Múdra horalka

Boli dvaja bratia. Jeden z nich bol bohatý statkár, nemal žiadne deti a bol veľmi lakomý. Druhý, chudobný chalupník, mal jedinú dcéru a bol príliš dobrý. Keď dievčaťu išiel dvanásty rok, dal ju k bratovi za husiarku. Dva roky slúžila za stravu, po dvoch rokoch zosilnela a nastúpila za slúžku.
„Služ len, Manka, spravodlivo,“ povedal jej strýko, „keď skončíš, dám ti namiesto mzdy jalovicu. Práve mám štvortýždňové teliatko, to odchovám, a tebe to bude iste milšie ako peniaze.“
„To viete,“ odpovedala Manka a od tej chvíle bola do práce ako oheň a ani groš strýkovi nezmárnila. Ale strýko bol šelma. Manka slúžila tri roky spravodlivo a bez šomrania, ale otec chorľavel a starol, a ona musela domov. Žiadala teda jalovicu, z ktorej už bola poriadna krava. Milý strýko sa však vykrúcal, že jej toľko nedá, že jej to nesľúbil, a chcel úbohú Manku odbiť niekoľkými grošmi. Tá však nebola taká hlúpa, aby peniaze prijala, ale doma s plačom všetko porozprávala otcovi a naliehala, aby išiel žalovať k pánovi prokurátorovi. Otec, na nesvedomitého brata zle popudený, išiel bez meškania do mesta a žalobu predniesol. Pán prokurátor ho vypočul a poslal po sedliaka. Sedliak však dobre tušil, že ak to pán prokurátor nespraví, musí jalovicu dať, a preto sa snažil, ako by ho dostal na svoju stranu. Pán prokurátor bol v rozpakoch. Bohatého by nerád nahneval, a chudobný mal predsa právo na svojej strane. Rozsúdil teda múdrym spôsobom. Zavolal si každého zvlášť a dal im hádanku: „Čo je najbystrejšie, čo je najsladšie a čo najbohatšie?“ A dodal, že kto to uhádne, dostane jalovicu. Mrzutí odišli bratia domov, celú cestu uvažovali, čo by to asi bolo, ale ani jeden, ani druhý sa nemohol pravdy dopátrať.

„No ako?“ pýtala sa žena bohatého sedliaka, keď prišiel domov.
„Čert aby tie súdy vzal, teraz som v štipľavej situácii,“ povedal sedliak a hodil na stôl čiapku z tchora*.
„No a prečo, čo sa stalo, prehral si?“
„Čo prehral! Neprehral, ale čo najskôr až prehrám. Prokurátor mi dal hádanku: Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? Ak to uhádnem, zachovám si jalovicu.“
„To sú veci s hádankou. Ja ju sama uhádnem. Čo by mohlo byť bystrejšie ako náš čierny špic, čo sladšie ako náš sud medu a čo bohatšie ako naša truhlica toliarov?“
„Dobre máš, žena, ty si to uhádla, jalovica je naša.“ Tak sa uspokojil milý sedliak a nechal si chutiť, čo mu žena pripravila.

Chalupník prišiel domov celý smutný, zavesil klobúk na klinec a sadol si za stôl.
„No ako ste pochodili, oco?“ pýtala sa Manka.
„Veru, pochodil. To sú páni, tí by človeka div nezbláznili.“
„No a čo, tak rozprávajte!“
Oco rozprával, čo mu pán prokurátor uložil.
„No a čo viac? To ja sama uhádnem, len nebuďte smutný, ráno vám to poviem.“

Chalupník však preto predsa celú noc oka nezažmúril. Ráno príde Manka do izby a hovorí: „Keď sa vás bude prokurátor pýtať, povedzte, že najsladšie je spanie, najbystrejšie je oko a najbohatšia je zem, z ktorej všetko pochádza. Ale to vám vravím, nehovorte, od koho ste sa to dozvedeli.“ Chalupník šiel k pánovi prokurátorovi dychtivý, či bude tá odpoveď dobrá.

Najprv zavolal prokurátor sedliaka a pýtal sa ho na rozlúštenie hádaniek.

„Veď ja myslím,“ odpovedal sedliak, „že nemôže byť nič bystrejšie ako môj špic, ktorý všetko vyčuchá a vysliedi, nič sladšie ako môj sud medu, ktorý už štyri roky leží, a nič bohatšie ako moja truhlica toliarov.“
„Milý sedliak,“ povedal pán prokurátor a pokrčil plecami, „to sa mi nezdá, ale vypočujem, s čím prišiel brat.“

„Milostivý pane, ja myslím, že najbystrejšie je oko, ktoré v okamihu všetko prehliadne, najsladšie je spanie, lebo nech je človek akokoľvek zarmútený a zničený, keď spí, o ničom nevie a niekedy sa aj vo sne poteší, a najbohatšia je zem, z ktorej všetko naše bohatstvo pochádza.“
„Ty si uhádol a dostaneš jalovicu. Ale povedz mi, kto ti to povedal, lebo viem, že sa to v tvojej hlave neurodilo.“

Dlho nechcel chalupník povedať, ale keď naňho pán naliehal, popletol sa a vyšiel s farbou von.
„Dobre teda, keď je tvoja dcéra taká múdra, nech príde zajtra ku mne, ale nech to nie je ani vo dne, ani v noci, ani odetá, ani nahá, ani pešo, ani na voze.“
To bol chalupníkovi zasa kameň na srdci.

„Milá Manka,“ povedal, keď prišiel domov, „to si pekne spravila! Prokurátor nechcel veriť, že to mám z vlastnej hlavy, ja som musel povedať, čo som vedel, a teraz máš k nemu prísť. Ale nemá to byť ani vo dne, ani v noci, nemáš byť ani nahá, ani odetá a nemáš prísť ani pešo, ani na voze.“

O dve hodiny po polnoci Manka vstala, vzala režný, veľmi redký vak, obliekla si ho na seba, na jednu nohu vzala pančuchu, na druhú naboso črievik, a keď bolo k tretej hodine, medzi dňom a nocou, sadla na kozu a napoly pešo a napoly po jazdecky sa dostala do mesta. Pán prokurátor sa pozeral z okna a múdru horalku už očakával. Keď videl, že tak dobre svoju úlohu splnila, vyšiel jej oproti a povedal: „Teraz vidím, že si vtipné dievča, a ak chceš, vezmem si ťa za ženu.“

„Prečo nie, chcem,“ odpovedala Manka, keď si pána prokurátora od hlavy až po päty premerala. Ženích vzal peknú nevestu pod pazuchu a viedol ju do izby. Potom poslal po otca, po krajčíra a dal ušiť šaty pre budúcu pani prokurátorovú.

Deň pred svadbou prikázal ženích neveste, aby sa nikdy nemiešala do jeho vecí, do žiadneho súdu ani do čohokoľvek iného, lebo že sa bude musieť v tej chvíli vrátiť k otcovi.
„Urobím podľa tvojej vôle,“ odpovedala nevesta.

Na druhý deň bola svadba a z Manky sa stala veľká pani. Ale ona sa ku všetkému dobre hodila, ku každému bola milá, manžela svojho milovala a každý ju za to mal tiež vo veľkej úcte. Raz prišli k pánovi prokurátorovi dvaja sedliaci, jeden mal žrebca, druhý kobylu. Oba kone však mali spolu. Keď kobyla dostala žriebä, nastala otázka, komu patrí. Sedliak, čo mal žrebca, tvrdil, že žriebä patrí so všetkým právom jemu, sedliak, ktorému patrila kobyla, dokazoval, že má na žriebä právo ešte väčšie. Tak sa hádali, až sa dostali k pánovi prokurátorovi. Sedliak, ktorého bol žrebec, mal veľké bohatstvo, i dal pánovi prokurátorovi bokom dobré slovo, a žriebä dostal žrebec.

Zatiaľ však pani prokurátorová všetko vo vedľajšej izbe vypočula; a nepáčil sa jej nespravodlivý rozsudok pána manžela. Keď vyšiel chudobnejší sedliak von, zakývala naňho a povedala mu stranou: „Vy hlúpy, prečo ste sa nechali tak napáliť? Kto to kedy počul, aby mal žrebec žriebä?“

„Veď ja si, pravdaže, myslím, že sa mi stala veľká krivda, ale keď to milostpán tak spravil, čo mám robiť?“
„Verím vám, ale počúvajte, čo vám poviem, pod tou podmienkou, že sa nikto nedozvie, kto vám tú radu dal. Zajtra okolo obeda vezmite sieť, vyliezte na Skarman** a robte, akoby ste chytali ryby. Môj muž pôjde s niekoľkými pánmi v ten čas okolo. Keď vás zbadajú, budú sa vás pýtať, čo tam robíte, a vy im odpovedzte: Keď môžu mať žrebce žriebätá, môžu aj ryby na vrchu rásť.“
Sedliak pani poďakoval a sľúbil, že sa zachová podľa rady. Na druhý deň si vyšiel pán prokurátor s niekoľkými pánmi na lov. Tu vidí už zďaleka na Skarmane sedliaka rozťahovať siete. Pustili sa všetci do smiechu, a keď prišli až na samý vrch, pýtali sa sedliaka, čo na vrchu robí.

„Chytám ryby,“ odpovedal sedliak. „Ty bláznivý,“ kričal pán prokurátor, „kto to kedy počul, aby na vrchu ryby rástli?“

„Keď môžu žrebce mať žriebätá, môžu aj na vrchu ryby rásť,“ odpovedal sedliak.
Pán prokurátor zostal červený ako pivonka, ale hneď zavolal sedliaka dolu, vzal si ho nabok a povedal: „To žriebä je tvoje, ale predtým mi povieš, kto ti tú radu dal?“
Sedliak zapieral, čo mohol, ale nakoniec predsa len prezradil pani prokurátorovú.

K večeru príde pán prokurátor domov, ale pani si ani nevšimne, chodí po izbe, nehovorí ani slovo a na žiadnu otázku neodpovedá. Pani si hneď odmyslela, aký chrobák mu v mozgu vŕta, napriek tomu trpezlivo očakávala, ako sa to skončí. Po dobrej chvíli zostal pán manžel so zamračenou tvárou pred ňou stáť a povedal:
„Vieš, čo som ti pred svadbou prikazoval?“
„Viem to, viem.“
„Prečo si teda sedliakovi radila?“
„Pretože nemôžem zniesť nespravodlivosť. Úbohý sedliak bol oklamaný.“
„Nech bol oklamaný, alebo nie, teba sa do toho nič netýkalo. Teraz sa vráť, odkiaľ si prišla; aby si však nepovedala, že som aj s tebou nespravodlivo naložil, dovolím ti odtiaľto vziať, čo je tebe najmilšie.“
„Ďakujem, milý muž, za tvoju dobrotu, a keď inak byť nemôže, poslúchnem. Dovoľ, aby som ešte naposledy s tebou povečerala, a to tak veselo, ako by sa medzi nami nič nestalo.“
Manka bežala hneď do kuchyne, dala pripraviť dobrú večeru a pripraviť to najlepšie víno.
Keď bolo jedlo na stole, sadli si obaja za stôl, jedli, pili a rozprávali ako na hodoch. Pani pripíjala pánovi manželovi dosť a dosť, a keď videla, že je trochu opitý, prikázala sluhovi, aby jej ešte ten naliaty pohár vína podal.

„Milý muž! Ten pohár vína vypi na moje zdravie a na rozlúčku. Keď to urobíš, pôjdem domov.“
Pán manžel vzal víno a jedným dúškom ho vypil na zdravie manželkino; ale už sotva jazykom vládal. Po chvíľke mu hlava klesla a on tvrdo zaspal. Pani všetko zamkla, sluhovia pána uložili, potom ho vzali aj s posteľou na plecia a išli za pani. Otec spínal ruky, keď videl v noci čudný sprievod prichádzať k chalupe. Až keď mu dcéra všetko vysvetlila, bol spokojný.

Slnko stálo pekne vysoko, keď sa pán prokurátor prebudil. Pozerá, mne si oči a nemôže sa spamätať, čo sa to s ním stalo. Tu vojde do dverí jeho pani v prostej, ale čistej roľníckej sukni, s čiernym čepcom na hlave.
„Ty si tu ešte?“ pýta sa jej.
„No, prečo by som nebola? Veď som doma.“
„A čo ja tu robím?“
„Či si mi nedovolil, aby som si vzala so sebou, čo je mi najmilšie? Ty si mi najmilší, tak som si vzala teba.“

Pán prokurátor sa dal do smiechu a povedal: „Nech ti je odpustené! Vidím však jasne, že si múdrejšia ako ja, preto budeš aj od dnešného dňa ty súdiť, a nie ja.“

Pani prokurátorová bola rada, od toho dňa súdila ona, a bolo všade dobre.