O pyšnom motýľovi

Pod Bělským lesom, na lúke za potôčikom, žil motýľ Duháček. Nemenoval sa tak náhodou, jeho krídla hrali všetkými možnými farbami, a tak keď letel, nechával za sebou dúhovú stopu, ktorá sa vznášala nad lúčkou. Hneď ako sa slniečko svojimi lúčmi dotklo dúhových farieb, celá lúka sa na chvíľku rozžiarila a zaligotala. Ach, to vám bola krása. Kvety si mohli hlavičky vykrútiť, ako sa otáčali, aby tú nádheru videli, a zvieratká vykukovali z lesov a od údivu nemohli ani dýchať. A Duháček si poletoval sem a tam, a tam a sem, a rôzne sa vyvaľoval a bol na seba veľmi pyšný.

Ale pýcha nie je dobrá vlastnosť, a keď ho kvietky volali, aby si k nim na chvíľku prisadol, a keď sa s ním ostatné motýle a chrobáčiky chceli hrať, Duháček len nadvihol tykadlá a pomyslel si: „To tak, hrať sa s obyčajným hmyzom a sadať si na obyčajné kvety. Ani náhodou, ja som výnimočný, ja som dúhový, ja som zo všetkých najkrajší!“

Po čase ho už nikto nevolal a nikto už od údivu nevzdychal, keď letel okolo. Bol stále krásny, ale jeho krása ho omámila tak, že sa z neho stal pyšný, zlý motýľ.

Jedného dňa už bolo slniečko od toho svietenia celkom unavené, a tak si na pomoc zavolalo mraky. Priplávali, ako len najrýchlejšie vedeli, a schovali slniečko, aby si mohlo trošičku odpočinúť. V okamihu všetky zvieratá, všetok hmyz i všetky lúčne kvietky vedeli, že s mrakmi príde dážď. Zvieratká zaliezli do svojich pelieškov a nôr, chrobáčiky sa schovali pod hlavičky kvetov, ktoré už boli pripravené, sklopené a zatvorené. Len pyšný motýľ si nevšímal, že bude pršať, a stále si poletoval a nafukoval sa.

„Ani jedna kvapka sa ma nedotkne, aj dážď vie, že som najkrajší, a nedovolí si ma zmočiť,“ múdroval nahlas, práve keď spadla prvá kvapka.

Ale dažďu je jedno, či je niekto taký alebo onaký, keď prší, tak jednoducho prší. Veď sa kvapky nebudú vyhýbať nejakému motýľovi? Kto to kedy videl?
A tak začalo pršať. Najprv len tak trochu, aby sa nepovedalo, ale potom stále viac a viac a kvapky boli tiež stále väčšie, až už úplne lialo ako z krhly.

Duháčkovi došlo, že je zle. „Pomoc, pomôžte mi, prosím, už som celý mokrý!“ volal a prosil.
„Zvončeku, môžem sa k tebe na chvíľku schovať?“ ale zvonček ho nepočul, pobrukkával si pesničku a ani by mu nenapadlo, že Duháček vonku mokne a chce si k nemu zaliezť.
„Margarétka, prosím, ty máš veľký klobúčik, pusť ma pod neho,“ žobronil pri bielej margaréte.
„Choď sa schovať inam, Duháčku, nemám tu už miesto, predtým si nechcel a ja ti teraz nemôžem pomôcť,“ zašepkala margaréta.

Nikto nemohol motýľovi pomôcť, buď mali všade plno, alebo ho nepočuli, alebo ho chceli potrestať za to, ako škaredo sa správal.

Keď si slniečko odpočinulo, pretiahlo sa a opatrne odstrčilo mráčiky nabok, uvidelo motýľa, ako sa celý mokrý krčí v tráve a plače. A vtedy sa až podivilo, Duháček mal krídelká úplne sivé, voda mu zmyla všetku tú nádheru a stal sa z neho obyčajný, možno aj trochu škaredý motýľ. „Tak preto tak nariera,“ pomyslelo si slniečko. „Tak už neplač, Duháčku, roztiahni krídelká, ja ti ich vysuším,“ usmialo sa na motýlika a pošteklilo ho na tykadle.

„Už nie som dúhový, som obyčajný motýľ,“ pobrekával.

„Duháčku, prileť ku mne, dotkni sa ma krídelkami a ja ti dám trošku svojej farby,“ volal naň zvonček.
„A ku mne tiež, aj biela je pekná farba,“ usmiala sa margaréta.
„Prileť aj k nám,“ zvali ho ďalšie a ďalšie kvety, a tak Duháček lietal od kvetu ku kvetu, tu sa obtrel o púpavu, tamto zasa o nevädzu a hneď vedľa sa, opatrne, aby jej neublížil, zľahučka dotkol nezábudky.

A tak tam zbieral farbičky a o chvíľku už zasa žiaril, jeho krídla hrali všetkými možnými farbami a možno bol ešte krajší než predtým. Nad celou lúkou sa vznášal dúhový opar, až sa aj vánok vrátil, aby videl tú nádheru.

Duháček kvetom nikdy nezabudol, ako ho zachránili, a vždy, keď letel okolo, pri nejakom sa každú chvíľku zastavil, aby sa porozprával. Dážď nezmyl len farbu z krídelok, ale aj spláchol pýchu, ktorá sa už potom nikdy nevrátila.

Tak to už niekedy býva, že sa nám musí stať niečo zlé, aby sme poznali, že sme sa nesprávali správne. A tak to bolo aj s Duháčkom. Keď niekedy pôjdete okolo Bělského lesa, nezabudnite sa zastaviť, uvidíte krásu, ktorú ste ešte nevideli.