Zamurovaný praclíkár

Ako kvôli dcére radšej ťažký trest podstúpil, než aby ju pánovi dal do služby, a tak ju predsa len od nešťastia uchránil, sám však o život prišiel

Keď hukvaldské panstvo patrilo olomouckému biskupovi Karlovi z Liechtenštejna, na Hukvaldoch bol hajtmanom Maxmilián Harasovský. V tom čase sa ťažko žilo ľuďom dolu pod hradom, roboty boli veľké a biskupskí kruto zaobchádzali s poddanými. Najhorší bol sám Harasovský. Ten keď si na niekoho zmyslel, vždy mu musel každý vyhovieť, inak ho dal zavrieť do väzenia.
Raz si pán Maxmilián vyjazdil sám ku Kazničovu a v lese uvidel mladé dievča, ako žne trávu.
„Hej! Žneš to na svojom alebo na panskom?“ kričal na ňu hajtman a hneď k nej zahnal koňa.
Dievča sa zľaklo, ale na útek už bolo neskoro. Stála tam celá schúlená a kosák zvierala v ruke. Pán zastavil koňa tesne pri nej, ešte že pár krokov odskočila, inak by ju bol zrazil. Jeho hnev hneď poľavil, keď uvidel peknú dievčenskú tvár. So záľubou si ju obzrel a opýtal sa:
„Čia si? Nepoznám ťa a ešte som ťa ani v kostole nevidel.“ Dievča sa začervenalo, sklopilo hlavu a preľaknuto povedalo:
„Ja som Markétka z Horního Sklenova. Otec má pri potoku chalupu a pečie na trh praclíky.“
„Tak teda panenka je z chalupy, to sa pozrime!“ Hajtman si ju pobavene obzeral a potom rozhodol: „Povedz otcovi, nech ťa zajtra privedie na hrad. Takéto šikovné dcéry, ako si ty, tam vždy potrebujeme.“
Potom pobodol koňa a už sa nestaral, že mu dievča žne z panského. Markéta sa pozerala za pánom, kým jej nezmizol z očí. Všeličo už o pánovi hajtmanovi počula nepekné, ale keď tak sedel pred ňou na čiernom koni v trojrohom klobúku a s čipkami na rukávoch, páčil sa jej.
Pozbierala trávu do plachty a ešte jej trochu nažala, aby jej bolo s vrchom. Potom dva konce plachty zviazala a druhými dvoma obviazala okolo pliec, aby ju držala na chrbte. Z lesa domov pospiechala ako srnka a stále počula to hajtmanovo pozvanie na Hukvaldy.
Otec ju už vyzeral. Bol to chudobný chalupník; na jeho neveľkej lúke sa toho leta veľa trávy nevyrodilo, pretože bola pri potoku a jarná voda odniesla, čo prišlo. „To je dosť, že už ideš. Keby ťa niekto z panských uvidel, bolo by zle.“
„Veru uvidel, otecko!“ vravela mu Markétka s úsmevom. „Sám pán hajtman ma stretol v lese a odkazuje vám, aby ste ma zajtra priviedli na zámok do služby.“
„Čože? Pán Harasovský ťa videl? Dcéra nešťastná, to je s nami koniec!“ začal chalupník nariekať, keď počul tú novinu.
„Prečo nariekate, otecko? Veď sa nám aspoň trochu pomôže. V službe niečo zarobím a vy sa tu už sám nejako zaobídete.“
„O tom nemôže byť ani reči, Markétka! Pre panskú službu som ťa nevychoval. Kto sa tam raz dostane, s tým je koniec. Zmrhanú ťa mať nechcem! Hneď sa vypravaj k tetke do Příbora, nech ťa u seba nejaký deň nechá. Povedz jej, čo a ako sa stalo. Ona už bude vedieť, kam ťa pred hajtmanom Harasovským uschovať.“
Markéta sa dala do plaču, že ju otec z domu vyháňa, ale s ním nebola žiadna reč. Sám jej pomohol zbaliť do uzlíka trochu tej ženskej parády a vyprevadil ju ešte pred rozbrieždením cez Hůrku až na pol cesty, odkiaľ bolo vidieť mesto Příbor. Sám toho dňa ani na pole nešiel, čakal panskú návštevu a dočkal sa jej. Keď do poludnia neodviedol dcéru na Hukvaldy, prišli panskí drábi na koňoch a búchali mu na vráta.
„Čo je? Azda horí?“ bručal chalupník a štrachal sa otvoriť.
„Kde máš dcéru, praclíkár? Hajtman na ňu čaká od rána. Ideme si po ňu!“ Chalupník s odpoveďou nespechal. Aj tak vedel, že tým dvom neujde. „O tom nič neviem, že by hajtman po moju dcéru odkázal. Včera si spomenula, že pôjde k tetke cez hory, a tak som ju pustil. Aj tak si tu so mnou žiadnu radosť neužije.“
Ako to drábi počuli, pozreli sa jeden na druhého.
„Keď dcéra utiekla, ty nám neujdeš. Hybaj s nami na hrad.“ A praclíkár musel s nimi. Len za sebou zavrel vráta a zavolal na susedov, aby mu pohliadali chalupu, keby sa u pána hajtmana trochu zdržal. Na Hukvaldy z Horního Sklenova nebolo ďaleko, ale praclíkárovi sa zdala tá cesta nekonečná. Drábi ho vzali medzi seba, šiel koňom pri hlavách a mal čo robiť, aby im stačil. Najhoršie to bolo od kostola hore kopcom. Cesta bola strmá a chalupník už tiež nebol z najmladších.
Sotva ich na hrade uvideli stráže, hneď otvárali bránu. A kým sa nazdal, bol v kancelárii, kde za stolom sedel hajtman Harasovský a mračil sa. „Kde máš dcéru, praclíkár?“
„Nie je doma, milostpane! Nevedel som, že ste po ňu odkázali, nikto mi nič nepovedal.“
„Povedal, nepovedal, pes si! Dcéru máš peknú, to je pravda. Ale ty si si povedal, že je jej škoda pre tvojho pána, preto mi ušla. Ty mi však neujdeš. Už mám pre teba pripravenú komoru, tam si posedíš, kým si dcéra po teba nepríde.“ A hneď poručil drábom, aby ho odviedli. Hajtman zúril a nadával, ale nič mu to nebolo platné. Ľudia už neboli takí poslušní ako predtým a odbojne dvíhali hlavy. Hukvaldské väzenia boli stále plné a niekedy ani nestačili. Niekoho poslal sám biskup a páni z olomouckej kapituly, iných uväznil hajtman Maxmilián Harasovský. Tá vec s praclíkárom ho naozaj mrzela. Dievča sa mu skutočne páčilo a zle by sa u neho nemalo. Len keby ten otec nebol taký umienený. Každý deň pán hajtman čakal, že Markétka príde prosiť za otca, ale neprichádzala. Ani tomu veriť nechcel, že by nemala vlastného otca rada, ale to zasa iste on jej prikázal, aby na hrad nechodila. A jedného dňa si ho dal znova do kancelárie zavolať.
Praclíkár vošiel celý hladom zmožený, sotva sa držal na nohách. Na hajtmana ani nepozrel, len sa zaryto pozeral do zeme.
„Ty, počúvaj! Čo si nahovoril tej svojej dcére, že sa tu ešte neobjavila? Márne som dal strážiť tvoju chalupu, doma tiež ešte nebola, nikto zo susedov ju nevidel.“ Chalupník chvíľu mlčal, a keď naňho hajtman stále dotieral a hrozil, vzchopil sa a povedal:
„Pre panskú svojvoľu som dcéru nevychoval, to nech ide radšej slúžiť do kláštora.“
„Čo, do kláštora si ju poslal? Čo je to za rozum? A kam? Aspoň to povedz!“ Ale chalupník mlčal ako dub. Keď sa s ním hajtman nemohol dohovoriť po dobrom, poslal ho dolu k pacholkom a tí ho tak zmučili, že zostal ležať polomŕtvy. Zatiaľ dal hajtman všade rozhlásiť, že bude praclíkár za neposlúchnutie svojho pána súdený na Hukvaldoch, kto by o ňom niečo vedel alebo na jeho obhajobu mohol povedať, nech sa dostaví. Nikto však neprišiel. Ľudia veľmi dobre poznali svoju vrchnosť a dávno už vedeli, že je s praclíkárom amen.
A Markétka akoby sa bola prepadla do zeme. Márne brúsili panskí pacholci krajom, nikde ju nenašli. Zato s praclíkárom bolo zle. Keď nechcel o dcére nič povedať, jedného dňa ho pán dal zamurovať, aby už nikdy medzi ľudí nevyšiel a nikomu nepovedal, ako na Hukvaldoch zaobchádzajú s ľuďmi. Praclíkár bol zmierený s osudom a aj tak jednou nohou na onom svete.
Keď ho zamurovali, do rána sa objavili na múre dve ruky, akoby ich tam bol niekto vytesal do kameňa. Hajtman sa to hneď dozvedel a rozkázal, aby múr opravili. Kameň vymenili, ale do rána tam boli tie dve ruky zas. To sa už všeličo hovorilo, že to s hajtmanom raz zle skončí, pretože sa po horách ľudia schádzajú a proti nemu dvíhajú hlavy. Ale hajtman sa tomu len smial, lebo tie čudné reči zapíjal dobrým vínom a na Markétku čoskoro zabudol. Predsa však na pravdu prostých ľudí došlo a jedného dňa sa proti pánovi zdvihlo mnoho rúk, aby ho zmietli. Dávno už pánov Harasovských na Hukvaldoch niet, ale tie dve ruky v kameni tam sú dosiaľ a pekných dcér je v kraji tiež dosť. I tie praclíky pečú na Sklenove tak ako predtým a na vŕbový prútik ich navliekajú ako ruženec.