Tekvica a žriebä

Raz navštívil Matej jednu malú dedinku vo Veľkej maďarskej nížine. Pozdravil akéhosi sedliaka, ktorý práve vyplácal mzdu svojim čeľadníkom. Zdvorilo odpovedali prezlečenému kráľovi na pozdrav, ale tučný namyslený sedliak bol zamestnaný sám sebou a na pozdrav neodpovedal. To sa však Matejovi nepáčilo. Pokrútil hlavou a pokračoval vo svojej ceste. Pri ďalšom dome začul niekoho, ako si veselo pohvizduje.
„Pozdrav pán Boh! Vy máte dnes ale dobrú náladu,“ pozdravil chudobného muža, ktorý usilovne pracoval na svojej záhradke.
„Ďakujem Vám a prajem šťastie a zdravie!“ odpovedal chudák. „Ale ja si nepohvizdujem preto, že by sa mi tak dobre darilo.“
„Tak prečo?“ pýtal sa Matej.
„No teraz je čas na raňajky a ja si pohvizdujem k raňajkám. Až bude čas na obed, budem si zase pohvizdovať k obedu, práve tak k večeri,“ smial sa na to chudák.
„A jesť nebudete?“
„Ale áno, len keď bude niečo na zjedenie. Keď mám čo dať do úst, nepohvizdujem si, to mi môžete veriť!“ Matej sa tomu pod fúzmi usmial. Chudý chlapík sa mu hneď zapáčil, pýtal sa ho ďalej:
„Čo pestujete na svojej záhradke?“
„Len pár drobností, ktoré tu dokážu vyrásť: zemiaky, tekvice, petržlen a mrkvu.“
Matejovi sa dobrosrdečný chlapík veľmi zapáčil, v hlave sa mu zrodil nápad, ako mu pomôcť, a vraví:
„Dajte pozor! Starajte sa usilovne o svoju malú záhradku so zeleninou, a keď nejaká tekvica poriadne vyrastie, prineste ju do Budína ku kráľovi Matejovi. Tekvice má veľmi rád! Som si istý, že Vás bohato odmení.“
„Ďakujem za dobrú radu, azda mi bude na úžitok!“ rozlúčil sa chudák.
Matej sa vrátil späť na hrad vládnuť, ale na toho chudáka nezabudol. Ten nezabudol na onú kráľovskú radu a jedného dňa sa vydal do Budína s obrovskou tekvicou. Stál pred hradnou bránou a chcel ísť ku kráľovi. Stráž ho však nechcela vpustiť, vysmievala sa mu. Našťastie sa kráľ práve pozeral z okna a pred bránou uvidel chudáka, hneď ho nechal vpustiť.
Keď muž, ktorý si tak veselo pohvizdoval, zdvorilo pozdravil kráľa a chcel mu všetko vysvetliť, spoznal, že dobrá rada pochádza od kráľa, ktorý sa rád prezlieka. Padol pred kráľom na kolená, ale Matej ho zodvihol a viedol k svojmu stolu. Dal mu poriadne najesť a napiť sa, nakoniec ho ešte bohato obdaroval. Teraz už bývalý chudák nehladoval.
Doma ľudia uvideli, aké ho stretlo šťastie.
Tučný sedliak stál práve pred svojím domom, keď prichádzal chudák. Závidel, že chudák dostal toľko peňazí za jedinú tekvicu. Chcel sám prísť k ešte viac peniazom.
Mal prekrásne čierne žriebätko. Pomyslel si: „Keď kráľ dal toľko peňazí za tekvicu, koľko by mi asi dal za toto moje prekrásne žriebä?“
Nasledujúceho dňa ešte pred poludním už stál pred hradnou bránou. Stráže všetko povedali Matejovi, ktorý hneď poznal, že ten muž je onen domýšľavý tučný sedliak. Pozval ho k sebe, choval sa k nemu priateľsky, prijal jeho dar a žriebätko veľmi chválil.
Tučniak sa už vopred tešil. Matej ho tiež pozval na hostinu. Počas obeda rozmýšľal, ako závistlivého sedliaka „odmeniť“ alebo potrestať. Po jedle povedal kráľ:
„Teraz viem, ako by som Vás čo najlepšie odmenil. Vidíte tu tú veľkú tekvicu v tejto sieni? Dal som za ňu majetok, ale rád Vám ju darujem.“
Ach jaj! Tučný sedliak od zlosti zozelenel, neodvážil sa však odporovať. Vzal tekvicu a opustil kráľovský hrad. Až po dosť dlhej chvíli, keď sa vzdialil dosť ďaleko od hradu, začal z plných pľúc nadávať. Mrštil veľkou tekvicou o zem, až sa rozprskla na tisíc kúskov.
To všetko sa prihodilo za kráľa Mateja, ktorý miloval poctivých a spravodlivých a trestal lakomcov a úžerníkov.