Hladko a obrátene

Skôr než sa do pavučín zamotáme
a nový príbeh prečítame,
skôr než milého pavúčika spoznáme
a nové klbko načneme,
poriadne sa pozrite,
do všetkých rohov a kútov,
schválne deti spočítajte,
koľko je tam pavúkov!

Kde bolo, tam bolo, stála jedna malá chalúpka uprostred hustého lesa. Viedla k nej len úzky chodníček, z ktorého ste mohli ľahko zísť, keby ste boli čo len trošku nepozorní. Nebola to perníková chalúpka, ani chatrč starej zlej ježibaby, ale chalúpka takmer celá upletená z vlny. Namiesto voňavých kvetov sa v oknách vynímali pletené muškáty, ktoré boli až na vôňu celkom na nerozoznanie od tých pravých. Koľko včielok sa nalietalo! Ale strecha bola pravá, drevená. Majiteľka tejto pletenej chalúpky bola totiž príliš stará na to, aby liezla po streche a pletala vlnené šindle. Bola to babička ako z rozprávky vystrihnutá. Belovlasá, láskavá stará pani s hlbokými vráskami v tvári. Ale nemyslite si, deti! Keby jej bolo bývalo len o pár rokov menej, určite by aj tú strechu upletla. V celej krajine si už vrabce na oknách o vlnenej chalúpke štebotali a o dobrej babičke sa šírili chýry, až raz uviazli v uchu pavúčika Uzlíčka.

Hovorí sa, že pavúky prinášajú šťastie. Ale Uzlíček by sám nejaké to šťastie potreboval, nieto ešte aby ho rozdával ostatným. Ako inak možno vysvetliť, že sa jeho nite neustále zamotávali? Nech sa snažil akokoľvek, vždy sa na jeho niti vytvoril maličký uzlík, z neho potom vznikol veľký uzol a celá jeho práca bola zmarená. Veď nie nadarmo sa volal Uzlíček! Pavúčik bol veľmi smutný. Kým jeho kamaráti spriadali jednu pavučinku za druhou, on doteraz žiadnu poriadnu neupletol. Jedna sa skoro podarila, potom sa však ukázalo, že vynechal jedno očko a pavučinka sa párala a párala. Dokonca aj muchy si z úbohého pavúčika uťahovali. Kedykoľvek na nemotorného pavúčika natrafili, začali si pospevovať: „Ten nikdy nič nechytí, zamotá sa do nití.“ No a práve keď započul správu o chalúpke z vlny, nepremárnil ani jedinú pavúčiu sekundu a vydal sa ju hľadať.

Cesta to bola náročná, plná nástrah a nebezpečenstiev, ale oplatila sa. Len čo pavúčik zazrel na čistinke pletené fialky medzi tými pravými, poznal, že je už blízko. Celú zvyšnú cestu potom mohol obdivovať babičkino pletené dielo. Tu na strome sedela pletená veverička, tu sa vynímal pletený papraď. A čo ešte len v domčeku! V oknách pletené záclonky a pred dverami rohožka, ako inak než z vlny. A potom ju zazrel, v hojdacom kresle sedela stará pani takmer celá obklopená vlnenými klbkami.
„Tu sa mi bude páčiť,“ zajasal Uzlíček a hľadal kútik, kde by si odpočinul. Bol natoľko unavený náročnou cestou, že v okamihu zaspal. Zobudilo ho až tiché cinkanie, to ako ihlice klopkali o seba. Babička zase pletala. Pavúčik nezaváhal a opatrne sa po pavučinke spustil tak nízko, aby dobre videl.

Tak to chodilo každý deň, pavúčik si všetko zaznamenával ako pilný žiak. Babička bola však na neho príliš rýchla, navyše si popod nos niečo pospevovala. Uzlíček tam už bol nejaký ten piatok a jeho pavučinky sa stále zamotávali. „Je to na nič,“ posťažoval si pavúčik. „Keby som aspoň vedel, čo si tá babička popod nos mrmle, možno je to nejaké zaklínadlo alebo čarovná formula,“ rozmýšľal.
Jedného večera, keď sa zase usilovne učil, nechal sa natoľko uniesť, že z pavučinky zletel dolu ako zrelá hruška a rovno na babičkino zápästie. V okamihu sa obával najhoršieho, určite ho rozmliaždi a zostane po ňom len škvrnka. „Ó, som úbohý pavúčik, v živote som pavučinku neurobil a už mám takto tragicky zahynúť,“ pomyslel si. To viete, že ho babička nezamáčkla! „Tvojim pavučinkám niečo chýba, však?“ spýtala sa ho vľúdne. Uzlíček sa nestačil čudovať, nielenže sa k nemu babička prihovára, ona určite čaká aj odpoveď. A tak si zľahka odkašľal a vylíčil jej všetky svoje pavúčie boľačky. „No, a keby som tak vedel to čarovné zaklínadlo, čo si zakaždým pobrukúvaš, možno by som sa to konečne naučil,“ dokončil svoj príbeh horlivo. „Alebo možno nie, volám sa Uzlíček, možno sa nikdy poriadne pavučinky robiť nenaučím,“ posťažoval si. „Ale choď ty,“ chlácholila ho babička. „Žiaden majster z neba nespadol, za to ti ručím. A o akom čarovnom zaklínadle si hovoril?“ smiala sa babička. „Nooo,“ zamyslel sa Uzlíček. „Hovoríš niečo ako ‚sladko a obrátene‘, či čo,“ pípol a potom razom očervenel. „Chachacha,“ smiala sa babička, div že sa domček netriasol. „Ty si ale popleta! Je to hladko a obrátene a nie je to žiadna čarovná formula, ale pletacia technika,“ poučila ho.

No uplynulo pár týždňov a v domčeku ste mohli vidieť jednu pavučinku krajšiu ako druhú. Pavúčik sa v domčeku zdržal, aby si mohol precvičiť svoje novozískané umenie. Inde by mu pavučinky iste netrpeli. No napokon, kto vie, možno tam pletie pavučinky dodnes.