O vtáčikovi speváčikovi

Jesenný vietor sa divoko preháňa uliciami. Pestrofarebné lístie víri vo vzduchu a lieta spolu s vtákmi akoby o preteky. Jedno okno vo vysokom sivom dome na ulici je dokorán otvorené a visí na ňom vtáčia klietka. V klietke sedí na bidielku bez pohnutia vtáčik speváčik a vyzerá von. Patrí rodine, ktorá sa do mesta prisťahovala z jednej ďalekej krajiny, v ktorej býva zvykom chovať vtákov v klietkach. Mnohí vtáci si už na taký osud zvykli, neprekáža im život v klietke, a tak každý nový deň vítajú veselým štebotaním. Niektorí vtáci však – ako napríklad náš vtáčik – znášajú život v nesvobode, život v klietke, veľmi ťažko. Onemejú a ani tie najlepšie maškrty alebo prehováranie ich neprinútia k spevu. Nespievajú, ani keď ich majitelia vysedávajú celé hodiny pri klietke a sami im predspevujú.
Vtáčik speváčik sedí nehybne na bidielku a je smutný. Vždy keď sa ráno v okne objavia prvé slnečné lúče, zosmutnie ešte viac. Neodbytne túži byť zase voľný, rád by vzlietol oproti slnku. Smútok ho takmer dusí.
Nie je schopný vydať zo seba ani hlások. Jeho trápenie a žiaľ sú nemé, nie je ich počuť.
Raz keď mu dieťa z rodiny čistilo klietku, zabudlo ju znova zavrieť. Okno bolo dokorán a nebo bolo modré ako more. Vtáčik prudko mávol krídelkami proti nedovretým dvierkam, klietka sa otvorila a on bol konečne voľný.
Poletoval nad mestom, nad riekou aj nad lúkami a lesmi, ktoré mesto obklopujú. Poletoval a chytal muchy lietajúce okolo neho. Priam sa opájal pocitom voľnosti a slobody.
Práve keď preletával nad obrovským stromom s nádherne sfarbeným lístím, začal spievať. Spieval a trilkoval tak krásne, až sa naňho smialo aj samo slnko. Spieval tak radostne, že sa ľudia na ulici zastavovali a počúvali. Chceli uzrieť toho zázračného speváčika, ale videli len vírivý bod na oblohe.
Náhle sa začalo zmrákať, nastával večer a vtáčik speváčik začínal byť unavený. Rozhodol sa preto nájsť si nejaké miestečko na prenocovanie. Do klietky sa však nechcel za žiadnu cenu vrátiť.
V jednom parku, ktorý sa nachádzal ako oáza pokoja uprostred mesta, objavil vysoký strom. Rástol tu od nepamäti, stál tu už dávno predtým, než sa začalo stavať mesto. Vtedy tu nerástol sám, ale bol uprostred hlbokých lesov, v ktorých ešte lovieval kráľ. A tento strom ako jediný prežil do dnešných dní.
V jeho rozložitých konároch si vtáčik speváčik našiel miestečko, do ktorého postupne znášal vhodné steblá tráv, perie i lístie, až z nich postavil hniezdo. Vystlal ho najjemnejším machom. Keď hniezdo dokončil, uložil sa v ňom spokojne na spánok a povedal si: „Je tu nádherne, príjemne a teplo.“