Červená čiapočka

Bolo raz jedno dievčatko a bolo také milé, že ho musel mať rád každý, kto sa naň len pozrel, ale mamička s babkou ho milovali zo všetkých najviac. Jeho babka sa v ňom len videla a bola by mu zniesla modré z neba. Raz mu ušila taký čepiec, ktorému sa hovorí čiapočka z červeného zamatu, a tento čepiec dievčatku veľmi pekne pristal a ono si ho tak obľúbilo, že už nič iné nechcelo nosiť. Preto mu odvtedy hovorili Červená čiapočka.
Babka bývala na samote pri lese. Široko-ďaleko nebola žiadna iná chalúpka a babka sa tam starala o lesné zvieratká. Raz v lete mamička napiekla koláče, dala ich do košíka, pridala fľašu vína a povedala Čiapočke:
„Babka má dnes meniny. Vezmi košík, sú v ňom nejaké dobroty, a zanes to babke do chalúpky. Ale choď rovno, nech sa v lese nezatúlaš! A u babky, keď prídeš do izby, nezabudni pekne pozdraviť, to ti vravím, a nie aby si sa najprv obzerala po všetkých kútoch.“ Čiapočka prikývla hlavou a veselo sa vydala na cestu.
Poskakovala, až sa jej vrkočiky hádzali po chrbte. Čoskoro sa dostala do lesa. V lese sa pozerala po vtáčikoch aj hubách, natrhala si trochu čučoriedok a jahôd do úst a keď bola asi v polovici cesty, objavil sa pred ňou vlk.
„Dobrý deň, Čiapočka, kam to ideš?“ spýtal sa. Hlas mu škrípal, hoci sa snažil hovoriť dobrácky, aby Čiapočku nezľakol.
„Dobrý deň, vlku. Idem k babke, má dnes meniny, a tak jej mamička upiekla koláče. Chceš ochutnať?“ ponúkala vlkovi. Ten si privoňal k košíku a uškrnul sa.
„Hmmm, mäso nemáš?“ spýtal sa znechutene.
„Nemám,“ odpovedalo dievčatko.
„No, nevadí, koláč si nechám po večeri,“ myslel si vlk, no už premýšľal, ako by dostal Čiapočku aj s babkou. Sliny sa mu v papuli zbiehali a pomyslel si: „Aj stará babka bude dobrá na zub, ale takáto malá krehotinka, to by bolo sústko! Musím to nejako šikovne zariadiť, aby som dostal obe.“ Chvíľu išiel vedľa Čiapočky a potom vraví:
„A kdeže býva tvoja babka?“
„Ty to nevieš?“ čudovala sa Čiapočka, „predsa v chalúpke za lesom. Pôjdeš kúsok popri potoku, potom zahneš doprava a už tam budeš.“
„Tak vieš čo, Čiapočka, budeme pretekať,“ navrhol vlk. „Ty pôjdeš po cestičke pekne popri potoku a ja húštinou. Uvidíme, kto bude u babky skôr.“ Čiapočka sa len zasmiala, schmatla košík s koláčmi a vínom a pokračovala ďalej. Vlk išiel kúsok opačným smerom do lesa, ale o chvíľu skočil do húštiny a hnal sa krovím rovno na kraj lesa. O chvíľku už stál pred babkinou chalúpkou a klopal na dvere.
„Kto je to?“ ozvalo sa zvnútra.
„To som ja, Čiapočka,“ zavolal potichu vlk. Babka sa už nemohla vnučky dočkať a otvorila dvere. V tú chvíľu sa vlk na ňu vrhol a naraz ju celú prehltol. Potom si dal na hlavu jej čepiec, nasadil si na nos jej okuliare a ľahol si do postele. Vzal si babkinu knižku a robil, že číta. Čiapočka sa zatiaľ v lese naháňala za motýľmi, zbierala maliny, až konečne došla k chalúpke.
Začudovala sa, že sú dvere dokorán, a keď vošla do izby, pripadalo jej tam akosi čudne. Ach, bože, pomyslela si, dnes je mi tu tak úzko, a inokedy som predsa u babky taká spokojná! Zavolala:
„Dobré ráno, to som ja, babka, vaša Čiapočka.“
„Poď ďalej, dievčatko, je otvorené.“ Čiapočka vošla dovnútra a vraví:
„Babka, prečo máte dnes taký čudný hlas.“
„Ale nečuduj sa, dievča, napila som sa studenej vody a teraz som trochu zachrípnutá.“ Čiapočka teda vyriadila pozdrav od mamičky, postavila na stôl košík a išla dať babke pusu. Ale ako ju uvidela zblízka, zľakla sa:
„Jé, babka, vy máte ale veľké uši!“
„To aby som ťa lepšie počula.“
„A babka, vy máte veľké oči!“
„To aby som ťa lepšie videla.“
„Jé, babka, a aké vy máte dnes veľké zuby!“ začudovala sa Čiapočka naposledy.
„To aby som ťa lepšie mohol zjesť!“ zreval vlk, vyskočil z postele a Čiapočku prehltol tiež!
Lenže tie dve veľké sústa ho veľmi ťažili. Zvalil sa späť do postele a tvrdo zaspal.
O malú chvíľu išiel okolo chalúpky poľovník, babkin známy. Zvnútra začul zvláštne chrápanie, a tak sa pozrel oknom dovnútra.
Vidí tam vlka s veľkým bruchom, ako chrápe v babkinej posteli.
„Konečne ťa mám, ty starý hriešnik,“ zaradoval sa, „teba už dávno hľadám!“ Na nič nečakal, vbehol dovnútra a tesákom rozpáral vlkovi brucho. Z neho vyskočila Čiapočka, za ňou babka, obe živé a zdravé.
Vlk zatiaľ stále spal ako zabitý. Spoločne mu nasypali do brucha kamenie a znova ho zašili. Potom sa schovali za roh a čakali, čo sa bude diať.
Vlk sa o chvíľku zobudil a zastenal:
„To mám ale smäd!“ Dovliekol sa k studni, nahol sa nad ňu a kamenie ho stiahlo dolu.
Žblnklo to a vlk sa utopil.
Babka potom pohostila poľovníka vínom a koláčmi, najedli sa a poľovník Čiapočku odprevadil domov. Pre istotu, keby zase stretla nejakého vlka.