Ako sa Cibžgoun nestal drevorubačom

Kde bolo, tam bolo, tak začína každá správna rozprávka, a tak ani táto nebude výnimkou. Takže kde bolo, tam bolo, neďaleko hlavného mesta Zábudnej republiky, siahajúcej odtiaľ až sem a odtiaľto až tam, žil, nežil, malý aj veľký, hlúpy aj múdry zbojník Cibžgoun. Ako každý správny zbojník, aj on mal kedysi svoje poctivé zamestnanie, býval štátnym lekárom. Jediným, kam moja pamäť siaha, a posledným, aký kedy Zábudná republika mala.
Nie, že by ľudia v tejto krajine boli menej chorí ako kdekoľvek inde na svete. Alebo že by sa nestarali o svoje zdravie. Ani to nebolo tým, že by boli takí chudobní. Ba dokonca ani tým, že by lekárov nemali radi. Bolo ich v krajine jednoducho tak málo, že by ich jeden človek stihol všetkých navštíviť za týždeň. Bolo ich tak málo, že ich choroby liečil len jeden lekár a štyri babky bylinkárky.
Cibžgoun mal chalúpku celkom na kraji mestečka. A bola to chalúpka malá, maličká, tak akurát pre jedného chudého lekára a jeho kufrík. Strecha už bola poriadne deravá, kedysi biela omietka dávno nežiarila do kraja, ba miestami opadávala. Zato izbička, v chalúpke jediná, bola veľmi útulná. Všade čisto ako v ordinácii. Stolík, posteľ v rohu, polička na knihy a prázdna truhlica po mamičke. A predsa tu bolo niečo zvláštne. Dookola po stenách bolo plno krásnych obrázkov, a tak izbička hrala všetkými farbami. Boli tam kvety od sedmokrásky cez cudzokrajné orchidey až po kaktusy v púšti, bolo tam množstvo zvieratiek, srnky, zajace, korytnačky malé aj tie obrovské, dokonca aj malá chobotnička sa krčila v rohu uprostred modravého kúska mora. Bolo tu plno prírody, plno zvieratiek a kvietkov, a tak sa tu milý Cibžgoun nikdy necítil sám a opustený.
Jedného dňa sa Cibžgoun vracal z návštevy u vzdialeného pacienta. A keďže sa už zmrákalo, rozhodol sa, že si skráti cestu cez les. A ako išiel, les tmavol a tiene sa predlžovali. A tu zrazu hop a buch, stojí pred ním veľký tieň s pištoľou v ruke.
„Daj, čo máš, a potom zmizni!“ vykríkol ten tieň. Bol to zbojník tohto lesa.
„Mám len pár obväzov, jód a teplomer.“ špitol do tmy Cibžgoun. Zbojník siahol do dubu za sebou, vytiahol lampu a rozsvietil. Mihotavé svetielko sa rozžiarilo.
„Prepáč, som tu nový. Ešte sa nepoznáme.“ ospravedlňoval sa zbojník. Ten starý chlapík mal umastenú papuľu, veľké brucho a vôbec vyzeral, že sa mu darí náramne dobre.
„Tak ty si náš lekár?“ zabrblal zbojník, „A že si taký chudý?“
Cibžgoun si z hĺbky srdca vzdychol, sadol si na kameň pri ceste a vraví:
„To vieš, som celý deň na cestách. Od jedného pacienta k druhému a od druhého k ďalšiemu ..... A tak sa stále ponáhľam, aby som všetkým pomohol čo najskôr. Chorý človiečik, ten Vám počíta každú minútu.“
„A to sa ani poriadne nenaješ???“ zhrozil sa zbojník.
„Ani nie, sem-tam mi niektorý gazda dá uhorku alebo kúsok slaniny a večer, večer .....“ vraví mu smutne Cibžgoun, „koľkokrát som už večer taký unavený, že sa ani nezvečeriam.“
A tak mu ten strašlivý zbojník, ten dobrák, dal dvadsiatku a kraj chleba, tak mu ho bolo ľúto. Na kraji lesa sa pekne rozlúčili a keď bila na veži polnoc, ležal Cibžgoun dávno v postieľke.
Ten večer však nemohol zaspať. Prevaľoval sa zľava doprava a potom zase chvíľu sprava doľava a stále nič. Premýšľal. Mal svoju prácu veľmi rád. Rád pomáhal ľuďom k zdraviu, rád zaväzoval deťom odreté kolená. Ale cez všetku radosť bol stále viac unavený, stále viac chudý a tiež stále viac chudobný. Tu mu srdce nedalo vziať si od starej mamky za liečenie, tu ošetril cestou malého chlapčeka a dostal kúsok perníka, tu a tam, jednoducho bol za chvíľu svojej praxe chudobný ako kostolníkova myš. Často si musel privyrábať spevom a pokútnou hrou na požičanej mandolíne.
Tú noc sa Cibžgoun rozhodol všetko zmeniť. Keďže myslel na horšie časy, odkladal si predsa len nejaké tie peniaze nabok, pre strýka Príhodu. Teraz sa mu úspory zišli. Dal si zošiť roztrhané šaty, kúpil falošnú pištoľ a batoh. Pobalil svoje veci a vydal sa na cestu.
Bolo to prvé ráno Cibžgounovho zbojníckeho života. Slnko vykuklo spoza lesa z červánkových perín a už sa veselo obzerá po oneskorených spáčoch. Obzerá sa, obzerá a už to počuje. Z tmavej pieskovcovej jaskyne uprostred lesa sa pravidelne ozýva také jemné a tichučké chrápanie, no skôr pochrapkávanie.
„Keď som včera išlo spať, tak bola ešte celkom prázdna,“ vraví si slniečko, „taká tmavá jaskyňa, tam sa predsa nedá bývať. Tam nechcú spať ani netopiere, vraj sa tam boja!“
A vystrelo ten najžiarivejší lúč a zaklopalo na tmu v jaskyni. Tma sa slniečka zľakla, uskočila celkom dozadu a jaskyňa sa vmig naplnila nádhernou rannou žiarou. A už sa naťahuje a už oči otvára.
Cibžgoun sa zobudil v starej jaskyni, ktorú si včerajšej noci ako správny zbojník vybral za svoj nový domov. Zdvihol sa, pretiahol a vraví:
„To som ale dlho spal,“ pretiahol sa ešte raz a vraví si: „Ale teraz už rýchlo do práce!“ Pretiahol sa po tretí raz a tu sa zarazil. „Ale do akej práce? Čo vlastne robí zbojník cez deň?“ A tak chodil po jaskyni sem a tam a tam a sem a usilovne premýšľal.
„Čo by tak mohol robiť zbojník cez deň, keď zbojníctvo sa predsa robí v noci,“ a tak premýšľal a premýšľal, ale nič ho nenapadalo.
Prišiel na to až pri poludňajšom zvonení na veži radnice neďalekého mesta. Ale to už mal poriadny hlad.
„Páni radní zvonia na obed. Aj ja by som sa mal poobzerať po niečom pod zub.“ Ale nech hľadal, ako hľadal, ani vo vreckách, ani v jaskyni nenašiel ani omrvinku, ani sústo na obed, ba ani mravčeka.
Tak sa vydal do lesa, že si nazbiera maliny, černice alebo jahody. A ako tak ide lesom, počuje také pravidelné rany. Ide za nimi, bližšie a bližšie. A tu sa medzi stromami objavila malá čistinka a na nej človek so sekerou. A ako seká do stromu na zemi, ozývajú sa tie rany. Cibžgoun pristúpil k neznámemu človeku a opýtal sa ho:
„Kto si, človeče, a čo tu robíš taký rámus! V lese má byť predsa ticho.“ Muž sa narovnal, položil sekeru a otočil sa k Cibžgounovi.
„Ja som drevorubač. Ja jediný smiem v lese hlučať. A ty si kto?“
Cibžgoun sa pozerá na drevorubača a hovorí si: Je o hlavu vyšší ako ja a podľa tých svalov musí mať tiež strašnú silu.
„Ja som lekár. to. to. totiž zbojník.“
„Tak doktor alebo zbojník?“ osopil sa naňho chlap, „Ty mi chceš, ako sa zdá, niečo navravieť!“
„Ale vôbec nie,“ ospravedlňuje sa Cibžgoun, „ja som sa zbojníkom stal len včera večer.“
„Aha. ,“ pokýval drevorubač hlavou a so smiechom dodal, „tak to si mi určite prišiel pomôcť, však?“
„Pomôcť?“ začudoval sa novopečený zbojník. „Celé dopoludnie som premýšľal, čo robí správny zbojník cez deň, a som si celkom istý. Správny zbojník cez deň spí!“
„Ale čo ti je,“ zaiskrilo drevorubačovi šibalsky v očiach, „správny zbojník predsa cez deň pomáha všetkým, ktorí pracujú v lese, predovšetkým drevorubačom.“
„Myslíš?“ znervóznel Cibžgoun.
„Ale samozrejme! Ale to ty asi ešte nevieš, keď si zbojníkom len od včerajška, však?“
„Máš asi pravdu. Dobre, že som ťa stretol. Bol by som celý deň zbytočne prespal. Ďakujem ti,“ povedal vďačný Cibžgoun.
„Tak neďakuj, vezmi túto menšiu sekeru a odsekaj z toho stromu vetvy. Budúci týždeň mám prácu v susednej krajine a musím tu byť hotový.“
Cibžgoun vzal sekeru a vtom mu zaškvŕkalo v bruchu tak silno a tak nahlas, že z prvej vetvy opadalo ihličie.
„Ty máš hlad, zbojník?“
„Mám, drevorubač. A veľký.“
„Tak si sadni tu na peň a tu máš niečo na obed,“ povedal drevorubač a podal Cibžgounovi chlieb s medom, ktorý mu zostal z obeda. Cibžgoun poďakoval, chlieb zjedol a s chuťou sa dal do práce.
Práca mu išla pekne od ruky, ale večer. Večer sotva došiel do svojej jaskyne. Bol po práci taký unavený, ruky mal poodierané a chrbát tak boľavý, že zaspal skôr, než stihol dať nohy hore na posteľ. Celú zbojnícku noc prespal a zobudil sa až predpoludním. A keďže bol opäť deň, tak išiel ako správny zbojník pomáhať drevorubačovi na čistinku. Celý deň ťažko pracoval a celú noc zase prespal. Tak to s ním bolo celý týždeň.
Za ten týždeň práce v lese sa Cibžgoun veľmi zmenil. Jeho ruky už neboli jemné a slabunké. Boli mozoľnaté a poriadne zosilneli. Ani jeho líca už neboli bledé, mal tváre opálené a červené od zdravého lesného vzduchu. Už tiež nenosil biely lekársky plášť, drevorubač mu za dobre vykonanú prácu daroval jednu svoju halenu a kazajku mu kúpil v meste. A keď prišla chvíľa lúčenia, pýtal sa Cibžgouna:
„Dobre sa nám spolu pracovalo. Nechceš ísť so mnou do susednej krajiny. Práca je tam pre nás oboch.“
„Rád by som,“ vraví Cibžgoun, „ale nemôžem. Každý zbojník má svoj les, v ktorom býva. Toto je môj les, môj nový domov, nemôžem ho opustiť.“
Rozlúčili sa a Cibžgoun vyprevadil drevorubača až na kraj lesa. Toho večera si Cibžgoun vraví:
„Som zbojník, cez deň pracujem ako drevorubač a v noci by som navyše mal lúpiť. Ale na to už nemám silu. Nie je na tom drevorubač lepšie? Cez deň pracuje a v noci môže pokojne spať.“
Tak sa Cibžgoun nestal zbojníkom, predal pištoľ a kúpil si poriadnu sekeru.

Od tých čias sa Cibžgoun ako novopečený drevorubač staral o svoj zbojnícky les. Najprv vyrúbal všetky suché stromy, narobil z nich polienka a poukladal ich do hŕby pri starom smreku na čistinke. Potom pozbieral staré konáre a iné haluzie. Čučoriedie zbavil buriny, prekyprel pôdu hubám, aby sa im dobre rástlo, vysadil mladé smrečky na čistinku a vyčistil studničku. Už druhý týždeň vedel o každom vtáčikovi spevavčikovi, zistil, kde majú jazvece noru a kade behá zajac, kade srnka chodí piť, kde rastie najmäkší mach. Nakoniec pozametal brezovou metlou cestu, ktorá jeho hájikom viedla. Sadol si na peň a jedol jahody. A zrazu mu bolo smutno. Bolo mu ľúto, že jeho krásny les nikto nevidí, že po drevo si nikto neprišiel a huby nikto nezbiera. „Keby aspoň babka bylinkárka prišla po šalviu.“
Neprišla babka, prišiel horár. Bol celý v zelenom, obzrel sa a vraví:
„Som horárom v susednom lese. Už poriadne dlho. Ale takého pracovitého zbojníka som ešte nevidel.“ Obzrel sa a pokýval hlavou:
„A takýto upratený a čistý les tiež nie.“
„A. a. ale ja predsa nie som zbo. zbojník,“ koktal prekvapený Cibžgoun, „ja som drevorubač.“
„Ty si drevorubač?“, začudoval sa horár. „A kde máš zrub? A ženu? A porúbané stromy?“, obzrel sa okolo seba, či to predsa len neprehliadol. „Nič drevorubačské na tebe nevidím,“ prezrel si Cibžgouna. „Azda len tá kazajka. Tá možno. Ale inak.“
„Ale ja som drevorubač,“ spamätal sa konečne Cibžgoun. „A tu,“ ukázal za seba do trávy, „tu mám sekeru. Drevorubačskú sekeru.“
Horár si sekeru dobre prezrel. „Ale tá je nová, však?“
Cibžgoun sa zhlboka nadýchol a potom vraví:
„Ja som totiž drevorubačom celkom nedávno.“ A pozval horára do jaskyne na trochu čaju.
„Ty bývaš v jaskyni?“, začudoval sa horár. „Ja som hneď vravel, že si nejaký čudný drevorubač.“ A Cibžgoun mu rozprával, ako bol lekárom a potom sa chcel stať zbojníkom. Ako mu to povolanie prišlo príliš namáhavé. Ako stretol v lese drevorubača a dostal od neho kazajku. Teraz že pracuje v lese. Ale stromy nerúba, pretože to už nie je potrebné.
„Je ich tu akurát. A žiadny chorý,“ vraví nakoniec hrdo.
A horár sa chvíľu smial a potom povedal:
„Tak sa mi zdá, že ťa ten drevorubač trochu napálil. Ale to nevadí,“ obzrel sa ešte raz po lese a potom uznanlivo povedal:
„Ale o les sa staráš, ako vidím, svedomito.“ Poškrabal sa v brade. „Nechceš sa stať horárom tohto lesa?“, pozrel sa na prekvapeného Cibžgouna.
„A čo by som robil?“
„Inu, ty to vlastne už robíš,“ usmial sa horár. „Čistil si les a staral si sa o zver. Ale to by si musel.“
„Čo? Čo ešte k tomu potrebujem?“, prerušil ho netrpezlivý Cibžgoun.
„No, musel by si mať horáreň,“ prešiel si horár prstami po brade. „A daj sa ostrihať. Vyzeráš naozaj ako zbojník,“ poradil Cibžgounovi ešte, poďakoval za čaj a išiel do svojho lesa, domov.
A tak sa Cibžgoun nestal ani drevorubačom. Druhý deň začal na čistinke kopať základy horárne. Kúpil si v mestečku zelené šaty, dal sa ostrihať. A drevorubačskú sekeru? Tú zavesil na klinec.