mu dala pusu na čelo.
„Nech sa ti sníva niečo pekné.“ A Lukášovi sa sníval krásny sen o prvých Vianociach.
Bola krásna teplá noc. Nikde ani kúsok snehu. Žiariace hviezdy na oblohe. Poľnou cestou sa k Betlehemu blížili dvaja ľudia. Žena sedela na osliatku, muž ho viedol za uzdu. „Veď to je Jozef a Mária,“ hovorí si zo sna Lukáško. A pozerá sa ďalej.
Mária s Jozefom prišli do mesta, bola už noc.
„Zajtra sa začína sčítanie ľudu. Neviem, či ešte nájdeme miesto na spanie.“ Jozef sa otočil na ženu.
„Nevadí,“ usmiala sa Mária. „Niečo určite nájdeme.“ Nakoniec museli spať v maštali, na kope sena. Mesto bolo plné. Všetky postieľky už boli obsadené. A práve keď hviezdy nad Betlehemom zasvietili najsilnejšie, narodil sa im syn. Drobné bábätko. Mária unavená zaspala. Jozef sa nevedel na dieťa vynadívať.
Keď tu:
„Klop, klop.“ Jozef sa zľakol: „Ďalší nocľažníci.“ Ale potom si povedal: „No čo, vojdeme sa všetci.“ A otvoril. Boli to pastieri. Niesli dary a rozprávali, že ich viedla hviezda a že hľadajú dieťatko, práve narodené.
„Mária, zobuď sa,“ zatriasol ňou za plece, „k nášmu Ježiškovi prišli pastieri.“ A Mária hovorí:
„Ale, to sa ti, Jozef, niečo sníva. Kto by bol takto neskoro ešte na ceste?“ A chcela znova zaspať.
Keď tu:
„Klop, klop.“ Jozef sa zľakol: „Ďalší pastieri. Ešte ich príde pár a nebude tu miesto na spanie už ani pre nás.“ Ale otvoril. Boli to traja králi. Niesli dary a rozprávali:
„Viedla nás hviezda. Ďaleká bola cesta. Hľadáme kráľa, ktorý sa práve narodil.“ Mária pozerá chvíľu na pastierov, chvíľu na kráľov a nestačí sa čudovať.
Keď tu:
„Klop, klop.“ Otvorili sa dvere a vošla mamička. „Lukáš, vstávaj. Je Štedrý deň.“
Lukáš otvoril oči a prekvapene sa pozerá na mamičku. „Ty si tiež v Betleheme u Ježiška?“ A mamička sa smiala.
„Čo by som tam robila?“ Sadla si na postieľku. „Tebe sa iste niečo snívalo.“
A potom už bežal deň ako voda v potoku. Čoskoro bol zase večer. Stromček svietil a koláčiky voňali. Lukáško sa nemohol dočkať. Potom zazvonil zvonček a pod stromčekom bola kopa darčekov. Pre mamičku, pre ocka a aj pre Lukáška. A všetci sa tešili. Ale najväčšiu radosť mal Lukáško. Bol šťastný, že sú tu Vianoce, darčeky, mamička s ockom a aj že tu je on. Vyskočil, otvoril okno a volal:
„Ďakujem ti, Ježiško!!!“ Vločky ticho padali tmou. A Lukáško si v kútiku duše hovoril:
„Možno sú to tie dary od troch kráľov a ku stromčekom ich roznášajú pastieri.“ A už sa tým netrápil.