Rozprávka o hlúpom Jankovi

Rozprávka o hlúpom Jankovi patrí k tým najčastejšie rozprávaným. Aj preto zrejme existuje v rade rôznych podôb, z ktorých tá od Boženy Němcovej patrí k zložitejším. Janko tu totiž postupne zažije tancovačku na dedine, službu u zámockého pána a úlohu u kráľa. Len prvýkrát sa správa trochu hlúpo, potom už skôr zvláštne a nakoniec múdro.

Začíname...

Bol raz jeden otec a ten mal syna Janka. Raz mu povedal: „Janko, ty rastieš ako drevo v lese, ale ešte si ani na muzike nebol. Mal by si trochu poznať život.“ A tak Janko zliezol zo svojej obľúbenej pece a večer išiel prvýkrát na muziku.

Na prahu hostinca, kde sa hralo, stál hostinský.

V hostinci bol len jeden huslista a niekoľko párov sa točilo v kruhu. Zrazu zavrešťia z pitvora gajdy a gajdoš vstúpi do izby, sprevádzaný miestnou mládežou. Ako to Janko uvidel, vyrazil z izby, až na prahu hostinského prevalil.

„Oco!“ kričal, keď prišiel domov, „viackrát ma tam neposielaj, strašne som sa tam zľakol.“

„Ako to?“ pýtal sa ocko.

„Keď som tam prišiel, škrípal jeden na doštičku a niekoľko bláznov sa točilo po izbe, až sa im hlava div nezatočila. Zrazu to kvíkne, blázni všetci od strachu vykríkli a tisli sa k dverám a do nich vošiel chlap a tlačil pod pazuchou čerta.“

Na zámku

„Dedina pre teba nie je, musíš medzi pánov,“ povedal ocko. „Ja poznám jedného, ktorý potrebuje sluhu, k tomu ťa zavediem.“

Janko bol spokojný a išiel s otcom, aby skúsil šťastie medzi pánmi. Prišli k peknému zámku a tam otec povedal, aby Janko išiel prosiť o službu. Pri bráne stál vrátnik a pýtal sa Janka, ako sa volá.

„Čo by som hovoril, ako sa volám, veď to nie je pán,“ pomyslel si v duchu Janko. „Predvčerom sa volám,“ odpovedal vrátnikovi a išiel hore k pánovi.

„Ako sa voláš?“ pýtal sa ho pán, keď ho prijal do služby.

„Janko.“

„To nie je pekné meno, Janko, budeme ti hovoriť Johannes!“

„Ako chcete, ale volajte na mňa Janko, inak vás nebudem počuť.“

Pán sa smial, dal mu prácu na celý deň a Janko odišiel. Prišiel do kuchyne
a kuchárka sa hneď pýtala, ako sa volá.

Janka to pýtanie trochu mrzelo, povedal teda: „Volám sa Dobré víno.“

Keď prišiel hore do izieb, stretla ho pani. „Ach, náš nový lokaj; ako mu hovoria?“

„Hovoria mi Johannes, a volám sa Mačka,“ odpovedal Janko celý nahnevaný, že musí stále hovoriť, ako sa volá.

„Ten chlap je blázon,“ pomyslela si pani a išla ďalej.

I prišla k Jankovi mladá slečna, dcéra jeho pána, a prikázala: „Chcem polievku!“

„Ja som Polievka,“ povedal Janko, ktorému sa dievča zapáčilo. „To máš čudné meno,“ povedala slečna, „ale ja sa nepýtam, ako sa voláš. Chcem, aby si mi doniesol z kuchyne polievku.“

„Na moju vieru, to dievča by som si hneď vzal, keby ma chcelo,“ myslel si Janko, keď odnášal polievku, a myslel na ňu celý deň. Večer, keď bolo po práci a všetci polihali, šúchal sa pomaly cez niekoľko izieb do tej, kde slečna spala.

„Mama, mama, polievka!“ kričala slečna na matku, keď začula kroky a spoznala sluhu.

„Azda by si nejedla ešte v noci polievku?“ ozvala sa matka z vedľajšej izby.

„Rýchlo, mami, ten nový sluha je tu.“

„Vstávaj rýchlo, môj milý, mačka je u dcéry,“ budila pani pána. „Prečo ma budíš, nech ju zažene.“

„Ako ju zažene, veď to nie je skutočná mačka; azda mi rozumieš, ten nový sluha!“

„Ten sa volá Johannes, a nie mačka.“

„Len vstaň, nech sa volá akokoľvek, je tam.“

Pán vyskočil, vzal bič zo steny a bežal k slečne do izby, ale tam už nikto nebol a len slečna mu hovorila, že prišiel k jej posteli, a keď kričala, tak ušiel.

I pustil sa pán za ním; ale pod schodmi padol cez kuchárku. „Kto vás zrazil?“ pýtal sa pán.

„Dobré víno, milosťpane!“

„A to sa ešte priznáte?“

I bežal zase za milým Jankom, ale nikde ho nebolo. Pýtal sa vrátnika, či nevidel sluhu.

„Predvčerom?“ pýtal sa vrátnik, ktorý jeho, Jankovo pravé meno nepoznal, rovnako ako úbohá kuchárka.

„Predvčerom tu predsa ešte ani nebol,“ nahneval sa pán. Až po dlhom dohadovaní prišiel všetkému na stopu a napriek všetkému hnevu sa musel smiať Jankovmu vtipu.

Medzitým prišiel Janko domov celý uťahaný.

„Ty už ideš zo služby?“ pýtal sa otec.

„Ešte by som nebol prišiel, ale bál som sa bitky. Majú tam dcéru, a tá je prekliato pekná; mne sa páčila, tak som k nej večer zašiel a chcel som jej dať pusu. Ale ona začala kričať, ako by ju na vidly brali, a zvolala celý zámok. Musel som utekať, ak som nechcel dostať výprask.“

„Ja už neviem, čo s tebou,“ nahneval sa otec.

„Ja viem, oco, čo urobím,“ povedal na to Janko; „na zámku som počul o jednom kráľovi, ktorý vraj zvolal mnoho učených, aby sa s nimi hádal. Nech vraj povedia, čo povedia, on stále hovorí: To je pravda! a komu by povedal: Ty luháš! ten vraj vyhrá a tomu dá buď veľa peňazí, alebo svoju dcéru. Ja tam pôjdem a budem sa s ním hádať, kým nepovie: Ty luháš!“

„No, možno sa na to hodíš. Tak choď!“

U kráľa

Janko sa teda pobral a išiel k tomu kráľovi. Šťastne sa dostal až na miesto a bol pustený ku kráľovi.

„Ty sa teda chceš so mnou hádať?“ pýtal sa kráľ.

„Pokúsim sa o to,“ povedal Janko a sadol si vedľa kráľa na stoličku.

„Začni teda rozprávať, a ak ti poviem, že luháš, dostaneš moju dcéru a veľa peňazí,“ povedal kráľ a pokynul Jankovi, aby začal.

„Raz som išiel do lesa a zrúbal som dub,“ začal Janko.

„To môže byť pravda,“ povedal kráľ.

„Bolo z neho pilín, až tma!“

„Aj to môže byť pravda.“

„Z tých pilín som upletol povraz.“

„Aj to môže byť pravda.“

„Ten povraz som priviazal k nebu a štveral sa po ňom hore.“

„To tiež môže byť pravda.“

„Hore mi ho kúsok chýbal, odrezal som dole kus a hore som ho nastavil.“

„Aj to môže byť pravda.“

„Už som sa chytal brvna, tu sa povraz utrhol a ja som sa zaryl sto siah pod zem.“

„Aj to môže byť pravda.“

„Spomenul som si, že máme v kuchyni motyku, a rýchlo som vyliezol von, aby som sa vykopal.“

„To môže byť pravda.“

„Keď som vyšiel, videl som bežať zajaca, a ten mal na krku lístok.“

„To môže byť skutočná pravda.“

„A na tom lístku stálo, že pásol váš otec s mojím dedkom ošípané.“ „To luháš,“ rozkričal sa kráľ a vyskočil zo stoličky.

„Že luhám? Tak ste prehrali, a ja dostanem peniaze.“

Teraz sa kráľ zľakol a až teraz si spomenul na svoju stávku.

„Počúvaj, Janko, ja ti dám peňazí dosť, ale dcéru, tú ti predsa dať nemôžem; ty si sedliacky a ona je princezná.“

„Len mi dajte peniaze, ja sa o vašu princeznú neprosím, viem o krajšom dievčati.“

Kráľ bol aj tak spokojný, dal Jankovi peňazí, koľko chcel, a bol rád, že ho má z krku. Keď prišiel Janko domov, kúpil si panstvo, oženil sa s vyhliadnutým dievčaťom a žili si krásne až do smrti.