Alí Baba a štyridsiati zbojníci

Kde bolo, tam bolo, žili dvaja bratia, Kásim a Alí Baba. Kásim bol zámožný, mal lány vinohradov a záhrad, Alí Baba sotva zasýtil žalúdok. Každého dňa zrána sa vybral s tromi somármi do hôr, nasekal tam drevo, zložil ho do zväzkov, naložil na somáre a večer predával drevo po domoch. Čo za drevo dostal, ľahko sa so ženou prejedli a často chodili spať hladní.

Raz zase seká drevo a skladá ho do zväzkov, a tu sa nad krovinami zdvihne oblak prachu a ozve sa dupot koní. Alí Baba sa zľakol, rozohnal somáre a vyliezol sa schovať do koruny vysokého duba. Skôr než by napočítal do desať, prihnalo sa štyridsať jazdcov, muž hrozného výzoru im bol na čele, zosadli z koní, zložili ťažké vrecia, zavesené po boku na sedlách, a naložili si ich na chrbty. Šli s nimi v rade ku skale zarastenej húštinou. Ten, čo ich viedol, húštinu rozhrnul, odkryl železné dvere v skale a zvolal: „Sezam, otvor sa!“ Len čo to vyslovil, dvere sa samy otvorili a muži jeden za druhým vošli so svojím nákladom do vnútra skaly.

Alí Baba sa od strachu tak roztriasol, že musel rukami aj nohami obopnúť konár, aby nespadol. Nevedel, čo si počať, či má zliezť a utiecť, alebo čakať, čo bude ďalej. Po chvíli sa však muži jeden po druhom trúsili zo skaly von, za posledným sa dvere samy zavreli, došli ku koňom, priviazali prázdne vrecia k sedlám, sadli na kone a cvalom boli preč.

Alí Baba zliezol zo stromu, ešte celý rozochvený od strachu, ale zvedavosť mu nedala pokoj, rozhrnul húštinu pri skale a stanul pred železnými dverami. Chvíľku rozmýšľal, potom však predsa potichu zvolal: „Sezam, otvor sa!“ Dvere sa hneď samy otvorili a Alí Baba vstúpil do skaly.

Ocitol sa v obrovskej jaskyni, a kým sa stihol obzrieť, dvere sa za ním s treskotom zavreli. Ani si to nevšimol, mal sa tu čomu čudovať. Jaskyňu osvetľovali nádherné krištáľové lampy, visiace zo stropu, a dookola stáli pozlátené stoly, pokryté vyšívanými obrusmi, plné jedál a nápojov, o akých sa mu ani nesnívalo. Alí Baba z každého stola kúsok ochutnal, a kým stoly obišiel, bol sýty; sotva chodil, ako sa najedol.

Už ho v tejto sieni nič nebavilo, a tak vošiel do druhej. Tam bolo poskladaných množstvo drahocenných odevov, balíky brokátov a kobercov ležali na zemi; všetkého bolo toľko, že by sa tu tisíc veľmožov oblieklo, sto kráľovských palácov vyzdobilo.

Keď si to Alí Baba všetko poprezeral, vstúpil do tretej siene. Tá bola plná pokladov, perly a diamanty tam ležali na kopách, akoby to bolo obyčajné kamenie, truhlice zlatých peňazí, až po okraj nasypané, sa ani nedali zavrieť, z mešcov sa sypali náušnice a prstene a na stenách sa blýskali zlaté krunýre.

Alímu Babovi sa z toho bohatstva zatočila hlava. Behal z kúta do kúta, prehrabával sa zlatými peniazmi a skvostmi, napĺňal si vrecká a zase ich vysýpal, aby mal kam dať ešte nádhernejšie klenoty. Keď sa trochu spamätal, rozhodol sa, že si vezme trochu zlatiek, a pripravil si ich tri mešce.

„Nič zlé tým neurobím,“ povedal si v duchu, „veď je to zbojnícka skrýša.“ Vzal mešce a odniesol ich ku dverám.
„Sezam, otvor sa!“ zvolal a dvere sa samy otvorili. Alí Baba vyšiel von a dvere sa zase zavreli. Mešce s peniazmi naložil na somáre, prikryl ich zväzkami dreva, aby nikto nevidel, čo to vezie domov, a veselo, že už teraz má o seba do smrti postarané, namieril si to domov.
Žena sa zľakla, keď pred ňou poskladal mešce, nechcela s tým mať nič spoločné, ale keď jej všetko vyrozprával a sľúbil jej, že už viac do jaskyne nepôjde, začala sa z nečakaného bohatstva tiež tešiť a dala sa do počítania tej veľkej kopy zlatiek.

„Takto by si rátala týždeň,“ povedal jej Alí Baba. „Nechaj to a radšej sa poobzeráme po dobrej skrýši, len tak tu peniaze mať nemôžeme.“ „Ak nechceš, aby som peniaze spočítala, aspoň ich odmeriam,“ povedala žena. „Veď musíme vedieť, koľko peňazí máme.“

Alí Baba sa nerád so ženou škriepil a nechal ju, nech robí, ako sama uzná za dobré. Žena nemeškala a bežala k svojej švagrinej, Kásimovej manželke, a požičala si od nej mierku na obilie. Kásimova žena bola zvedavá, načo chudobní príbuzní potrebujú mierku, a skôr než ju požičala, dala na dno trochu vosku.

Žena Alího Babu pribehla s mierkou domov a hneď sa dala do odmerávania zlatiek. Bolo ich na desať mierok. Alí Baba vykopal v záhrade jamu a zlatky do nej schovali. Nevšimli si, že sa jedna zlatá minca prilepila na vosk na dne mierky, a mierku aj s ňou odniesli späť bohatej švagrinej.

Tá, keď tú zlatku našla, očervenela od hnevu a začala Kásimovi nadávať a vyčítať mu, aký je hlupák, ako pomaly ich bohatstvo rozmnožuje, kým Alí Baba má už toľko peňazí, že ich meria na mierky. Keď sa jej vysmial, že sa zbláznila, kde by Alí Baba vzal toľko peňazí, povedala mu, ako sa to dozvedela.

Lakomého Kásima posadla závisť. Hneď k Alímu Babovi pribehol, ukázal mu tú zlatku, čo sa v mierke zachytila, a naliehal na brata, ako prišiel k peniazom. Alí Baba sa bratovi so všetkým zveril a ponúkol mu, že sa s ním o peniaze podelí. Ale to bolo Kásimovi málo. Chcel, aby ho Alí Baba doviedol k pokladu, že si vezme, koľko bude chcieť.

Alímu Babovi neostávalo nič iné, len brata poslúchnuť. Doviedol ho do hôr, ukázal mu v húštine železné dvere do skaly, povedal mu, čo má povedať, aby sa dvere otvorili, a rýchlo pelášil domov; nechcel s tým už mať nič spoločné, mal zo zbojníkov strach.

Kásim si so sebou priviedol desať mulíc, každá z nich mala po boku priviazané dve veľké truhlice; tie všetky chcel Kásim naplniť zlatom a klenotmi. Priviazal mulice o strom, išiel k železným dverám a zvolal: „Sezam, otvor sa!“

Hneď boli dvere dokorán, a tak vstúpil Kásim dovnútra a čakalo ho rovnaké prekvapenie ako predtým Alího Babu. Ale lakomý Kásim sa tak skoro nespamätal ako jeho brat. Počínal si ako posadnutý. Skúšal ťahať ku dverám ťažké truhlice plné zlata a veľké mešce so skvostmi, akoby to všetko mohol pobrať naraz. Keď sa už od únavy sotva vliekol, dostal predsa trochu rozumu a videl, že musí po troche dopravovať to, čo si chce vziať, ku dverám a odtiaľ von do truhlíc. A tak zdvihol zlatú prilbu, ktorá sa povaľovala v kúte, a tou nabral v truhliciach a vreciach zlato, skvosty a drahé kamene a nosil ich na kopu ku dverám. Keď sa mu už zdala kopa dosť veľká, postavil sa pri dverách a chcel povedať čarovnú formulku, aby sa otvorili.

Ale za nič na svete si na ňu nemohol spomenúť. Pamätal si, že v tej formulke je meno nejakého semienka. A tak to skúšal všelijako. „Jačmeň, otvor sa!“ volal, alebo: „Rasca, otvor sa! Pšenica, otvor sa! Ryža, otvor sa!“, a tak vymenoval všetko obilie, všetky semená, čo poznal, ale na sezamové semienko neprišiel.

A tak si sadol pri dverách, unavený a zadychčaný z toho volania a vystrašený, čo si tu v jaskyni počne, ak sa odtiaľto nedostane. Vtom sa zvonku ozval dupot koní a krik. To sa vracali zbojníci s novou korisťou. Kásimovi sa srdce zastavilo, ani pohnúť sa neodvážil. Počul, ako sa zbojníci rozrušene dohadujú; to našli jeho somáre a zľakli sa, že na nich niekto striehne zo zálohy. Nakoniec sa utíšili a Kásim začul, ako jeden z nich zvolal: „Sezam, otvor sa!“

Dvere sa otvorili a Kásim, ako bol taký vystrašený a zmätený, vybehol von, zbojníkom rovno do rúk. Vrhli sa naň a zabili ho. Keď pridali k pokladom v jaskyni novú korisť, položili nebožtíka Kásima vo vnútri za dvere na výstrahu, keby sa náhodou ešte niekto iný odvážil do skrýše, aby videl, ako to s ním dopadne. Potom odcválali preč.

Zatiaľ Kásimova manželka čakala, čakala deň a noc, ďalší deň a ďalšiu noc, a keď sa Kásim nevracal, pribehla vystrašená k Alímu Babovi, aby išiel brata hľadať. Alí Baba sa vybral do hôr; nič dobré nečakal. Išiel rovno ku skale, otvoril ju čarovnou formulkou a za dverami našiel bratovo telo. Striasol sa od hrôzy a hneď vedel, že tu boli zbojníci. Vrátil sa domov po muliatku a za tmy na ňom odviezol Kásimovu mŕtvolu.

To bolo v Kásimovom dome nárekov a plaču, jeho manželka div nepopadla z rozumu. Alí Baba sám obstaral bratovi pohreb, rozhlásili, že zomrel po pokazenej vode, a po pohrebe sa Alí Baba dohodol so švagrinou, že sa k nej so ženou nasťahujú. Alí Baba k jej majetku pridal peniaze zo zbojníckeho pokladu a začali spoločne hospodáriť. Dobre sa im darilo, na zbojníkov už nemysleli a Alí Baba by sa bol tým smerom nevybral ani za všetky poklady sveta. Dobre žili, čo sa na nich chystá, netušili.

Raz sa zase zbojníci vrátili s bohatou korisťou. Ako sa zľakli, keď za dverami v jaskyni nenašli Kásimovo telo. Spoznali, že je tu ešte niekto, kto o ich skrýši vie, a prisahali, že ho nájdu, nech je kdekoľvek, a zo sveta ho spratajú. Radili sa a nakoniec náčelník vybral najsmelšieho a najmúdrejšieho z tých štyridsiatich, aby sa prezliekol za kupca a vybral sa do mesta. Tam mal vypátrať, kto mal v poslednom čase pohreb a kto zrazu zbohatol.

Zbojník prezlečený za kupca sa prechádzal ulicami a po trhoviskách a nenápadne sa vypytoval. Tak sa dozvedel, čo chcel vedieť: že tu mal nedávno pohreb bohatý Kásim, že sa vdova po ňom dala dokopy s jeho bratom Alím Babom, že kúpili nové záhrady a vinohrady a nasťahovali sa do domu po bohatom šejkovi. Zbojník sa dal jedným chlapcom k tomu domu doviesť. Dôkladne si dom prezeral a povedal si, že si ho zapamätá podľa zvláštnych dverí. Keď sa však obzrel po ulici, videl, že takéto zvláštne dvere majú všetky domy v susedstve. Aby si ich nepomýlil, urobil na dvere domu Alího Babu koliesko krieou. Potom sa ponáhľal k druhom do hôr, aby im podal správu, ako pochodil.

Alí Baba mal slúžku Mardžánu, veľmi múdre dievča. Tá sa ráno vracala z nákupu a hneď jej to biele koliesko na dverách padlo do oka. Myslela si, že ho nakreslil nejaký uličník, ale že bola opatrná, vzala krieu a pre všetky prípady označila bielym kolieskom dvere desiatich susedných domov.

Zatiaľ sa už zbojníci uradili, že dom Alího Babu prepadnú. Prezliekli sa do šiat obyčajných ľudí, pod košele ukryli meče a vydali sa, každý inou stranou, do mesta. Ten, čo dom Alího Babu vyšpehoval, viedol náčelníka rovno do známej ulice a tam sa zmiešali s chodcami. Keď prišli k domu s dverami označenými bielym kolieskom, zbojník strčil lakťom do náčelníka a zašepkal:

„Toto je ten dom, urobil som na dverách koliesko krieou, aby som si ho nepomýlil.“ Myslel, že ho náčelník za tú múdrosť pochváli, ale náčelník mu nahnevane zahučal do ucha:

„Pozri sa, hlupák, tamto na dverách je tiež biele koliesko, a tamto tiež.“

Zbojníkovi nešlo do hlavy, ako sa tam tie ostatné kolieska mohli dostať, a keď naňho náčelník naliehal, aby mu ukázal ten pravý dom, bol taký popletený, že na žiadny nemohol s istotou ukázať. A tak išli na trhovisko, kde sa zatiaľ v prestrojení potulovali ostatní zbojníci, dali im znamenie a všetci sa z mesta jeden po druhom vytratili a zišli sa v horách.

Tam náčelník vyniesol súd nad neschopným špehom a dal mu stať hlavu. Potom vyslal iného, aby pátral. Tomu sa darilo podobne ako prvému. Vypytoval sa, až našiel dom Alího Babu. Tiež si všimol, že sa dvere toho domu podobajú dverám susedných domov. Zo strachu, aby si ich nepomýlil, porezal si prst a krvou urobil na dverách koliesko.

Potom sa vrátil do hôr a zase sa všetci prezliekli do obyčajných šiat, pod košele schovali meče a ponáhľali sa, každý inou stranou, do mesta.

Zatiaľ však múdra Mardžána uvidela na dverách domu svojho pána červené koliesko. Vzbudilo to v nej podozrenie, že niekto proti jej pánovi chystá niečo zlé. Išla práve z nákupu s čerstvo zabitými rybami. Namočila si prst v krvi a urobila na dvere desiatich domov v susedstve rovnaké znamenie.
Zbojníci už dorazili do mesta, zmiešali sa s ľuďmi na trhovisku a náčelník so špehom sa vybrali k domu Alího Babu.

Keď náčelník a jeho špeh prišli do ulice, kde Alí Baba býval, špeh ukázal na jedny dvere a povedal: „Je to tento dom, urobil som na dverách červené koliesko, aby som si to nepomýlil.“
„Vieš to iste?“ osopil sa naňho náčelník. „Nie je to ten dom vedľa?“

Zbojník sa pozrel na dvere vedľajšieho domu a div neodpadol: tam bolo tiež na dverách červené koliesko, na dverách ďalšieho domu tiež a tak napočítali dverí s rovnakým znamením desať. Neostávalo im nič iné, len sa vrátiť do hôr. Náčelník nad špehom vyniesol súd a dal mu stať hlavu. A rozhodol sa, že teraz bude pátrať sám.

V prestrojení prišiel do mesta, vypytoval sa ako oni dvaja pred ním, kto v poslednom čase zomrel a kto zbohatol, a tak sa čoskoro dozvedel, čo chcel, a dostal sa pred dom Alího Babu. Neurobil si však žiadne znamenie na dverách, ale spočítal si, ktorý dom to je od konca ulice, a vrátil sa k svojim ľuďom. Vyložil im, aký má plán, a hneď ho začali uskutočňovať.

Rozišli sa po okolitom kraji a nakúpili dvadsať mulíc a štyridsať veľkých mechov. Keď sa s mulicami a mechmi zase zišli v horách, náčelník zbojníkom rozkázal, aby sa poriadne ozbrojili a každý aby si do jedného toho mecha vliezol. Pretože bolo o dvoch popravených zbojníkov menej, ostávali ešte dva mechy. Tie naplnil náčelník olivovým olejom. Potom všetky mechy zaviazal, tie so zbojníkmi postriekal navrchu trochu olejom, naložil mechy na mulice, na každú dva, a vydal sa s nákladom k mestu.

Išiel tak, aby sa tam dostal až za tmy. Ako náhodou hnal svoje mulice s nákladom tou známou ulicou, v duchu odpočítaval domy a pred tým pravým sa zastavil. Pred domom na kamennej lavici práve sedel Alí Baba a spokojne odpočíval.

Zbojník sa mu úctivo poklonil a povedal: „Som v meste cudzinec, idem predať dobrý olivový olej; trhovisko je však už zatvorené. Poraď mi, dobrý muž, kde by som našiel nocľah pre seba a pre tieto unavené zvieratá.“

„Buď vítaný,“ povedal Alí Baba. „Pocti môj dom a zostaň u mňa na noc.“

Zbojník poďakoval mnohými lichotivými slovami a zaviedol mulice na dvor domu. Zložil mechy a postavil ich do radu pri múre. Už mal s druhmi dohodnuté, že na dané znamenie vylezú z mechov, prepadnú dom a všetkých ľudí v ňom pobijú.

Keď zbojník s Alím Babom povečerali, odobral sa na lôžko; pripravili mu ho v najlepšej izbe v dome. Alí Baba si dal ešte pred spaním uvariť polievku z mäsa. Mardžána začala polievku chystať, a tu v lampe došiel olej; lampa zhasla. Mardžána si spomenula, že je na dvore štyridsať mechov s olejom, a tak vzala džbán a šla na dvor, že si trochu oleja vezme. Ale hrôza ju prikovala, keď prišla k prvému mechu a z neho sa pošepky ozvalo: „Už je, pane, čas, aby sme sa do toho dali?“

Smelá Mardžána zhromaždila všetky sily a zmeneným hlasom zašepkala: „Ešte čakaj!“
Potom šla k druhému mechu a z neho sa ozvalo: „Už je čas, pane?“

„Ešte čakaj,“ odpovedala zmeneným hlasom Mardžána. Išla k ďalšiemu mechu, po ňom zase k ďalšiemu a z tridsiatich ôsmich mechov sa jej ozvalo: „Už je čas, pane?“ A Mardžána na tridsaťosem rovnakých otázok tridsaťosemkrát odvetila: „Ešte čakaj!“ Až v posledných dvoch mechoch našla to, čo hľadala, olej.

Bežala rýchlo do domu, vzala veľký medený kotol, naplnila ho olejom a rozložila pod ním oheň. Uhádla, že sú v tých mechoch schovaní zlí ľudia, a ak si nepospieši, zle že sa Alímu Babovi a celému domu povedie. Keď sa olej varil, nabrala do džbána a hrdlami mechov liala vriaci olej na hlavy zbojníkov. Tak všetkých tridsaťosem zbojníkov zahubila.

Potom konečne uvarila polievku pre Alího Babu, doniesla mu ju a povedala: „Teraz sa môžeš v pokoji najesť, už sa ti nič zlé nestane.“

„Čo by sa mi malo stať?“ pýtal sa udivený Alí Baba.

Mardžána mu všetko vyrozprávala od začiatku, o bielom a červenom znamienku na dverách, o tých ľuďoch v mechoch na dvore, aj o tom, ako na nich vyzrela.

Alí Baba dojedol polievku, ruky sa mu pri jedle poriadne triasli, a Mardžána dorozprávala. Potom Mardžána dobehla po strážcov a tí obsadili všetky vchody, aby náčelník zbojníkov nemohol utiecť.

Ten, keď všetko v dome utíchlo, začal z okna izby, kde mal ustlané, hádzať na dvor kamienky, ako to mal so svojimi ľuďmi dohodnuté. Ale z mechov sa neozval ani hlások, nič sa v nich nepohlo. Náčelníkovi to bolo čudné, zbehol na dvor, naklonil sa nad prvým mechom a potichu povedal: „Vylez. Čo je s tebou?“

Keď nedostal odpoveď, pozrel sa do mecha a zhrozil sa nad tým, čo uvidel. Obišiel všetky mechy, a vo všetkých ho čakal rovnako hrozný pohľad. Spoznal, že sa jeho lesť prezradila, a dal sa na útek. Ale vo dverách domu ho zadržali stráže a odovzdali ho súdu. Dopadol tak ako tí dvaja jeho špehovia: prišiel o hlavu.

Alí Baba múdrej a vernej Mardžáne daroval slobodu a od tej chvíle žila v dome s jeho ženou a s vdovou po Kásimovi ako rovná s rovnými. Nikdy ho ani vo sne nenapadlo, aby sa vydal do hôr na tie miesta, kde mali zbojníci skrýšu, aj keď v onom falošnom kupcovi s olejom spoznal náčelníka zbojníkov a v tých, čo zahynuli v mechoch, ľudí z jeho družiny. Bol by teraz mohol bez obáv ten poklad aj celý odniesť, ale stačilo mu, čo mal, a bol šťastne živý až do smrti.