Tatárska princezná

Nie, proti cestovaniu a poznávaniu cudzích krajín a ľudí rozhodne nič nemám, práve naopak, ale všetko je potrebné robiť s mierou a rozumom. A to sa práve o tej tatárskej princeznej povedať nedalo.
„Ale ocko, veď už som veľká,“ vyplakávala si to na dobrom otcovi chánovi takým spôsobom, ktorý o jej dospelosti práve veľmi nesvedčil.
„No jasné, tak keď chceš tak za každú cenu cestovať, tak choď niekam na osvietený východ, napríklad sa pozri na Veľký čínsky múr,“ radil chán.
„Ale ocko, tam bolo každé malé dieťa, ja chcem na západ, tam je aspoň poriadna civilizácia,“ fňukala ďalej dcéra.
„Pri samom Čingischánovi, to nemyslíš vážne? Medzi tých barbarov? Veď ani meče nevedia robiť do oblúka!“ desil sa otec.
„Ja chcem na západ, tam chcem všetko vidieť,“ tvrdohlavo trvala na svojom dcéra, a keďže bola jedináčik a navyše trochu rozmaznaná, po čase dosiahla svoje. Tým však jej výstrednosť neskončila.
Nielenže chcela do nebezpečných končín čudesných neverných psov, ktorí nemali šikmé oči ani zahnuté meče, ale navyše chcela cestovať bez solídneho vojenského sprievodu! Vraj by tak bola príliš nápadná a že pôjde len s dvoma komornými a psíkom, svojím miláčikom.
To už bolo na chána priveľa. Rozčúlil sa tak, že princeznú zatvoril na pol roka do veže a nechcel ju ani vidieť. Lenže po nejakom čase ..... však to poznáte ..... mu to prišlo ľúto a hovoril si: aký som to otec? Veď čo ona z toho života má? Stále len sedieť na audienciách alebo sa hrať v záhrade so psíkom ..... Veď ani pri tom Veľkom čínskom múre nebola. A ja ju tu držím vo veži!
A tak ju pustil von, všetko jej dovolil, len aspoň vyrokoval dvoch dobrých vojakov ako sprievod. Tých vojakov vybral veľmi zodpovedne ..... chlapi statní ako hora, ovládajúci orientálne bojové umenia a vernejší a oddanejší než psi. Museli sa zaviazať veľkou a slávnostnou prísahou, že princeznú neopustia a budú ju strážiť lepšie než oko v hlave. Pripravili tri povozy, ktoré nebudili príliš veľkú pozornosť, a tak tatárska princezná mohla vyraziť.
Spočiatku mal chán radosť, že splnil veľký sen princeznej, že je dobrým otcom a tiež že chvíľu konečne nepočuje jej fňukanie. Lenže po nejakom čase ..... však to tiež poznáte ..... sa mu to rozležalo v hlave a hovoril si: pri samom Čingischánovi, veď ja som somár, svoju jedinú dcéru pustím do takých nebezpečných končín len s dvoma vojakmi a vôbec, nemal som z nich radšej urobiť eunuchov? A čo ak ich niekto prepadne, alebo niekomu naletia, je to dievča neskúsené, možno ju tam budú ukazovať v klietke ako nejaké exotické zviera, alebo ju tam nejaký barbar podrezá kvôli šperkom, alebo sa cestou dostane nejakému šejkovi do háremu, alebo ju zožerie divá zver a kto vie, čím sa vlastne živia títo Európania?, alebo dôjde až na koniec sveta, spadne dolu a zabije sa. Také strašné myšlienky chánovi tiahli hlavou a mal z toho zlé svedomie.
Princezná si naopak s ničím hlavu nerobila. Tešila sa z nadobudnutej slobody a pomerne rýchlo postupovala do európskej divočiny. Treba povedať, že jej všetko vychádzalo dobre, ako často tým, ktorí sa bezhlavo vrhajú do neznámeho. Vystupovala samozrejme inkognito, snažila sa nebudiť pozornosť a poznávala cudzie kraje a ľudí.
Jej neskúsenosť a prelietavosť sa jej však predsa len vypomstili. Nás mrzí, že sa to stalo práve na Morave, ale ..... kde nežijú zlí ľudia? Taká krajina asi nie je a asi ani nebude.
Jedného dňa docestovala princezná do zvláštnej krajiny. Nad širokými a hlbokými lužnými lesmi sa dvíhali ťahlé kopce a na úrodných políčkach pracovali dobrí ľudia. Preto aj princezná nič zlé netušiac požiadala o nocľah na hrade týčiacom sa na konci kopcov. Bohužiaľ tam vládol zlý a chamtivý rytier, ktorý len premýšľal, ako nahromadiť čo najviac žltého kovu. Je to vlastne veľmi zvláštne ..... ten kov sa nedá jesť, nedá sa ním v noci prikryť, nedá sa obliecť, nedá sa s ním porozprávať, nemôže Vám vyznať lásku či povedať, že sa na Vás teší a že Vás rád vidí. Napriek tomu je veľká spústa ľudí, ktorí si to všetko za neho chcú kúpiť.
Rytier teda princeznú privítal, a keďže sa mu zdalo, že nie je príliš bohatá, neprejavoval o ňu veľký záujem a závistlivo celý večer sledoval zlatý západ slnka. Princezná medzitým dobre povečerala a keďže bola unavená, čoskoro sa uložila na spánok. Potom ešte dostala ten nešťastný a osudný nápad spočítať si financie v ručnej pokladnici, ktorou ju ocko chán vybavil na cesty. Vidíte, aká bola vtedy ťažká doba! Dnes by mohla cestovať s kreditnou kartou a nemusela by mať pri sebe veľkú hotovosť. Lenže vtedy táto vymoženosť ešte nebola vynájdená, takže pokladnica musela byť veľmi nabitá a keď sa k tomu pritrafí zvedavá slúžka chamtivého rytiera, je nešťastie na svete.
„Pane, pane,“ volala tá slúžka s očami navrch hlavy, potkýnajúc sa o schody, „tá nenápadná slečna má plnú truhlicu zlata!“
„Čože?“ odvrátil sa rytier od západu slnka a jeho zlatistá tvár zosivela.
„No truhlicu a plnú, celkom plnú zlata,“ drmolila tá hlúpa slúžka netušiac, že dáva podnet na zločin.
Rytier omámený mamonom ju už nevnímal a v jeho skazenej duši dozrieval plán, závratne jednoduchý.
A tak v noci do komnát tatárskej princeznej a jej dvoch komorných vtrhli rytierovi pacholkovia, úbohé ženy kruto zavraždili a i so psíkom zhodili do priepasti pod hradom. Dvaja vojaci princeznej sa síce prebojovali z presily, ale keď sa potom po pol roku dostali späť k chánovi, ten ich hneď nechal obesiť. Čo s nimi, keď priniesli takú správu?
Ale späť k rytierovi ..... ten získal naozaj poklad veľkej ceny. Dlho sa však z neho netešil. Keď sa ráno pozrel z okna dolu, zistil, že princezná s komornými ..... tri panny a psík skamenneli a ako výčitka hľadeli hore na svojho vraha. Niet divu, že rytier z toho na mieste zošalel a už s ním nikdy nebola rozumná reč. Ostatne tá rozumná reč s ním nebola ani predtým, však.
A tak kým cez deň plakal dolu u troch kamenných panien a v noci stále dokola počítal zlaté mince, kdesi veľmi ďaleko zúril a zase trpel ľútosťou tatársky chán a hneď sa vydal na trestnú výpravu. Keďže však dvoch vojakov ..... jediných svedkov a prípadných sprievodcov ..... nechal hneď obesiť, nejaký čas mu trvalo, kým našiel ten správny hrad a nijako mu nevadilo, že cestou omylom vyplienil a vypálil tri iné.
Božie a chánove mlyny melú pomaly, ale iste. Tak došlo predsa aj na ten osudný hrad, samozrejme na rok a deň od hrozného rytierovho zločinu. Chán nechal šialeného rytiera kruto umučiť, hrad zbúrať a zapáliť a potom si tiež poplakal u troch kamenných panien a psíka, aj keď tým už nič napraviť nemohol.
Potom mu neostávalo nič iné než odísť z tej barbarskej Európy do osvietených orientálnych krajov a tam sa vo vojnách a bitkách snažil zabudnúť na stratu jedinej dcéry.
A tomu nešťastnému hradu sa odvtedy hovorí Meidberg, Děvíčky čiže Dievčie hrady.
Poučenie: Svoju dcéru nerozmaznávajte, môžete na to doplatiť obaja.