Preteky lesných zvieratiek

Len čo prvý jesenný lístok k zemi spadol,
a ráno chlad už každému do kostí sa zakradol,
v lese bežecké preteky sa konali,
takmer všetkých na účasť pozvali.
Len chudáka slimáčika nepozvali,
na jeho pomalosť sa vyhovárali,
ten však za slimačie práva chcel sa biť,
keby doma zostal, nemohol by pokojne žiť.
Čoskoro však zistil, že preteky nie sú čestné,
svojou podlosťou a podvodmi povestné!
Aj napriek všetkej snahe do cieľa nedorazil,
na krásnu slimačiu slečnu totiž narazil
a poviem vám, bola to láska ako trám,
kvôli nej však preteky nevyhral.
Istotne už príbeh vrabce roznesli po svete,
lepšie však urobíte, keď si ho sami prečítate.

„Čim, ehm, ehm, čimčim, ehm,“ rozkašlal sa vtáčik speváčik, keď chcel svojím spevom zobudiť les. „V takomto mraze sa nedá spievať, ešte prídem o hlas,“ mávol krídlom vtáčik a zaliezol späť do svojho hniezda. Hoci bola ešte jeseň, zima akoby mu chcela vziať jeho vládnucu korunu. Ráno bolo poriadne mrazivé. Napriek veľkej zime sa, ako každý rok, konali veľké lesné bežecké preteky. Všetky zvieratká z lesa boli pozvané, okrem pána slimáka, na ktorého sa vždy akosi pozabudlo. „Ale tentoraz im to neprejde,“ rozčuľoval sa slimák, keď vo svojej schránke opäť pozvánku nenašiel. Nečakal o nič dlhšie a vyrazil. Na lúčku to bol kus cesty a slimák nechcel nechať nič na náhodu. To by bolo, keby nestihol štart pretekov! Išiel v kuse dva dni a dve noci, a len čo sa blížil k lúčke, doliehal k nemu ruch všetkých zúčastnených. „Hrom do toho, že by som ten štart premeškal?“ pomyslel si. No po pravde tomu veľa nechýbalo. Keby vyrazil len o nejakú tú minútku neskôr alebo keby si snáď cestou zdriemol. Alebo ešte horšie! Keby pred ním napríklad náhle a nečakane vyrástla huba a on by musel zmeniť smer cesty, neviem, neviem, ako by to všetko dopadlo.

Celý zadychčaný dorazil na štartovaciu čiaru medzi veveričku Zrzku a zajaca Podlouša. Ani nenabral dych, a už zaznel výstrel, ktorý oznamoval štart pretekov. V okamihu boli zajac Podlouš aj veverička Zrzka preč. „Vážené lesné obecenstvo,“ nieslo sa vzduchom. „Aj tento rok vás srdečne vítam na lesných pretekoch.“ Bol to medveď, kto preteky komentoval. Jedine jeho hlas bol dosť silný na to, aby prekričal rozjasaný ruch. „Ale čo to vidím? Kto že je to na trati?“ pýtal sa medveď prekvapene. V tej chvíli sa zraky všetkých upreli na malého slimáčika, ktorý už mal dávno prekročenú svoju maximálnu slimačiu rýchlosť. „No,“ pokračoval medveď. „Azda do cieľa dorazíš aspoň do zimy, slimáčik, hahaha,“ posmieval sa a všetci prizerajúci s ním.

O nejaký ten kúsok ďalej si to uháňala veverička, hoci bola kus cesty za Podloušom, na veveričku si viedla výborne. Nič ju nemohlo prekvapiť, zaskočiť či znemožniť vyhrať tieto preteky, až na… „Oriešky!“ vydýchla. Naozaj! Na kraji chodníka boli tri nádherné lieskové orechy. „Kde sa tu asi vzali?“ pýtala sa veverička prekvapene. „Žiadnu lieskovú tu nevidím,“ rozmýšľala. Ani na okamih ju nenapadlo, že je to dobre premyslená pasca. A kto iný v tom mohol mať prsty než zajac Podlouš? Kým sa veverička zamýšľala nad touto veveričou dobrotou, stihla ju predbehnúť líška aj myš. Nakoniec neodolala a všetky tri oriešky zhltla. Ale to robiť nemala, bruško mala potom o dosť ťažšie a zle sa jej bežalo.
Tak to bol prvý podvod zajaca Podlouša. Úbohá veverička potom stratila svoju rýchlosť a bolo jasné ako slnko, že preteky už nevyhrá. Potom zajac svojou prefíkanosťou vylákal aj ostatných súťažiacich. Nakoniec bol posledným účastníkom pretekov. Lenže aj na Podlouša došlo. V tom okamihu sa spustil taký prudký lejak, že nebolo vidieť na krok. Za chvíľu bol zajac premočený do nitky. „Ale čo, veď už som jediný súťažiaci a je jedno, kedy do cieľa dorazím, pretože tam vždy budem prvý,“ uvažoval zajac Podlouš. A po poriadnom uvážení sa rozhodol, že sa pôjde pred dažďom na chvíľu schovať. Podlý zajac Podlouš! O svojom víťazstve bol natoľko presvedčený, že si nevšimol, ako okolo neho uháňa slimák. Tomu dážď nevadil, veď mal so sebou svoj domček, pod ktorý sa mohol skrčiť. A tak získal poriadny náskok.

Medzitým sa všetci prizerajúci presunuli k cieľu. Ako tam všetci tak napäto čakali, pribehla myška a pisklavým hláskom kričala, že k cieľu sa vlečie slimák. Keby ju bolo počulo slimačie obecenstvo, iste by si vyslúžila pár pohlavkov. Veď hovoriť o slimákovi, že sa vlečie, zatiaľ čo on uháňa rýchlosťou sto muchotrávok za slimačiu hodinu, je naozaj drzosť! Potom ho uvideli! Celý spotený sa k cieľu blížil slimák. „Slimák vyhrá tohtoročné preteky? Čože slimák?“ nieslo sa obecenstvom. K cieľu už veľa nezostávalo. Všetci boli presvedčení, že tohtoročným víťazom sa naozaj stane slimák. V tom okamihu sa však vyrútil prekvapený zajac Podlouš. Preteky tak začali byť naozaj napínavé. Obaja pretekári bežali z posledných síl. Potom však slimák zazrel tú najkrajšiu slimačiu slečnu, ktorá mu poslala vzdušný bozk. Nikdy predtým ju tu nevidel. Musel sa spýtať, ako sa volá, a tak sa rozhodol zabrzdiť! Brzdil a brzdil, tak prudko, až hlina prskala všade naokolo. „Čo to, pre všetky muchotrávky, robí?“ pýtali sa myšky jedna druhej a krútili pri tom hlavou. „Veď je skoro v cieli,“ vypískla myška. „S takýmto ho zajac Podlouš dobehne!“ zhrozila sa druhá. A naozaj! Kým tam slimák len tak stál a pozeral na svoju krásavicu, zajac využil príležitosť a pretrhol cieľovú pásku ako prvý. „Vyhral som, vyhral som,“ skákal od radosti.

A tak tohtoročné preteky podvodom vyhral zase zajac Podlouš. Ale nemyslite si, slimákovi to ani za mak nevadilo. Zamiloval sa totiž až po uši! Navyše sa mu potvrdilo jedno známe porekadlo, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. A čo zajac Podlouš? Toho azda raz prestane baviť zbierať medaily nečestným spôsobom a pokúsi sa aspoň jednu získať spravodlivo a bez podvodov.