Malá morská víla – Hans Christian Andersen

Kedysi dávno stál hlboko na dne mora zámok. V ňom žil kráľ so svojimi šiestimi dcérami. Od obyvateľov pevniny sa líšili len tým, že namiesto nôh mali plutvy ako ryby.

Kráľovná podmorskej ríše často rozprávala princeznám príbehy o ľuďoch, ktorí žili na zemi. Staršie sestry už smeli vystúpiť k hladine a všetky si už zem prezerali z vody. Niektoré poznali dokonca aj ľudí, hoci len z diaľky. Iba najmladšia netrpezlivo čakala na svoje pätnáste narodeniny, pretože potom aj ona toho dňa smela vystúpiť k hladine. Konečne nastal ten slávnostný deň a ona plná očakávania stúpala k svetlu, ktoré žiarilo nad morskou hladinou. Keď zdvihla hlavu z vĺn, bolo more búrlivé a vlny bičoval silný vietor. Obzrela sa a … Neďaleko od nej plávala po rozbúrenom mori loď s polámanými sťažňami. Celkom nablízku sa zo všetkých síl držal kusa brvna mladý muž. Divoké vlny ním hádzali sem a tam. Malá morská víla vedela, že mu musí pomôcť. Držala jeho hlavu nad vodou a nechala sa vlnami unášať až k brehu. Vyčerpaný mladík sa pomoci nebránil. Ležal na brehu a spal. Mal krásne šaty a bol veľmi pekný. Malá morská víla pri ňom sedela celú noc. Nasledujúce ráno začula víla blížiace sa hlasy. Celá vystrašená sa ponorila späť do vĺn a radšej sa vrátila do svojho morského kráľovstva.

Malá morská víla nemohla na krásneho mladíka zabudnúť. Zamilovala sa do neho. Ale ktorý človek by mohol milovať dievča, ktoré je napoly ryba? A tak jej zostávala jediná nádej: morská čarodejnica, ktorá žila na samom okraji kráľovstva v osamelej chatrči, ktorá bola celá z kostí utopených ľudí. Okolo tej chatrče bol les z morských rias a stromy sa podobali na stohlavé hady. Čarodejnica vedela, ako malej morskej víle pomôcť: „Môžem ti pomôcť. Tento elixír zmení tvoje rybie telo na ľudské. Ale pamätaj, každý krok ťa bude bolieť ako pichanie tisícok ihiel. A nebudeš môcť mladému mužovi povedať, že si ho zachránila ty, pretože za svoju pomoc chcem tvoj hlas. Ak sa ale ten, koho miluješ, do teba nezamiluje, zomrieš a staneš sa morskou penou.“

Malá morská víla bola ochotná pre svoju lásku urobiť čokoľvek. S čarovným nápojom doplávala k brehu, na miesto, kde naposledy videla mladého muža. Keď elixír vypila, prebehla jej telom veľká bolesť. Jej rybie telo sa zmenilo na ľudské a v tom istom okamihu prestala hovoriť. Úplne stratila hlas. A potom upadla do bezvedomia.

Mladý muž, princ tej krajiny, sa po svojom záchrane často vracal na miesto, kde ho našli sluhovia jeho otca. Zdávalo sa mu totiž, že ho z vĺn zachránila krásna princezná. Mal jediný cieľ: chcel sa s ňou znova stretnúť. Keď sa malá morská víla prebudila, pozerala sa do tváre svojho milovaného mladíka. Ten ju ale nespoznával, a tak mu ani nemohla odpovedať na všetky jeho otázky, kto je a odkiaľ prichádza. A tak si ju odviedol do svojho zámku. Každý krok pre ňu znamenal obrovskú bolesť, ale napriek tomu všetci obdivovali jej ľahkú, vznešenú chôdzu. Obliekli jej šaty z hodvábu a celý zámok žasol nad jej krásou. Mladý princ ju mal zo srdca rád. Prebúdzala v ňom matné spomienky, ale stále si nebol istý, či je to ona, kto ho zachránil pred utopením.

Kráľ sa rozhodol oženiť princa s princeznou zo susedného kráľovstva. Keď princ uvidel svoju novú nevestu, myslel si, že je to ona, ktorá ho zachránila, a tak sa do novej krásnej dievčiny hneď zamiloval a rozhodol sa, že si ju vezme za ženu. Malej morskej víle takmer puklo srdce od smútku. Teraz bude musieť zomrieť a už sa nikdy nebude môcť vrátiť do svojho podmorského kráľovstva. Krátko pred svitaním nasledujúci deň stála sama na prove lode a pripravovala sa na svoju smrť. Vtom sa pod ňou more rozvlnilo a vynorili sa z neho jej sestry: „Dali sme morskej čarodejnici svoje vlasy, aby ťa zachránila pred smrťou. Vezmi tento nôž. Pred východom slnka ho musíš vraziť princovi do srdca. Potom sa zase staneš morskou vílou a budeš žiť večne. Ponáhľaj sa, kým nie je neskoro.“ Vzala nôž a chcela urobiť, čo jej sestry radili. Ale keď uvidela spiaceho princa, nebola schopná mu ublížiť. Hodila nôž do mora. Radšej sama zomrie, než by zabila svojho milovaného. S prvými lúčmi slnka vstúpila do mora, pripravená zmeniť sa na morskú penu. Vtom sa z neba zniesli tisícky nádherných víl: „Sme deti vzduchu,“ volali sladkým hlasom. „Trpela si rovnako ako my a svojím dobrým skutkom si si zaslúžila nesmrteľnú dušu. Poď s nami!“ Vzali malú morskú vílu za ruky a vzniesli sa s ňou hore do neba.