Hubová víla Kajda

Deti, viete, kde sa v lese berú huby? Nie? Tak hupky šupky do postieľky, rozprávka prichádza. Najprv sa musí les poriadne umyť dažďom, aby nebol zafúľaný, potom sa musí pekne zahaliť do teplej hmly, aby sa náhodou nenachladil. Až potom zazvoní hubovej víle Kajde budík.

„Uvá,“ zívla a načiahla sa. „Koľko je hodín, musím si pohnúť. Mohol si ma aj zobudiť skôr,“
spustila prudko na budík, „teraz budem zase v zhone.“
„Ja? Ja tu zvoním už od tej doby, čo začalo pršať!“ Urazene sa otočil ručičkami k stene.

Poletovala po svojej komôrke. Raz hľadala hrebeň, raz zasa zrkadielko. „Tak sa nehnevaj. Nevieš, kde som naposledy položila paličku?“ Ona totiž víla Kajda bola, no, ako by sa to povedalo, trochu neporiadnica. Ale pšššt. Budík sa urazil, otočil sa ručičkami k stene a s vílou nehovoril. „No tak sa už nehnevaj,“ povedala víla a pohladkala budíček po jeho cinkátkach, „ja som to tak nemyslela.“

„Naposledy som ju videl tamto v rohu,“ zavolal ešte trochu urazený.
„Ďakujem, tak ja idem, kým nie je neskoro. Tak pa, budíček.“ A ako sa víla Kajda rozbehla do lesa, aby pomohla hubkám a hubám von zo zeme, ani si nevšimla, že má paličku zlomenú. Len čo začala čarovať, diali sa čudné veci. Namiesto kozákov, hríbikov a babiek začali vyrastať čudné, samé jedovaté, potom začali rásť aj na stromoch. Kajda celá smutná sedela v machu a plakala. „Čo budem robiť? Som taká hlúpa, keby som nebola taká neporiadnica a paličku si upratovala tam, kam patrí, nikdy by sa mi to nestalo.“ Prezerala si svoju paličku. Jej plač začula ježibaba a zvedavo vykukla z pelechu pozrieť sa, kto jej to tam plače.

Ježibaby sú známe tým, že väčšinou v lese robia neplechu. Ako jedny z mála čarovných bytostí v zime nespia, ale chodia zlobiť Smolíčka Pacholíčka. Ale teraz bolo teplo a ježibaba mala dobrú náladu. „Čo tu revieš, víla?“ spýtala sa Ježibaba.

„Ale vieš, zlomila som si paličku a teraz môžem vyčarovať len tie nejedlé huby, veď či to ide?“

„No, mne to ani veľmi neprekáža, aspoň nám tu tiež ostane niečo pod zub. V poslednom čase ľudia pozbierajú alebo pošliapu, na čo prídu,“ frflala Ježibaba. „Ale v lese predsa musí byť rovnováha, to nejde, aby tu rástli len tieto huby.“

Ježibaba sa poškrabala na hlave tak dôkladne, že lesné včielky, čo tam bývali, začali nahnevane bzučať. Lietali jej okolo hlavy a veľmi nahnevane o sebe dávali vedieť. „Už to mám, už som si spomenula, ako ti pomôcť. Ale niečo za niečo, musíš mi sľúbiť, že zakaždým, keď zaprší, mi sem na toto miesto,“ urobila nohou jamku v zemi, „vyčaruješ tie červené s bodkami, tie mi veľmi chutia.“ Oblizla sa jazykom až za ušami.

„Sľubujem, len mi, prosím, povedz, kto by mi pomohol?“ poprosila víla a utrela si posledné slzičky, čo sa jej ešte drali do očí.

„Tamto za pehavým vŕškom býva kúzelník, čo by ti mohol tú paličku opraviť, ale nehovor mu, kto ťa poslal. Ešte by som mala po lese hanbu.“ … „A nezabudni, čo si mi sľúbila,“ volala ježibaba za utekajúcou vílou. „No no, azda sa zasa toľko nestalo. Tak huš späť,“ poháňala Ježibaba včielky, ktoré jej ešte stále krúžili nahnevane okolo hlavy. „Raz tu Ježibaba niekomu pomôže a hneď sú z toho samé starosti,“ drdlala si popod nos, keď zaliezala do nory. „No a ešte mi sem tá víla navyplakávala, mám tu mokro.“

Víla uháňala, čo jej sily stačili. Hop cez prameň, šup cez kamienok. Potom cez pehavý vŕšok a už bola pred chalúpkou kúzelníka Boubelína. Boubelín práve trhal okolo chalúpky čarovné bylie.

„Ojoj, víla, čo tu robíš?“ vyhŕkol prekvapene, „nemáš teraz náhodou pomáhať hubám von zo zeme?“

„No práve, preto bežím sem. Ono sa mi moja palička zlomila a nechce poriadne čarovať. Ak mi ty nepomôžeš, tak tu o chvíľu nevyrastie ani jeden hríbik alebo kozák,“ hneď spustila víla, len čo popadla dych.

„Ona sama sa zlomila, víla,“
pozrel sa na ňu kúzelník prísne.

„No, to ja,“ konečne povedala pravdu,
„nedala som na ňu pozor.“

„Ja ti teda pomôžem, ale už nikdy nelži, pretože každá lož má krátke nohy a pravda ju vždy dobehne.“ Vzal si od víly paličku, odniesol ju do chalúpky a začal čarovať: „luskus lepidlus klacíkus dohromadus šup.“ A palička sa sama zlepila, len tam, kde bola zlomená, zostal červený prúžok. Víla zatiaľ za pomoc s paličkou kúzelníkovi zase roztriedila bylinky, ktoré nazbieral.

„Veľmi ti ďakujem, Boubelínko. Sľubujem, že už na ňu budem dávať pozor,“
sľubovala víla a hneď si čarovnú paličku aj vyskúšala.

Zrazu okolo kúzelníkovej chalúpky začali vystrkovať hlavičky samé hríbiky, jeden vedľa druhého. „Ďakujem,“ volal za ňou kúzelník.

Víla sa však už rozbehla po lese, ako keď vietor fúkne do lístia. Musela dohnať stratený čas. Ani na Ježibabu nezabudla, zakaždým keď zapršalo a les sa poriadne umyl, a potom sa zahalil do teplej hmly, aby nenastydol a nedostal nádchu, chodila víla Kajda na dohodnuté miesto Ježibabe vyčarovať muchotrávky červené.