Kráľ Václav

Ako mu osud dal do vienka tri kráľovské koruny, ale krátky život, a kým mohol kráľovstvo pozdvihnúť ku sláve, zabil ho najatý vrah

Kráľovský hrad Olomouc pomaly chátral. Čo nezničil oheň pri niekoľkých posledných požiaroch, ničila pomaly, ale iste voda. Do striech paláca zatekalo mnohými dierami a v komnatách sa šírila pleseň a hniloba. Moravskí markgrófi tu už nebývali a komnaty boli poloprázdne. Preto sa olomoucký komorník pán Albrecht zo Šternberka radšej nasťahoval do nového dekanského domu, ktorý mu zapožičala olomoucká kapitula. Oproti dekanstvu stál medzi hradom a kostolom svätého Václava biskupský palác s kapitulou. Tak tu všetci páni bývali pekne pokope, síce nie vždy vo svornosti, ale predovšetkým obohnaní silným múrom od okolitého sveta.
Tu jedného dňa roku 1306 prišla z Čiech správa, že kráľ Václav III. nariadil zemskú hotovosť a ťahá so svojím vojskom na Moravu, aby sa z Olomouca vypravil do vojny proti poľskému Vladislavovi Lokietkovi, ktorý sa v Poľsku búril a nechcel poslúchať českého kráľa. Tak začali olomouckým pánom veľké starosti, či už s vojskom, ktoré sa schádzalo do tábora pod hradbami mesta, alebo s kráľom a jeho družinou, ktorá mala nocovať na hrade. Za niekoľko dní preto vyzdobili hradné komnaty požičanými kobercami, drahými látkami a potrebným riadom, aby tu mohli panstvo privítať. Šťastie, že toho roku bolo suché leto, inak by urodzení páni v komnatách šliapali v mlákach vody.
V tom veľkom zhone a chystaní uplynulo niekoľko dní a jedného rána vyšli páni na koňoch aj na vozoch kráľovi naproti. Išli po starej hradskej ďaleko za hranice mesta a tam zastavili pri Božích mukách. Kto mohol, sadol si do tieňa starých líp, ostatní postávali pri ceste.
„Dnes bude pekné teplo, keď už takto zrána páli,“ hovoril biskup svojmu komorníkovi.
A ťažko si sadol na medzu, vyzliekol rukavice aj klobúk a šatkou si utieral orosené čelo. Z toho, že ich kráľ poctí svojou návštevou, sa veľmi netešil, lebo každá vojna stojí peniaze a kráľ ich nemal. Vymáhal ich od pánov i od cirkvi.
Konečne sa na obzore objavili mračná prachu a v nich uháňala kavalkáda jazdcov a vozov. To prichádzal kráľ so svojím sprievodom a za ním ťahalo vojsko z Čiech. Už boli vidieť aj zástavy popredných českých pánov a medzi čakajúcimi nastal zhon. Olomoucký biskup rýchlo vstal a oklepával si pokrčenú sutanu. Komorník mu podával biskupský klobúk so stuhami a vyšívané rukavice s prsteňmi. Ostatní páni sa okolo neho radili podľa svojich úradov a niekde sa aj dohadovali, lebo nikto z nich nechcel stáť ako posledný. Kone sa plašili a vzpínali pod ťarchou vyšívaných čabrák a ozdobných remeňov. Všetci hľadeli v ústrety mladučkému panovníkovi.
Keď prvá skupina jazdcov dorazila, bol medzi nimi aj kráľ. Len čo pánov uvidel, hneď zoskočil z koňa a biskup Ján ho oslovil:
„Milostivý kráľ, kráľ český a poľský, buď vítaný medzi nami!“ Biskupova reč plná vybraných slov a chvalospevov zanikla v provolávaní slávy.
Kráľ Václav bol už zvyknutý na takéto vítania a cestou z Čiech na Moravu ich počul dosť. Preto biskupovi zdvorilo poďakoval: „Ďakujem Ti za milé privítanie, biskup Ján, Tebe i tvojim pánom, ktorí s Tebou prišli, aby ma ešte pred bránami mesta privítali. Ale teraz hor sa na kone! Už sa tešíme na dobré jedlo a pitie i odpočinok na olomouckom hrade!“
Okolo to zahučalo nadšeným súhlasom a všetko ďalšie vítanie odpadlo, sprievod sa vydal na cestu k Olomoucu.
Kráľ Václav sa na tú vojnu tešil. Bolo to prvýkrát, čo mohol viesť kráľovské vojsko do vojny. A vojenské táborenie rád privítal ako veľkú zmenu vo svojom panovaní. Ani si pritom nepripustil, že by nemusel byť víťazom, ale porazeným. Život mu v tých dňoch rýchlo ubiehal. Nedávno ešte popíjal a priatelil sa s mladými veľmožmi na uhorskom dvore, preháňal kone po uhorskej rovine a vôbec nemal iné starosti, než ako čo najlepšie prežiť každý deň. Potom ho dal kráľ Václav II., jeho otec, previezť do Čiech, kde sa po jeho smrti stal kráľom krajiny a ľudu, ktoré poznal iba z rozprávania. Obklopil ho rad nových priateľov a radcov, každý od neho niečo chcel a ešte viac mu sľuboval. Václav to nemal ľahké. V necelých osemnástich rokoch bol kráľom českým, uhorským a poľským, to už niečo znamenalo. A predsa sa nerád podriaďoval zložitému životu. Kde mohol, unikal s priateľmi do mestských šenkov a sedenie v kráľovskej rade mal za tú najstrašnejšiu vec na svete.
Po mnohých nezhodách s kráľom sa páni dohodli, že ho privedú k rozumu, a našli mu nevestu, krásnu, ale chudobnú Violu Tešínsku. A Václav, keď počul o jej kráse, sa rád vzdal uhorskej princeznej pre sliezsku krásavicu. Potom boli slávne svadby, ale kráľ sa spútať nedal. Čoskoro zasa vymetal pražské šenky a bol neskrotný a bujný ako predtým. Pri dvorských zábavách rozdával úrady, dvorce i obročia a kráľovský komorník nestačil splácať dlhy. Kráľ Václav si s vládou nerobil žiadne starosti. Veď mal kráľovskú radu a páni v nej mali dosť skúseností, tak mladý kráľ nechával všetko rozhodovanie na nich.
A tak prišiel Václav o uhorskú korunu a jedného dňa sa Albrecht Habsburský hlásil aj o Chebsko, po ňom sa začal búriť poľský Lokietek. Vtedy sa kráľ prebudil z krásneho sna do skutočnosti a musel konať sám. Zašiel si po radu k opátovi Konrádovi na Zbraslav, ako mu kedysi poradil otec. Opát mu domlúval a karhal ho pre jeho rozmarný život, nakoniec ho primäl, aby sa bránil a nenechal českých pánov rozhodovať za seba. Po tom všetkom sa kráľ vydal na Moravu.
Keď vošiel bohatý a dlhý sprievod pánov, rytierov a kňazov ozdobenou olomouckou bránou do mesta, trubači trúbili z plných pľúc, až uši zaliehalo. Ľudia sa tlačili okolo cesty v hustých zástupoch, vykláňali sa z okien a pavlačí. Všetci chceli vidieť mladého kráľa, o ktorom sa toľko hovorilo. Kráľ Václav si na slávu potrpel a tešil sa z nej. Išiel na bielom koni, na sebe červený kabátec vyšívaný zlatom a na hlave čiapku lemovanú hranostajom. Pred ním viezli zástavu so znamením bieleho leva. „Nech žije kráľ český! Sláva! Vivat!“
Ľudia kričali a do prachu pod kopytá koní padali kvety a zelené halúzky. Slávne kráľovské mesto vítalo svojho panovníka. Nejedno oko sa zahmlilo slzou. Starí si priali, aby konečne zavládol v krajine pokoj a mier, mladí chceli s kráľom do boja. Sprievod prešiel celým mestom, až vošiel hradnou bránou na nádvorie olomouckého hradu, kde bolo zasa plno ľudu. Čakali tu úradníci a kňazi, čeľaď a predovšetkým pán komorník Albrecht zo Šternberka, ktorý kráľa srdečne vítal.
„Najvyšší čas, pán komorník, že sme dorazili! Mám už taký smäd, aký som nikdy nemal a ani si nepamätám. Bola to dlhá cesta sem k Vám na Moravu,“ smial sa kráľ a podával mu ruku na pobozkanie. Keď sa okolo neho chystali ešte iní páni na veľké vítanie, rýchlo im pokynul a zvolal: „Odpusťte svojmu kráľovi, drahí páni! Ale to vítanie odbavíme len krátko. Ja aj moji páni trpíme veľkým smädom, a kým by bolo prednesené všetko to úctivé veršovanie, prišiel by som asi o polovicu svojho panstva. A kto by potom so mnou ťahal proti Lokietkovi? Poďme radšej všetci do paláca, azda tam pán komorník niečo pre nás pripravil!“
Okolo kráľa sa ozval pochvalný smiech, len biskup a páni z kapituly si medzi sebou vymenili niekoľko významných pohľadov. Mladý kráľ im už dávno nebol po chuti pre svoju neposlušnosť, ale kráľovo rozhodnutie nemohli nijako zmeniť. Panstvo sa hrnulo za kráľom po schodoch do paláca a v hodovnej sieni sadalo ku prestretým stolom. Jedla a pitia tu bolo toľko, že by sa z toho najedlo celé kráľovské vojsko. Kráľ sa netajil obdivom.
„To je hostina naozaj hodná kráľa! Ale ako to robíte, vzácni páni, že predstihujete svojím bohatstvom aj kráľovský dvor?“ A páni boli potešení touto pochvalou. „Milostivý kráľ! To všetko sme pripravili len na Tvoju česť, inak doma takéto hody nemávame. Chceli sme získať Tvoju milostivú priazeň nášmu mestu, a preto každý dal, čo mal doma najlepšie.“
Kráľ im pokynul na znamenie vďaky, nabral si na tanier ďalší kus pečene, ale pritom si neodpustil, aby sa nespýtal:
„A čo ma bude stáť tá hostina, páni mešťania? Zadarmo ani kura v Čechách nehrabe a že by to na Morave bolo inak, tomu veľmi neverím.“ V hodovnej sieni sa rozozvučal smiech a páni mešťania sa tiež usmievali nad tým kráľovským žartovaním. Ešte neprišiel ich čas, aby kráľovi povedali svoje požiadavky. Čakali, kým bude po vojne, potom bude kráľ milostivejší a zhovievavejší.
A kráľ sa vypytoval na správu moravskej krajiny. Chcel vedieť o každom kráľovskom statku, o jeho prínose do kráľovskej pokladnice, ktorá bola stále prázdna. Peňazí sa v nej nikdy veľa nedržalo, lebo páni hospodárili už dlhý čas väčšinou do vlastných vreciek, akoby ani kráľa nemali.
Ešte nebola hostina u konca, keď sa na hrade znovu ozvali fanfáry a o chvíľu tu bola správa, že prišlo poselstvo z tišnovského kláštora. Pán Albrecht zo Šternberka chcel kráľa trochu ušetriť vladárskych starostí, a preto navrhoval, aby posolstvo prijal až nasledujúceho dňa, ale olomoucký biskup sa za ne hneď prihováral, akoby mu na ich prijatí veľmi záležalo. Kráľ rázne rozhodol:
„Nemaj o mňa obavy, pán komorník! Ak pán biskup myslí, že by som niečo zmeškal, pošli po ne! Človek nemá nič zbytočne odkladať, a už vôbec nie kráľ. Len po ne pošli!“ Biskup videl, že kráľovi nepadol do noty, ale jeho postavenie mu ukladalo, aby bránil svätú cirkev kdekoľvek. Onedlho sa dvere otvorili, do siene vošli dve rehoľníčky. Keď uvideli kráľa, padli na kolená. A kráľ, aby podráždil tých ctihodných pánov okolo seba, vstal a šiel im naproti.
„Len poďte ďalej, ctihodné panny, a nič sa nebojte tých mojich bojovníkov. Tí zatiaľ cvičia, ako vidíte, len so svojím kráľom a s krígľami.“
Kráľ bol jedovatý, ale nie zlý. Rehoľníčky položili pred kráľa na červenom vankúši dva obyčajné kľúče a jedna z nich vybavovala posolstvo.
„Milostivý kráľ, kráľ český a poľský z rodu Přemyslovcov! Naša matka, ctihodná abatiša tišnovského kláštora, posiela úctivý pozdrav a požehnanie Tvojej Milosti! Nech Boh Tebe podporuje v bohumilom diele. Keďže iste potrebuješ aj našu pomoc, matka abatiša sa rozhodla ponúknuť Tvojej Milosti strieborný kláštorný poklad. A my všetky Ti prajeme, aby Tvoja vojna s Poliakmi bola čoskoro skončená a Ty si bol zasa medzi nami. V pivniciach nášho kláštora sú ukryté sochy dvanástich apoštolov vyrobených z ryzieho striebra. Použi, kráľ, tento poklad spravodlivo a len keď bude najvyššia potreba. Tu sú od neho tieto dva kľúče.“
Kráľ strnul od údivu a s ním všetci, ktorí boli v sieni. Bol to veľký dar. Olomoucký biskup bol od zlosti bez seba, že sa ešte za tie dve u kráľa prihováral a ako ho tá tišnovská abatiša svojím darom u kráľa predbehla. Takýto poklad nemala ani olomoucká kapitula a čo mala, to biskup dobre opatroval predovšetkým pre seba. Dar prišiel v pravú chvíľu. Kráľ Václav síce viezol so sebou z Prahy kráľovský poklad, ale boli to len jeho zvyšky a ešte si musel pár cenností za riadny úpis vypožičať v zbraslavskom kláštore.
„Prijímam tento kráľovský dar, ctihodné panny!“ povedal kráľ, keď si oba kľúče prezrel. Nič zvláštne na nich nebolo a predsa neboli na zaplatenie. „Povedzte matke abatiši, že budem jej dar šetriť a jej pomoc nikdy nezabudnem. Keď sa vrátim z Poľska, prídem sa na Tišnov pozrieť a azda sa jej budem môcť nejako odmeniť.“ A pozýval rehoľníčky ku stolu, ale tie sa rýchlo lúčili a ponáhľali sa, že pôjdu hneď späť na Tišnov. Kráľ teda nariadil, aby im dali čerstvé kone.
Okolo kráľa sa nahrnulo panstvo a všetci chceli vidieť tie dva vzácne kľúče a blahorečili tišnovskej abatiši. Kráľ im odpovedal, ale hlavou sa mu začali preháňať iné myšlienky, preto si radšej sadol k pohárovi. Spomenul si na jednu slávnu pitku s pánmi, keď na pražskom hrade zasa tieklo víno prúdom a vtedy on rozkázal, aby služobníci doniesli toľko drahocenných džbánov, koľko bolo okolo neho pánov. A potom vzal meč a pozval pánov, aby sa prišli pozrieť na kráľovu kratochvíľu. Nikto nevedel, čo bude, mali z neho strach. Kráľ začal rozbíjať jeden džbán po druhom a každému z tých džbánov hovoril menom jedného pána. Bola to veľkolepá podívaná, ako sa tí falošní a chamtiví páni tlačili pozdĺž stien a čakali, kedy na nich dopadne jeho kráľovský meč. Ale nedopadol, kráľ bol milostivý. Chcel im len pohroziť a ukázať svoju moc. Keď sa teraz rozhliadol okolo seba, márne premýšľal, ktorý z týchto pánov a olomouckých mešťanov mu je verný, kto z nich ho už vopred zradil a kto ho zradí pri prvej príležitosti.
Vtom prišiel pán komorník a nebadane sa k nemu naklonil. „Vidím, že si unavený, milostivý kráľ! Poď so mnou! Zavediem Ťa do svojho domu. Tam nájdeš pokoj a odpočinok.“
„Máš pravdu, pán komorník! Nejako ma to zmohlo a trochu ma aj prekvapila tá tišnovská abatiša. Nie som už zvyknutý, aby sa páni so mnou delili o svoje statky.“ Kráľ vstal a s ním razom všetci páni, ktorí sedeli okolo stolov. Len tí opití nevstali. Keď za nimi zapadli ťažké dubové dvere, povedal komorník kráľovi: „Si na pánov veľmi prísny, môj pane! Oni sú ako divé kone. Nikdy ich nespútaš žiadnou uzdou, aj keby bola zo zlata.“
„Si múdry, pán komorník! Nemôžem niekedy v sebe poprieť svoju mladosť a neskúsenosť.“ Šli spolu dlhou chodbou a potom pavlačou, ktorá spájala hradný palác s dekanským domom. Na čerstvom vzduchu kráľ trochu ožil. Keď uvidel v rohu necky s vodou, razom zhodil kabátec a ponoril do nich hlavu až po plecia. Zafrkal od bujarosti, potom z dlhých ryšavých vlasov striasol kvapky vody a únava akoby z neho spadla. Kráľ sa vesele zavesil do komorníka a mal veľa otázok. „Povedz mi, pán komorník, čo tu na Morave hovoria o tej mojej vojne?“
„Ach, milostivý kráľ, čo by hovorili? Vojna je vojna. Veď to dobre poznáš. Tí, ktorí na vojne zarábajú, tí neplačú. Ale ostatní...“
„Čo hovoria ostatní? Napríklad tunajší mešťania! Veď predsa mesto musí živiť mojich vojakov. Len sa neboj a povedz!“
„Vieš, kráľ! Ak chceš, poviem Ti pravdu. Väčšinou sa z tej vojny boja. Obávajú sa, že dlho potrvá a budú nové dane a pôžičky. Ľudia chcú mať pokoj, chcú žiť.“
„A ja nie? To je mi pekné. Oni chcú mať pokoj a mier a ich kráľ si len tak zbytočne vymýšľa nové vojny a dane,“ horlil kráľ a komorník pán Albrecht zo Šternberka sa ho snažil upokojiť.
„Nehnevaj sa na mňa, kráľ! Chcel si však vedieť pravdu a tá je vždy trpká.“
„Máš pravdu, pán komorník!“ povedal kráľ úsečne. „Chcel som počuť pravdu a Ty si ju povedal. Dobre mi teda tak. Ťažko sa vládne v takom kráľovstve, kde si páni želajú niečo iné než jeho ľud a kráľ do toho chce tiež hovoriť.“
Vtom už komorník otvoril najbližšie dvere a pobádal kráľa, aby vošiel dnu. Bola to priestranná komnata. Otvorené okná kryli ťažké závesy a na kamenných dlaždiciach ležali kožušiny. V kúte stáli z Prahy dovezené truhlice a lôžko bolo pripravené. „Tu je Tvoja komnata, môj kráľ! Tu azda nájdeš trochu pokoja. Ak budeš niečo potrebovať, zazvoň tu na ten zvonček a sluha pribehne v okamihu. Prajem Ti príjemný spánok, môj pane!“
Potom sa komorník uklonil, zavrel za sebou ticho dvere. Ale kráľ nemal na spánok ani pomyslenie. Vonku bola veľká horúčava a ani tu nebolo o mnoho lepšie. Vyzliekol kabátec a sadol si na vankúš v okennom výklenku.
Dole pod hradom sa rozkladal vojenský tábor ako rozliata rieka. Až sem hore zaliehal krik, hovor a spev, erdžanie koní. Ohne plápolali vo vetre. Vojaci si piekli mäso a v kotloch varili polievku.
„Hneď zajtra sa tam dole pozriem,“ sľuboval si kráľ Václav. „Najradšej by som šiel hneď, ale to by som zasa zbytočne pobúril tie panské hlavy. Už im aj tak robím dosť starostí. Všetci predstierajú, ako sa uchádzajú o moju priazeň, ale robia to zle. Komu z nich vlastne môže kráľ veriť? Pánom z kráľovskej rady? Biskupovi alebo azda kancelárovi? Ešte tak tomu starému komorníkovi, ten sa zdá byť z nich najvernejší. Inak sú všetci ako honiace psy, ktoré vedia štvať svoju zver do úpadku. Vo mne sa však páni sklamú, už mám dosť toho ich poručníkovania.“
Vtom sa dvere otvorili, ale kým sa kráľ obzrel, boli už zasa zatvorené. To asi vietor, ktorý sa vovalil dnu otvoreným oknom. V komnate však bolo rovnako dusno až na zadusenie. Kráľ vstal, potom si na stole nalial do pohára vína a razom ho vypil. „Pôjdem sa pozrieť radšej medzi pánov, aby som vedel, čo ich zasa trápi. Keď sa dobre napijú, sú prístupnejší a nedávajú si toľko pozor na slová.“ Kráľ si obliekol kabátec a vyšiel na pavlač.
Na hradnom nádvorí bolo plno všelijakého ľudu. Nemcov, Uhrov, Čechov a Moravanov, kupcov i dievčat, mníchov i žobrákov. Tí poslední ťahali za vojskom ako včely za kvetom, aby sa ľahko priživili. Ako sa kráľ obzeral, jedno z dievčat sa naňho usmialo a hodilo mu ružu. Chytil ju za letu a zamával na pozdrav. Dievča sa mu zapáčilo na prvý pohľad, bolo urastené a mrštné. Kým sa však mohol rozbehnúť za ním, začul za sebou na pavlači kroky. Kráľ sa obrátil a strnul. Neďaleko neho stál neznámy rytier v dlhom plášti a uprene sa pozeral na kráľa. Potom rýchlo odkryl plášť a z opasku vytrhol dýku. Kým sa kráľ mohol brániť, ostrá čepeľ mu prebodla dobre mierenou ranou hruď práve pri srdci. Kráľ Václav ešte uchopil jej rukoväť a vytrhol ju z tela. Vtom silný prúd krvi vytryskol z rany a kráľ sa zrútil na zem. V tej chvíli všetky jeho mladícke sny a plány odniesol vietor a jeho život rýchlo z tela vyprchal.
Keď rytier videl, že kráľ je dobre zasiahnutý, zahalil sa do plášťa a chystal sa na odchod. Jeho dielo bolo skončené. Rozbehol sa pavlačou ku schodisku, ale vtom ktosi vykríkol: „Vrah! Kráľov vrah! Chyťte ho!“
A zrazu bolo okolo plno ozbrojených pánov, ktorí vytasili meče a hnali sa kráľovi na pomoc. Vrah sa pánom ani neodporoval, azda ich poznal, kto vie. Páni sa naňho vrhli a mnohými ranami ho usmrtili. Všetko sa zbehlo rýchlo a nečakane, ale predsa so všetkou dôkladnosťou, že to bolo až neuveriteľné. Vrah bol zabitý skôr, než mohol byť postavený pred riadny súd. A razom bol koniec vojny, kráľ bol mŕtvy. Tak sa stalo, že páni namiesto vojnového ťaženia strojili kráľovi pohreb a do dvoch dní ho pochovali v kryte kostola u svätého Václava. Ani ho do Prahy nevzali, lebo bolo horúce leto. Potom im nastali starosti s kráľovskou korunou a pokladom, ktorý záhadným spôsobom zmizol v deň kráľovej smrti. Až po mnohých rokoch kráľova sestra Eliška Přemyslovna, vtedy už kráľovná česká, vymáhala niektoré z jeho klenotov od olomouckého biskupa a kapituly. V tej rozrušenej dobe prišiel aj tišnovský kláštor o svoj strieborný poklad. Po smrti mladého kráľa prišiel do kláštora rytier s kráľovským listom, aby poklad odviezol. To, že kráľ bol už mŕtvy, tam ešte nevedeli. Abatiša rozkázala, aby poklad vydali. Tak bol odvezený neznámo kam. Boli to čudné časy v Českom kráľovstve. Nikto nevedel, ktorému pánovi slúžiť.
Kapitulný pisár vtedy zapísal správu o smrti kráľa Václava III. starostlivo do knihy a uviedol v nej ako vraha durínskeho rytiera Konráda z Botenštejna. Kto však skutočne pripravil túto kráľovraždu, už sa nikto nikdy nedozvie. Kráľ mal nepriateľov dosť, aj takých, ktorí si mohli vraha najať a dobre ho zaplatiť. Podarilo sa im to, a tak zanikol kráľovský rod Přemyslovcov smrťou mladého kráľa, ktorému život dal do vienka tri kráľovské koruny. Musel zomrieť, lebo sa nehodil pánom do ich hry o moc v Európe.