Pyšná veverička

Vo vysokých horách ďaleko od ľudí uprostred krásneho a čistého lesa bola nádherná lúčka so studničkou s prameňovou vodou. Pri tej studničke na zelenej lúčke sa stretávali zvieratká z celého lesa, pretože tu pri studničke bolo vždy bezpečne. Zvieratká sem pribiehali nielen po vodu, ale aj preto, aby videli svojich lesných kamarátov, alebo keď potrebovali pomoc. Tu tiež zasadala zvieracia lesná rada a tá riešila dôležité veci zo zvieracieho života.
Raz tak sedia okolo studničky a riešia problémy lesa, keď zajac zastrihá ušami a všetci sa obrátia k vysokej jedli, kde práve pristála sojka. Celá vydesená, ako to sojky vedia, pišťala na ostatných: „To si píšte, to si píšte, že budú zlé časy! Ja som videla robotníkov so sekerami a mierili k lesu. To si píšte, to si píšte, bude zle!“ Všetky zvieratká zbystrili pozornosť. Zajačica pokojne a rozvážne povedala: „Nemusí to byť také zlé. Možno sa prišli do lesa len pozrieť. To ľudia robia.“ „To si píšte, budú rúbať, ja som to už videla, prídeme o domov, to si píšte, to si píšte,“ kričala sojka.
To už sa však znepokojila aj stará múdra sova a povedala: „Ja som to už raz zažila a je to možné. Bude lepšie, ak sa na chvíľu nasťahujeme do vedľajšieho lesa, uvidíme.“
Múdra sova požiadala zvieratká, aby dali všetkým kamarátom na vedomie, čo sa deje, a hlavne nech na nikoho nezabudnú, aby pomohli starým opustiť les a ukryť sa do bezpečia. Druhý deň sa všetky zvieratká začali sťahovať a volali po celom lese, že sa sťahujú. Všetci si pomáhali okrem jednej pyšnej a tvrdohlavej veveričky. Veverička totiž nikdy nikoho nebrala vážne, nikdy nikomu nechcela pomáhať, starala sa len o seba, stále sa nad niekoho povyšovala, a tak nemala žiadnych kamarátov. Ani tentoraz nechcela zvieratkám veriť a nemala chuť niekomu pomáhať. Zalezla do svojho
domčeka a venovala sa svojej parádi. Popoludní, keď vyliezla zo svojho úkrytu, zavolala na všetky strany „ježko, ježkučko“, ale nikto sa jej neozval. Bola sama.
Plynul deň a zrazu sa odniekiaľ, a to bolo celkom blízko, ozval strašný hluk motorov, píl, mužských hlasov, lesom sa niesol strach. To ľudia prišli čistiť les od chorých stromov. Veverička to však nemohla vedieť a mala veľký strach.
„Keby som poslúchla ostatné zvieratká, nezostala by som tu sama a zachránila by som si život.“
Sova vo vedľajšom lese si začala robiť o veveričku starosti, a tak sa za ňou vybrala.
„Veverička, veveruška.“ Nikto sa jej neozýval. Až po chvíli uvidela vystrašenú veveričku pod listím. „Je ti niečo?“ spýtala sa ustarostená sova. „Nie, ale prosím ťa, odveď ma za ostatnými do vedľajšieho lesa,“ prosila veverička. Sova sa na ňu usmiala a povedala: „Pod podmienkou, že už nebudeš pyšná a tvrdohlavá.“ Veveruška súhlasila. Za pár týždňov ľudia les opustili a zvieratká sa mohli vrátiť späť do svojich domčekov, ktoré museli opustiť. Veverička konečne pochopila, že sama nie je nič, že kamaráti a priatelia sú spoľahliví a s pýchou sa navždy rozlúčila, pretože tá ju takmer stála život. Odvtedy je veverička milá a dobrá na všetky zvieratká.