Kráľ Odrivous

Jeden kráľ mal dcéru. Bola nádherná, prekrásna, ale pritom taká namyslená, svojvoľná a domýšľavá, že jej nebol žiadny nápadník dosť dobrý. Jedného po druhom odmietala a ešte sa z nich vysmievala. Kráľa to už mrzelo. A tak raz usporiadal veľkú slávnosť a pozval naň hostí z ďaleka-široka, samých mladých mužov, ktorí hľadali nevestu, aby si princezná mohla vybrať.
Prvého dňa sa konal veľký turnaj. Kráľ s princeznou a s celým dvorom si sadli na tribúnu, na nádvorí sa zoradili hostia na koňoch a objazdili dookola turnajové pole: najprv králi, za nimi vojvodovia a kniežatá, za nimi grófi a baróni, naposledy obyčajní rytieri. Potom sa vo dvojiciach potýkali kopijou a mečom až do večera. Princezná sa pozerala, nakoniec rozdala víťazom ceny, ale žiadny sa jej nezapáčil.
Druhého dňa všetci vyrazili na poľovačku, princezná s nimi, ale čoskoro sa im stratila a odcválala domov. Keď sa večer vracali, stála s kráľom pri okne a zase nápadníkov posudzovala. Na každom videla nejakú chybu.
Jeden jej bol príliš tučný: „Vínny mech, krátky dych.“
Druhý príliš vysoký: „Dlhán sa vo vetre kláti!“
Tretí príliš malý: „Krátkonôžka, ten nech počká.“
Štvrtý príliš bledý: „Bledý ako múka, smrť mu z očí kuká.“
Piaty príliš červený: „Ako rak varený.“
Šiesty jej nebol dosť rovný: „Surové drevo za pecou sušené.“
A tak na každom niečo našla, všetkých zhanila. Obzvlášť sa však vysmievala jednému kráľovi, ktorý šiel posledný. Včera bol prvým víťazom, dnes ulovil medveďa, ale ten ho ešte poranil na tvári, až do fúzov.
„Jaj, pane, to je rana!“ zvolala so smiechom, „pekný víťaz! Kto ho kús? Teraz je to kráľ Odrivous!“ A inak ho už nenazvala než touto prezývkou.
Tretieho dňa kráľ vystrojil hosťom na rozlúčku hostinu a ples. Princezná s každým pretancovala sotva raz dookola a potom už len sedela a všetkým sa smiala. Ale starý kráľ sa už rozhneval, keď videl, že sa jeho dcéra stále len z kadekoho vysmieva a že pohŕda všetkými nápadníkmi, ktorí sú tu zhromaždení. A v tom hneve sa zaprisahal, že si princezná musí vziať za muža prvého svetobežníka, ktorý zaklope na jeho dvere, nech je to kto je.
Hostia sa rozišli a viac než týždeň sa nikto cudzí o kráľovský zámok neobtrel. Ale potom sa raz ozvala pod oknami lutna a potulný spevák sa dal do spevu, aby si vyhral a vyspieval nejaký groš na cestu. Keď ho kráľ započul, vraví:
„Nech príde hore.“
A potulný spevák vošiel do komnaty, poklonil sa kráľovi a princeznej a hral im a spieval. Po prvej piesni si kráľ vyžiadal ešte jednu. Po druhej zas ešte jednu. Po tretej piesni si prialo ešte jednu aj princezná, ale kráľ zdvihol ruku:
„Už dosť!“ a povedal spevákovi:
„Tvoj spev sa mi tak páčil, že ti dám tuto svoju dcéru za ženu.“ Princezná sa zľakla, ale kráľ dodal:
„Prisahal som, že ťa dám prvému svetobežníkovi, nech je to kto je, a prísahu splním.“
Princezná sa bránila, odvrávala, ale nič nepomohlo, priviedli farára a ona sa musela dať s potulným spevákom na mieste zosobášiť.
Po sobáši kráľ povedal:
„Teraz, keď si ženou svetobežníka, nepatrí sa, aby si ďalej ostávala u mňa na zámku, teraz pekne pôjdeš so svojím mužom. Ale v mojom kráľovstve ma hanobiť nebudete.“ A dal ich odviezť až na hranice. Ďalej už musela ísť so svojím mužom pešo.
Keď prišli k jednému veľkému lesu, spýtala sa:

„Čí je ten krásny les?“
„To je les kráľa Odrivousa.
Mala si chcieť jeho, a les bol tvoj.“

„Keby som to bola vedela!
Ach, prečo som len kráľa nechcela!“

Potom zase išli cez peknú zelenú lúku a princezná sa spýtala:
„Čia je tá lúka pekne zelená?“
„To je lúka kráľa Odrivousa.
Mala si chcieť jeho, a bola tvoja.“

„Keby som to bola vedela!
Ach, prečo som len kráľa nechcela!“

Potom prechádzali veľkým mestom a ona sa znovu spýtala:
„Čie je to krásne mesto veľké?“
„To je mesto kráľa Odrivousa.
Mala si chcieť jeho, a bolo tvoje.“

„Keby som to bola vedela!
Ach, prečo som len kráľa nechcela!“

„Veľmi nerád počúvam,“ ozval sa potulný spevák, „že si stále želáš za muža niekoho iného. Či ti nie som dosť dobrý?“
Konečne prišli k maličkému domčeku, takému maličkému, že sa princezná začudovala:
„Aká je tá chalúpka maličká! Asi je to tá psia búdka?“
„To je môj domček a teraz aj tvoj,“ odpovedal spevák, „tu spolu budeme bývať.“ A išiel dovnútra, princezná za ním, ale musela sa zohnúť, aby prešla nízkymi dverami.
„Kde je služobníctvo?“ spýtala sa.
„Aké služobníctvo,“ odpovedal spevák. „Čo chceš mať urobené, to musíš urobiť sama. Radšej hneď zakúr a pristav vodu, uvaríš mi večeru. Som veľmi unavený.“
Lenže princezná nikdy v živote nekúrila ani nevarila, nevedela to a muž musel tiež sám priložiť ruku k dielu, aby to nejako dopadlo. Keď zjedli svoju chudobnú večeru, išli spať. Ale hneď zavčasu ráno ju muž vyhnal z postele, lebo sa mala starať o domácnosť.
Pár dní tak žili, ako sa dalo, a brali zo zásob. Potom muž povedal:
„Takto to ďalej nejde, ženo, my tu jeme a nič nezarábame. Budeš plietť košíky.“ Šiel za mesto narezať vŕbového prútia a doniesol hŕbu domov. Ona sa pustila do pletenia, ale tvrdé prútie jej doráňalo jemné ruky.
„Už vidím, že toto nepôjde,“ vraví muž, „radšej priadz, to azda lepšie dokážeš.“ A tak si sadla ku kolovratu a skúšala priasť, ale ostrá niť sa jej čoskoro zarezávala do mäkkých prstov, až tiekla krv.
„Tak vidíš,“ vraví muž, „na žiadnu prácu sa nehodíš, s tebou som pochodil zle. Teraz ešte skúsim niečo iné. Zavedieme si obchod s hrncami a hlinenými nádobami. Ty sa s tým vyložíš na trhu a budeš predávať.“
Ja nešťastná, pomyslela si, ak prídu na trh ľudia od nás a uvidia ma, ako tam sedím a mám vyložené hrnce na predaj, tí sa mi budú pekne vysmievať! Ale nebolo pomoci, keď nechceli pomrieť od hladu, musela sa podvoliť. Prvýkrát šlo všetko hladko, ľudia s radosťou niečo kúpili od takej krásnej hrnčiarky a zaplatili, čo si povedala. A mnohý jej dokonca dal peniaze a kúpené hrnčeky jej nechal. Z toho zárobku boli živí, kým ho nespotrebovali. Potom muž zase nakúpil hŕbu nového riadu.
Tentoraz sa usadila so svojím tovarom na rohu trhoviska, všetko si to nastavala okolo seba a čakala kupcov. Ale zrazu sa primihal na koni opitý husár a vletel s koňom rovno do riadu, takže črepy len lietali a všetko bolo na márne kúsky. Krásna hrnčiarka sa dala do plaču a od strachu nevedela, čo si počať. „Ach, čo bude doma,“ nariekala, „čo na to povie môj muž!“ Bežala domov a povedala mu, aké nešťastie ju postihlo.
„Koho by to napadlo vyložiť sa s hlinenými nádobami na rohu!“ povedal muž. „Už mi tu neplač, však ja viem, že na žiadnu poriadnu prácu nie si. Práve som bol v zámku nášho kráľa, vyzvedal som, či by nepotrebovali kuchárku, a oni mi sľúbili, že ťa vezmú. Zadarmo sa tam najješ.“
Tak sa princezná stala kuchárkou, musela byť kuchárovi k ruke a on jej ukladal najhrubšiu prácu. Ale priviazala si pod sukňu na šnúrku dva vrecká, do každého zastrčila hrnček a tak nosila domov zvyšky, ktoré dostávala. Z tých boli obaja živí.
Po nejakom čase sa mal ženiť kráľov najstarší syn a v zámku sa strojila slávna svadba. Úbohá kuchárka neodolala, išla hore a postavila sa ku dverám hodovnej siene, že sa bude aspoň pozerať. A keď rozsvietili sviece a do siene vchádzali hostia, jeden krajší ako druhý, a všade naokolo samý lesk a nádhera, princezná zronene vzdychala nad svojím smutným osudom a preklínala svoju pýchu a domýšľavosť, ktorá ju nakoniec uvrhla do takého poníženia a chudoby. Povievala k nej vôňa vzácnych pokrmov, ktoré sluhovia nosili do hodovnej siene. Keď zas misy odnášali, občas jej niektorý hodil zvyšných pár súst a ona si ich ukladala do hrnčekov, že si to odnesie domov.
Zrazu sa na prahu objavil sám princ, šaty mal zo zamatu a z hodvábu a na krku zlatú reťaz. Keď uvidel vo dverách takú krásnu mladú ženu, vzal ju za ruku a chcel ju viesť do tanca. Preľaknuto sa vzpierala, najmä keď spoznala, že je to kráľ Odrivous, ktorý sa o ňu uchádzal a ktorého s posmechom odmietla. Ale napriek všetkému vzpieraniu ju vtiahol do sály. V tom sa jej pretrhla šnúrka s vreckami, hrnčeky vypadli, polievka vychrstla a kúsky jedla sa rozleteli po hladkej podlahe. Všetci v sále sa tomu smiali a žartovali, a ona sa tak hanbila, že by sa bola najradšej prepadla sto siah pod zem.
Vybehla z dverí a chcela ujsť, ale na schodoch ju dohonil nejaký muž a viedol ju zase hore. Pozrela sa naňho, a bol to zase kráľ Odrivous a začal jej láskavo prehovárať:
„Nič sa neboj, ten potulný spevák, s ktorým si bývala v tej úbohej chalúpke, to som ja. Z lásky k tebe som sa tak prestrojil a pretváral. A ten husár, čo ti s koňom rozdupal riad na trhu, to som bol zase ja. Všetko sme to nastrojili s tvojím otcom, aby sa tvoja pyšná myseľ zlomila a aby si niečo zažila za svoju domýšľavosť, s ktorou si sa mi vtedy vysmievala.“ Keď to započula, dala sa do plaču a povedala:
„Veľmi som sa prehrešila a nie som hodná byť tvojou ženou.“ On však odpovedal:
„Upokoj sa, zlé časy sú za nami a dnes naozaj oslávime našu svadbu.“ A hneď prišli komorné a obliekli ju do svadobných šiat a prišiel jej otec a celý dvor a blahoželali jej k sobášu s kráľom Odrivousom. A teraz ešte len začalo pravé veselie. A ja by som vám aj sebe prial, aby sme tam aj my boli, na tej svadbe tancovali.